Olivia de Havillandová
Olivia de Havillandová (* 1. júl 1916, Tokio, Japonsko – † 25. júl 2020, Paríž, Francúzsko[1]) bola americká filmová herečka, ktorá bola päťkrát nominovaná na Cenu Akadémie. Ocenenie získala dvakrát, a to za filmy To Each His Own a The Heiress.
Olivia de Havillandová | |
---|---|
Celé meno | Olivia Mary de Havilland |
Narodenie | 1. júl 1916 Tokio, Japonsko |
Úmrtie | 25. júl 2020 (104 rokov) Paríž, Francúzsko |
Povolanie | herečka |
Roky pôsobenia | 1934 – 2009 |
Životopis
Začiatky
Narodila sa v Tokiu, v Japonsku britským rodičom, Walterovi de Havillandovi a herečke Lilian Augusta Ruseovej, známejšej pod umeleckým menom Lilian Fontaine. V Japonsku sa narodila aj jej mladšia sestra Joan Fontaine, ktorá sa neskôr stala herečkou a nositeľkou Oscara. Keď mala Olivia dva roky rodina sa presťahovala ho USA. V roku 1919 sa rodičia rozviedli. Olivia študovala na katolíckej dievčenskej škole v Belmonte, v Kalifornii. Už na strednej škole sa venovala hraniu a prvú hlavnú úlohu dostala v príbehu o Alici v krajine zázrakov.[2]
Kariéra
Svoju profesionálnu kariéru začala filmom Alibi Ike z roku 1935. V tom istom roku si zahrala Hermie vo filmovej verzii Sna noci svätojánskej. Na natáčaní sa zoznámila s Mickeym Rooneym, ktorého potom videla až po takmer sedemdesiatich rokoch na udeľovaní Oscarov.[2] S postavou Hermie mala skúsenosti už predtým v divadle, kde svojím výkonom upútala slávneho režiséra Maxa Reinhardta. Shakespearova klasika začala jej spoluprácu s Warner Bros., čo bol pre začiatok kariéry sľubný krok. Časom sa však táto zviazanosť s jedným štúdiom stala pre ňu frustráciou.
Mladá a naivná zažiarila s hollywoodskym idolom Errolom Flynnom vo filmoch Captain Blood (1935), The Charge of the Light Brigade (1936) a v klasike Dobrodružstvá Robina Hooda (1938). De Havilland a Flynn vytvorili jednu z najslávnejších a najatraktívnejších filmových dvojíc v dejinách kinematografie. Hrali spolu v desiatich filmoch.[3]
Jedna z jej najznámejších rolí prišla na konci tridsiatych rokov v epickej dráme Odviate vetrom, kde stvárnila postavu Melanie. Za ňu bola prvýkrát nominovaná na Oscara a to v kategórii herečka vo vedľajšej úlohe. Cenu nakoniec vyhrala kolegyňa z tohto filmu, Hattie McDanielová. Olivia bola stále v rukách štúdia Warner Bros., ktorému sa upísala. Keď ju režisér George Cukor (ktorý ako režisér film nedokončil kvôli škandálu s Clarkom Gablom a preto bol nahradený Victorom Flemingom) oslovil kvôli úlohe Melanie, bola nadšená. Dokonca prosila manželku Jacka Warnera (zakladateľa Warner Bros.), aby ju uvoľnil na natáčanie. Warner nakoniec súhlasil a tak sa Olivia zapísala do dejín svojím nezabudnuteľným výkonom.
Rok 1941 sa do jej kariéry zapísal žalobou na spoločnosť Warner Bros. Tá si nárokovala dlhšiu spoluprácu s herečkou a to dokonca o viac ako pol roka. Tým mala porušiť práva de Havillandovej dohovorené v zmluve. Spoločnosť to vysvetľovala jej absenciou počas natáčania filmov pre iné štúdiá. Súdny spor trval skoro dva roky a po túto dobu nesmela Olivia hrať.[4] Stihla však ešte zažiariť v snímke Michaela Curtiza Santa Fe Trail (1940), vo westerne They Died with Their Boots On (1941), ale predovšetkým v romanci Hold Back the Dawn (1941). Posledne menovaný film jej vyniesol ďalšiu nomináciu na Cenu Akadémie, tentokrát za hlavný ženský herecký výkon. Oscara nakoniec nevyhrala Olivia, ale jej sestra Joan Fontaine za Hitchcockov film Suspicion.[5] Vtedy sa začala rivalita medzi slávnymi sestrami. Údajne po vyhlásení víťaza Olivia natiahla ruky ako gesto gratulácie, bola však sestrou ignorovaná.
