František Ondříček

František Ondříček (portrét od Jana Vilímka, 1881)

Narodil sa v dome U zlatého pluhu (č. 90/25) na ulici Nový Svet pražskej štvrte Hradčany[1]. Keď mal dva roky, zomrela mu matka a rodinu (otec, brat, neskôr aj nevlastná matka) čakala séria sťahovaní – postupne bývali na Pohorelci, v dome U zlatého hroznu, v dome U zlatého noha, až sa napokon usadili na Malej Strane[2]. Františkov otec Jan Ondříček (1832 – 1900) bol sám zručný huslista, pôsobil v kapele pražského c.k. privilegovaného zboru ostrostrelcov, ktorú viedol Karel Komzák. Okrem toho pracoval ako husľový a klavírny pedagóg, pričom klavíre aj ladil. Krátku dobu bol tiež poslucháčom organovej školy (na prijímacie pohovory ho pripravoval Antonín Dvořák), ale štúdium nedokončil[3]. František tak vyrastal v hudobnom prostredí a jeho výnimočný talent sa prejavil už v útlom veku; keď mal päť rokov, otec mu kúpil štvrťové husličky, namaľoval veľké noty a začal zasväcovať do husľového umenia. Ako zázračné dieťa a najmladší člen Ondříčkovej kapely vystupoval v pražských hostincoch, pričom ho otec nezriedka musel vyložiť na stôl, aby ho poslucháči videli[4].

Prelom vo Františkovom živote znamenal začiatok 70. rokov. Vtedy divadelný riaditeľ Pavel Švanda zo Semčíc angažoval Ondříčkovu kapelu ako stály orchester svojej letnej arény na Smíchove a štrnásťročný talent sa stal jeho koncertným majstrom. Po úspešnom vystúpení 16. marca 1872 na Žofíne bol odporučený pedagógovi Pražského konzervatória Antonínovi Bennewitzovi. Štúdium ukončil v roku 1876 absolventským Beethovenovým koncertom[5]. Začiatkom nasledujúceho roku si ho prišiel do konviktskej sály vypočuť Henryk Wieniawski. Po koncerte ho na pódiu pobozkal a keď Ondříček zahral jeho Legendu, dojatý umelec zvolal: "Tú môžeš hrať hneď po mne!"[6]

Prítomný mecenáš Alois Oliva ihneď ponúkol Ondříčkovi štúdium na Parížskom konzervatóriu u slávneho pedagóga Lamberta Massarta[7]. To zavŕšil v roku 1879 ziskom diplomu s prvou cenou a majstrovských husiel, na ktorých bolo zlatým písmom francúzsky vyryté: "Národné konzervatórium hudby – Prvá cena priznaná 1879 F. Ondříčkovi". Po ukončení Ondříčkovho prednesu na absolventskom koncerte dokonca Massart vstal a vyhlásil: "Hľa, toto je môj druhý Wieniawski!"[8]

Po ukončení štúdia ostal nádejný mladý huslista ešte dva roky v Paríži a vybudoval si povesť vo francúzskych a belgických mestách ako sólista, ale i koncertný majster Pasdeloupovho orchestra[9]. Medzi svetovo uznávaných huslistov sa zaradil hneď v nasledujúcich rokoch – v apríli 1882 koncertoval v londýnskej St. James's Hall, na jeseň nasledovalo turné po Varšave, Ľvove, Krakove a Brne. Vrcholom jeho dovtedajšej kariéry boli dve vystúpenia vo Viedni: najskôr v decembri 1882 sa ako sólista Viedenskej filharmónie predviedol s koncertom Mendelssohna Bartholdyho a rok nato (2.12.1883) vo viedenskej premiére predniesol Dvořákov husľový koncert[5]. V ďalšom období sa jeho kariéra sólového virtuóza naplno rozvinula a kulminovala, pričom sa zaradil medzi absolútnu svetovú špičku. V roku 1888 bol menovaný cisárskym komorným virtuózom a usadil sa vo Viedni[10]. Nasledujúci rok zažil premiéru v Rusku a v roku 1892 v Taliansku, kde boli jeho vystúpenia osobitne významné. Nielen, že sa stretol s Ernestom Camillom Sivorim, žiakom legendárneho N. Paganiniho, ktorý Ondříčka oboznámil s niekoľkými špeciálnymi prvkami hry svojho učiteľa, ale aj s Paganiniho synom, barónom Achillom. Ten po druhom talianskom Ondříčkovom koncertnom turné v Parme (1893), na ktorom zazneli aj Paganiniho skladby, dojatý zvolal: "Poznávam slák svojho otca."[11] Preto dokonca nechal otvoriť otcovu hrobku a Ondříček si z rakvy odniesol klinec, ktorý nosil až do smrti vo svojom husľovom puzdre pre šťastie[12]. V sezóne 1895 – 1896 absolvoval niekoľko desiatok triumfálnych koncertov v Spojených štátoch a v rokoch 1896 – 1897 sa prvýkrát predstavil v Petrohrade, pričom sa počas tohto turné dostal až do sibírskeho Irkutsku[5]. Ako prvý český a jeden z mála prominentných svetových huslistov tak rozšíril svoju pôsobnosť na tri svetadiely – Európu, Ameriku a Áziu[13].

