Vila Tugendhat

K prvým stretnutiam stavebníka s architektom v Berlíne a k návšteve pozemku došlo v roku 1928. Koncom tohto roka predložil architekt manželom prvý návrh, ktorý sa im veľmi páčil. Onedlho na to autor prezentoval druhý návrh, v ktorom boli hlavné priečelia značne pozmenené, ale dispozícia ostala bez väčších zmien. Je ťažké rozpoznať do akej miery sa na návrhu podieľali manželia Tugendhovi, vplyv toho, že autor súčasne navrhoval aj vystavnícky pavilón v Barcelone, alebo autorova snaha potlačiť podobnosť vily s Le Corbusierovým domom v Garches. V zachovanom návrhu z roku 1929 je hlavné poschodie s obývacou časťou zasklené pásom s 18 vysokými tabuľami skla a 2 metre predsunuté pred prízemné podlažie. V návrhu chýba terasa a schodisko do záhrady. Onedlho bolo k vile navrhnuté aj schodisko, ktoré prerušilo, dovtedy okolo celého suterénu prebiehajúce, pásové okno a boli zmenené aj okná na prízemí a poschodí. Sporné otázky museli byť vyriešené na jar 1929, pretože sa začali úpravy terénu a začali sa rysovať plány základov s rozpiskami pätiek. K zmenám dochádzalo aj počas stavebných prác, mnohé zmeny však neboli graficky spracované. Nešlo však o výrazné zmeny, len o drobné zásahy, ktoré prezentovali snahu architekta o dosiahnutie čo najdokonalejšieho výsledku. Začiatkom roku 1930 boli hotové viackrát zmenené návrhy nábytku a na jeseň bol dom aj kompletne zariadený a obývaný. Manželia Tugendhatovci obývali vilu iba do roku 1938, kedy boli ako židia nútení opustiť pod hrozbou nemeckej expanzie republiku. Ani samotná budova sa nevyhla nemeckým okupantom. Na jeseň roku 1939 ju zabavilo Gestapo a o tri roky neskôr bola dokonca zapísaná ako majetok Veľkonemeckej ríše. Napriek tomu sa vojnovému ničeniu nevyhla, v roku 1945 ju zabrala Červená armáda a vila slúžila na ubytovanie sovietskych vojakov, v jej prízemí bola koniareň. Našťastie technická štruktúra stavby zostala zachovaná. Od päťdesiatych rokov slúžila na rehabilitáciu detí.

Od začiatku 90. rokov do roku 1994 sa stavba používala na komerčné účely. Z rozhodnutia Rady mesta Brna bola vila odovzdaná do užívania Múzeu mesta Brna, ktoré ju od 1. júla uvedeného roku sprístupnilo ako pamätník modernej architektúry.

V roku 2002 bola vila Tugendhat zapísaná do listiny UNESCO.

Miesto, na ktorom mala byť vila manželov Tugendhatových postavená, bolo predom určené parcelou, ktorú daroval neveste k zväzku jej otec. Išlo o tiahlý a svažitý pozemok v časti Černá Pole v Brne. Pozemok bol mierne zakrytý vysokým stromovým porastom a bol orientovaný od ulice V černích polích na juhozápadnú stranu, smerom k stredu mesta, hradu Špilberk a dómu sv. Petra. Ako sa neskôr ukázalo poloha domu bola faktorom, ktorý výrazne ovplyvnil zmýšľanie autora, Miesa van der Roheho, o podobe domu.

Obývacia izba

Dom je mierne ustúpený od ulice a má tri podlažia, z ktorých každé ma iný pôdorys a priečelie. V suteréne, ktorý je napoly zapustený v teréne, sú umiestnené miestnosti slúžiace na technické a hospodárske fungovanie stavby.Výnimku tvorí fotolaboratórium, ktoré sa tu taktiež nachádza. Vstup do tohto podlažia je možný dvoma vstupmi zo záhrady alebo jedným z interiéru z priestoru prípravovne jedál.

Do druhého podlažia sa vstupuje vretenovým schodiskom z vstupnej haly alebo z terasy v severozápadnej časti domu. Podlažie má tri hlavné časti. Prvú a najväčšiu časť tvorí hlavný obytný a spoločenský priestor, ktorý je náznakovo členený na ďalšie menšie priestory, ako napríklad priestor na prijatie návštevy, hudobná časť haly, pracovňa s knižnicou a archívom, posedenie s výhľadom na panorámu Brna a polkruhový jedálenský kút. K hale prilieha aj WC pre hostí a kabína na projekciu. Z pracovne je možný vstup do zimnej záhrady, ktorá sa nachádza vo východnej časti domu. Celý priestor bolo možné opticky rozčleniť na jednotlivé časti pomocou zamatových závesov, ktoré slúžili aj na izoláciu obytného priesotru od záhrady. Juhozápadná fasáda je celá zasklená, pričom dva sklenené panely je možné zasunúť pomocou elektromotora do suterénu. Obytná časť je pomocou terasy prepojený so záhradou. Každý kus nábytku v tomto priestore navrhoval architekt sám osobne alebo s pomocou L. Reichovej, Hemena Johna alebo Sergia Ruegenberga. Nachádzalo sa tu známe kreslo Barcelona, stolička Brno alebo Stolička MR 20. Svietidlá navrhol kodanský výrobca Luis Poulsen. Všetky elektroinštalácie sú vedené v podlahe. Táto časť je ako jediná vybavená klimatizáciou. Druhú časť tvorí priestor kuchyne s prípravňou jedál, výťahom na jedlo a komorami. Treťou časťou sú priestory pre služobný personál. Tieto priestory sú samostatne prístupné.

