Françoise Saganová

Narodila sa v Cajarcu (department Lot), kde strávila detstvo obklopená zvieratami. Bola najmladším a rovnako tak i rozmaznaným členom meštianskej rodiny. Jej otec pôsobil ako riaditeľ spoločnosti a matka bola dedička bohatých statkárov. Rodina Quoirezových strávila 2. svetovú vojnu v provincii Dauphiné a neskôr vo Vercors. Mladosť prežila v Paríži. V roku 1953 bola neúspešná na prijímacích pohovoroch na Sorbonne. I keď žila nekonvenčným životným štýlom, napokon začala študovať na parížskej univerzite, avšak svoje štúdiá riadne neukončila. Od svojich 17-tich rokov raňajkovávala v kaviarni "Closerie des Lilas", okrem iných aj so svojím učiteľom Jeanom-Paulom Sartrom, čo ju zrejme inšpirovalo k písaniu.

Saganová bola v manželskom zväzku dvakrát. Prvýkrát vyskúšala manželský život s Guyom Schoellerom, ktorý bol o 20 rokov starší (svadba sa uskutočnila 13. marca 1958). Toto manželstvo trvalo približne dva roky (rozviedli sa v júni 1960). Jej druhým svadobným pokusom bol Bob Westhof, mladý americký sukničkár a zdanlivý keramik. Tento zväzok vydržal asi rok (svadba sa konala 10. januára 1962 a v roku 1963 sa rozviedli). Z tohto vzťahu vzišlo i dieťa – Denis. Po manželských skúsenostiach sa vybrala inou cestou – vytrvala v lesbickom mileneckom vzťahu s módnou návrhárkou Peggy Roche a milencom Bernardom Frankom – ženatým esejistom, ktorý bol posadnutý čítaním a jedením. Svoju nekonvenčnú rodinu rozšírila o Annicku Geille, redaktorku Playboy magazínu, ktorá o nej napísala článok.

Zbožňovala cestovanie a veľakrát ju v USA videli s Trumanom Capotem, či s Avou Gardnerovou. 14. apríla 1957, keď riadila svoje športové auto Aston-Martin, spôsobila dopravnú nehodu a na istý čas sa ocitla v bezvedomí. Utrpela mnohonásobné zlomeniny hlavy, hrudníka a brucha. Odvtedy bojovala so závislosťou na liekoch a drogách. Milovala šoférovanie a veľakrát navštívila Monte Carlo, aby sa pri hraní v kasínach zrelaxovala. Všetky jej biografie obsahujú informáciu o tom ako vyhrala veľké množstvo peňazí v kasíne, ako jazdila na drahých autách a užívala si nočný život na Côte d´Azur, avšak F.S. nezabudla písať ďalšie romány. Françoise Saganová sa stala ikonou úspechu vo Francúzsku.

90-te roky boli pre Saganovú v znamení závislosti na drogách. Dlhodobo užívala tabletky, amfetamíny, kokaín, morfium a alkohol.

O tom, že Saganovej zdravotný stav nebol celkom dobrý sa svet dozvedel v roku 2000. O dva roky na to bola obvinená z krátenia daní, ale vďaka bývalému prezidentovi Françoisovi Mitterrandovi dostala len podmienečný rozsudok.

Koncom života sa ocitla opustená a bez luxusu na ktorý bola zvyknutá. 24. septembra 2004 zomrela vo veku 69 rokov na pľúcnu embóliu v Équemauville - Calvados. Na jej vlastnú žiadosť boli jej pozostatky spálené v rodnom Cajarcu.

Prezident Jacques Chirac po smrti spisovateľky povedal: „Bola vedúcou postavou svojej generácie a pomohla zlepšiť postavenie žien vo Francúzsku. S jej odchodom Francúzsko stráca jednu z najlepších a najcitlivejších autoriek. S citom a bystrosťou odhaľovala ducha a vášne ľudského srdca[1].“

V roku 2010 založil Saganovej syn Denis Westhoff literárnu cenu "Le prix Françoise-Sagan".

Jej prvý román – Dobrý deň, smútok, bol publikovaný v roku 1954, keď mala 18 rokov. Jej debut zaznamenal okamžitý a medzinárodný úspech. V tejto knihe hrá hlavnú postavu Cécile – 17 -ročné dievča, ktoré je vychovávané iba otcom, znamenitým svetákom.

Hrdinami jej kníh sú členovia a členky zlatej mládeže bojujúci s dezilúziou. Až do roku 1998 bola aktívnou autorkou, ktorá napísala veľa diel. Mnoho jej diel bolo sfilmovaných. Stroho dodržiavala štýl francúzskeho psychologického románu, dokonca i keď v tom čase bol v obľube iný štýl – nový román. Jej postavy majú často v konverzáciách existenciálny podtón. Jej tvorba sa neobmedzovala len na romány, divadelné hry a autobiografiu, ale rovnako tak i texty piesní a filmové scenáre.

V 60-tych rokoch sa Saganová vo väčšej miere venovala hrám, ktoré boli skutočne skvelé v dialógoch, avšak nezaznamenali nadmierny úspech. Napokon svoju kariéru najväčšmi rozvíjala ako románopisec.

Najlepšie vystihuje jej metódu písania tento jej citát: " Písanie je otázka nachádzania určitého rytmu. Prirovnávam to k džezovému rytmu. Veľká časť života je druh rytmického postupu s troma notami..." Françoise Sagan

Françoise Saganová nebola členkou žiadnej politickej strany, no rada sa vyjadrovala podpisovaním manifestov a petícií. Podľa vlastných slov bola ľavičiarka. Podpísala Manifest 121, ktorý deklaroval právo Alžírska na nezávislosť a Manifest 343 žien, ktoré vyhlasujú právo na potrat. Ako mladá 25-ročná žena išla na Kubu a napísala z cesty reportáž, ktorá mala vplyv na názory parížskej inteligencie na komunizmus. Po Manifeste o Alžírsku poškodila explózia vidiecky majetok jej rodiny, ktorú zavinila francúzska tajná armáda OAS.

François Mauriac ju nazval „Le charmant petit monstre“ (malé šarmantné monštrum), novinári zas „Coco Chanel francúzskej literatúry“.

• Prix du Brigadier, 1960, za hru Zámok vo Švédsku
• Prix d´Albert de Monaco za celé dielo, 1985

1. Citácia F. Mitterranda
2. V Gallica - Gallimard

• Sagan à toute allure - Marie-Dominique Lelièvre, vydavateľ Denoël, Paríž, 2008, 343 strán, ISBN 978-2207256947

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Françoise Saganová na anglickej Wikipédii a Françoise Saganová na francúzskej Wikipédii.
• Gallica - texty Saganovej a o Saganovej

Literárny portál Francúzsky portál

• Biografia FS v N.Y.Times
• Citáty a bonmoty
• Článok o živote FS v magazíne "Lire"
• F.Saganová v Encyclopaedia Britannica
• F. Saganová v Le dictionaire Larousse
• Podrobný biografický článok o F. Saganovej