Esenciou jeho repertoáru boli sólové skladby J.S. Bacha, klasicistické husľové sonáty (L. van Beethoven), základná koncertantná husľová literatúra – koncerty Paganiniho, Mendelssohna, Ernsta, Brucha, Čajkovského, Brahmsa a najmä Dvořákov husľový koncert a moll, ktorý celosvetovo preslávil[14]. Okrem toho hrával často aj skladby iných českých autorov – vlastné, Laubove, Hřímalého, Suka, Karla a Petrželku[15].

Začiatkom 20. storočia sa začala na svetových pódiách presadzovať nová generácia huslistov, a tak sa Ondříček orientoval viac na pedagogickú činnosť. Po neúspešnom pokuse o angažmán v Paríži a Prahe začal v roku 1905 vyučovať súkromne vo Viedni, od roku 1909 pôsobil pedagogicky na Novom viedenskom konzervatóriu, kde od roku 1912 zastával funkciu riaditeľa[16]. Popritom sa však venoval aj koncertovaniu, zaujímavým počinom bolo zostavenie kvarteta pri príležitosti Haydnových osláv. Premiéru absolvovalo 20. februára 1908 vo Viedni, ale kvôli finančným problémom sa po troch rokoch rozpadlo[17].

Nové podnety v umeleckej dráhe priniesol vznik Československa. V roku 1919 bol Ondříček vymenovaný za profesora Pražského konzervatória a okrem toho výrazne obnovil svoju virtuóznu činnosť. Do tohto obdobia spadá aj jeho koncert v Bratislave (1920)[18]. Ako pedagóg si ešte v rokoch 1905 – 1912 za pomoci svojho žiaka lekára S. Mittelmanna vytvoril osobitný spôsob výuky na anatomicko-fyziologickom základe. Medzi jeho žiakov patrili napr. Bohuslav Orel, Vojtěch Frait, Ella Stillerová-Ondříčková, Viktor Švec, Karel Korecký, Herbert Stitzenberger, Bohuslav Šich, Kamil Vyskočil, Vilém Raitr, Alexandr Kissjakov, Regina Řeháková, Jan Gregor, Maxmilián Koliáš, Vlastimil Stach, Václav Kolenatý-Kamilov, Alexander Gabaret, Alexander Albu, Mario Zavadini[19], Karel Navrátil[20] a iní.

Intenzívna pedagogická a koncertná činnosť si vyžiadala svoju daň. František Ondříček zomrel dňa 12. apríla 1922 v železničnom vozni na milánskom nádraží zasiahnutý mŕtvicou. Niekoľko týždňov po tejto udalosti skonala aj jeho manželka Ella Stillerová-Ondříčková. Ich popol bol uložený na vyšehradskom cintoríne[21]. Ondříček bol uznávaný pre svoju plnokrvnú muzikalitu, vrcholnú techniku, monumentalitu a podmanivosť slohového, neraz však silne špecifického a realisticky pravdivého podania[22]. To dokumentujú aj slová Josefa Bohuslava Foerstera, ktoré z jeho úst zazneli v Panteóne pražského Národného múzea na umelcovom pohrebe:

"František Ondříček! Zlatá struna, napätá medzi nebom a zemou, ktorej sa dotkol prst Boží – nástroj, ktorý spieval ťarchu života i jeho slávu, radosť i žiaľ, smiech i slzu, nádej i útlak – rovnako pravdivo, rovnako presvedčivo, rovnako dojemne – pretože z neho hovoril život…"[23]

František Ondříček sa okrem interpretácie venoval aj kompozícii, úpravám skladieb a pedagogike. Zanechal preto po sebe viacero inštrumentálnych a didaktických diel ako skladateľ, aranžér a pedagóg[28].

• BUDIŠ, R.: Housle v proměnách staletí. Praha: Supraphon, 1975.
• BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966.
• Československý hudební slovník osob a institucí. Svazek druhý: M-Ž. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1965.
• HRUBÝ, D.: Čekání na Golema. 330 zastavení na cestě mizející Prahou. Praha: Nakladatelství XYZ, 2006.
• HUBBARD, W.L.: The American History and Encyclopedia of Music: Musical Biographies. Part Two. London: Kessinger Publishing, 1910.
• KOZÁK, J. a kol.: Českoslovenští koncertní umělci a komorní soubory. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1964.
• Kultúrno-politický kalendár 1987. Bratislava: Obzor, 1987.
• LEWIS, J.W.: What Killed the Great and not so Great Composers? Bloomington: AuthorHouse, 2010.
• MUSIL, J.F.: Hudební Praha I. Praha: NLN, 2005.
• POTÚČEK, J.: Súpis slovenských hudobnín. Bratislava: Nakladateľstvo SAVU, 1952.
• The Strad, 1896, roč. 6.
• van der STRAETEN, E.: The History of the Violin: its Ancestors and Collateral Instruments from Earliest Times. Volume 2. New York: Da Capo Press, 1968.
• ŠICH, B.: František Ondříček: český houslista. Praha: Supraphon, 1970.
• WENIG, J.: Prahou za hudbou. Praha: Orbis, 1972.
• ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979.

• artbohemia.cz
• CoJeCo.cz
• violinmark.com