Tretie, vstupné podlažie, obsahuje polkruhovou stenou schodiska z mliečného skla zakrytý vstup. Vstupuje sa do haly, ktorá slúži na prijatie návštevy a ako komunikačné jadro. Na jadro je napojený vstup do chodby smerujúcej do detských izieb, izby vychovávateľky a do spoločnej kúpeľne s práčovňou. Na strane k záhrade sa z vstupného priestoru vstupuje do predsienky pánskej a dámskej izby, kúpeľne rodičov, do šatníka a cez ďalšiu predsienku na terasu. Terasa je prístupná z detských izieb aj z izieb rodičov. V severozápadnej časti sa nachádza oddelená garáž s bytom domovníka, ktorý je prístupný z konca balkóna v severozápadnej časti. Jednotlivé časti tohto podlažia sú prepojené plochou strechou v jednej úrovni.

V celej stavbe sa autor snažil poukázať na otvorenosť a prepojenosť jednotlivých priestorov. Nasvedčuje tomu aj použitý oceľový skelet, ktorý bol na tú dobu ojedinelý. Skelet neoddeľuje priestory, aj keď na niektorých miestach ich opticky vymedzuje. Prestor je vymedzovaní nenosnými prvkami, akými sú napríklad onyxová a ebenová priečka v obytnej časti. Myšlienka kontinuálneho priestoru však nie je sústredená len v tejto časti. Rovnako je uplatnená pri priestore prípravovne jedál a kuchyne aj pri izbách členov rodiny. V kuchyni je táto myšlienka vyjadrená použitím rovnakých obkladačiek od podlahy až po strop. V detských izbách sú použité posuvné dvere, ktorými je možné izby prepojiť. Otvorenosť priestorov smerom hore postupne graduje. Myšlienka otvorenosti vrcholí na hornej terase plným kontaktom stavby s okolím a výhľadom na horizont.

Základnú konštrukciu tvorí oceľový skelet v module 4,9 x 5,5 m, ktorý je zo strany ulice, kvôli možnému zosunu pôdy, chránený betónovou stenou na spodnej strane 2,05 m širokou. Horizontálne členenie je riešené pomocou I-profilov, ktoré nesú keramické stropy. Na miestach kde je skelet viditeľný, sú profily v tvare kríža obalené chrómovaným krytom z bronzového plechu alebo náterom. Rámy sklenených tabulí, vnútorné zábradlie, rámy dverí, okien, podlahové rúrky a schodisko do suterénu sú vyhotovené z nehrdzavejúcej oceli. Podlahy sú z cementového poteru a travertínových dlaždíc, z ktorých je aj podlaha hornej a dolnej terase, v zimnej záhrade a vo vstupnom priestore vily. Z travertínu odlišnej štruktúry a farby je aj vnútorné a záhradné schodisko. Delenie hlavnej obytnej časti je riešené medovo žltou priesvitajúcou onyxovou stenou s bielou kresbou. Stena je 6,27 m dlhá a 0,07 m hrubá. Oddelenie jedálenského kúta je zabezpečené 12-dielnou, viac ako polkrúhovou stenou z makassarského ebenu, z ktorého je aj knižnica v o východnej časti obytného priestoru. Na fasáde je použité mliečne a číre sklo. Tabule na juhozápadnej strane majú rozmer 3,17 x 4,90 m. Steny sú z tehál, v interiéri sú omietnuté bielou štukovou omietkou a z exteriéru obložené impregnovanými rašelinovými doskami a omietnuté vápennou omietkou.

Od 29. februára 2012 bola Vila Tugendhat po rozsiahlej rekonštrukcii znovu otvorená pre verejnosť. Konajú sa v nej rôzne akcie pre verejnosť, ako premietanie filmov, prednášky, dni hudby a iné.

V interiéri vily sa natáčal americký film Hannibal: Zrodenie zla (2007).

V roku 2019 sa v priestoroch vily natáčal český film Skleněný pokoj.

• https://www.tugendhat.eu/cz/ – oficiálne stránky (po česky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vila Tugendhat.