Najväčšia popularita a úspechy na Oliviu ešte len čakali. Keď po víťazstve v súdnej výmene názorov s Warnerom nastolila nové pravidlá najímania hercov v Hollywoode, vrhla sa do drámy Každému podľa zásluh, ktorá jej priniesla prvého Oscara. Hrala v nej mladú Jody Norris, ktorej zahynie snúbenec práve v deň, keď sa ona dozvedá o svojom tehotenstve. Jody sa rozhodne dieťa nevychovávať, pretože to v danú dobu a na malom meste nie je práve prijateľné. Zverí dieťa do starostlivosti priateľom veriac, že jeho vývoj bude môcť sledovať z diaľky. Keď ju na celých dvadsať rokov osud prinúti odísť do New Yorku, zmení sa celý jej život.[6] Druhý Oscar prišiel 23. marca 1950 s postavou Catherine Sloper vo filme The Heiress.[7] Partnerom jej v romantickej dráme odohrávajúcej sa v polovici 19. storočia bol Montgomery Clift. Za rovnakú rolu vyhrala svoj prvý Zlatý glóbus.
V päťdesiatych rokoch hrala v snímkach My Cousin Rachel (1952), Not as a Stranger (1955), alebo The Proud Rebel (1958). Príležitostne sa objavila na Broadwayi a v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dokonca v televízii. Za stvárnenie cárovnej Márie v televíznom príbehu Anastázia: Annino tajomstvo získala druhý Zlatý glóbus a bol to jej predposledný herecký počin. Tým úplne posledným bol príbeh britského kráľa Eduarda VIII., ktorý sa vzdal trónu kvôli láske k rozvedenej Wallis Simpsonovej. Olivia de Havilland v snímke stvárnila jej tetu Bessie Merryman.
Osobný život
Partneri
Ešte ako mladučká osemnásťročná herečka spoznala lámača ženských sŕdc Errola Flynna. Predstavovali pre Hollywood a divákov úžasný a nezabudnuteľný filmový pár podobný dvojici Tracy - Hepburnová. Olivia podľa vlastných slov nikdy nepostrehla, že je do neho zamilovaná. V tej dobe bol ostatne ženatý s herečkou Lilou Damita.
Olivia de Havilland bola dvakrát vydatá. Prvýkrát za spisovateľa Marcusa Goodricha, s ktorým bola zosobášená sedem rokov. Vzali sa v roku 1946. Mali spolu syna Benjamina (* 1949), ktorý sa stal matematikom, a ktorého matka prežila. Zomrel po dlhoročnom boji s Hodgkinovou chorobou v roku 1991.
Druhým manželom bol novinár a editor Pierre Galante. Spolu boli od roku 1955 až do roku 1979. Mali spolu dcéru Gisele (* 1956), ktorá sa stala žurnalistkou vo Francúzsku, kde Olivia už od päťdesiatych rokov žila.
Súrodenecká rivalita
Olivia a Joan vyrastali po rozvode u matky v Saratoge v Kalifornii. Obe mali sen stať sa herečkami, čo sa im podarilo. Olivia si nechala meno po svojom otcovi, Joan zvolila najskôr pseudonym Burfield, neskôr Fontaine. Ako prvé sestry vôbec boli nominované a následne ocenené Oscarom. Bol to práve rok 1942, v ktorom obe získali nominácie na Cenu Akadémie, ktorú vtedy vyhrala Joan. Životopisec Charles Higham uvádza, že sestry mali zložitý vzťah už od detstva.
Od roku 1975 však sestry spolu nehovorili. Olivia žila vo Francúzsku, Joan v USA. Za všetkým stál incident ohľadom úmrtia ich matky, kedy Olivia nepozvala Joan na zádušnú omšu. Vzťah úplne ochladol po zverejnení Joaninej monografie v roku 1978.[2]
Posledné roky
Až do vysokého veku bola občasným hosťom filmových udalostí a televíznych rozhovorov. Keď v roku 1998 umieral jej druhý muž, nemohla sa zúčastniť udeľovania 70. Oscarov. To napravila v roku 2003, kedy Oscar slávil 75. narodeniny, a kde uviedla 58 svojich kolegov ocenených cenou za herecké výkony. Vyslúžila si poctu od celého Hollywoodu. V júni 2006 sa zúčastnila osláv svojich deväťdesiatych narodenín v Los Angeles.
Pri príležitosti 65. výročia od uvedenia filmu Sever proti Juhu usporiadala televízia TCM retrospektívny dokument Melanie Remembers (Melanie spomína). Olivia v štyridsaťminútovom rozhovore spomínala na natáčanie a na svojich hereckých kolegov Clarka Gabla a Vivien Leighovú.
V novembri 2008 dostala z rúk vtedajšieho prezidenta Georgea W. Busha národnú medailu za umenie. A v septembri 2010 zase z rúk francúzskeho prezidenta Rad čestnej légie.
Vo februári 2011 bola čestným hosťom 36. ročníka udeľovania francúzskych filmových cien César.[8]
Až do svojej smrti bola členkou americkej Akadémie filmových vied a umení, a nielen preto rada sledovala nové filmy. Jej obľúbenou herečkou bola Meryl Streepová, o ktorej sa vyjadrila: "Je pozoruhodná. Pozerám sa na všetko, v čom hrala. Nikdy som ju však nestretla. Nie je to ani potrebné."[2]
Úmrtie
Olivia de Havillandová zomrela prirodzenou smrťou v spánku, vo svojom dome v Paríži vo Francúzsku, 25. júla 2020 vo veku 104 rokov.
Zaujímavosti
- V roku 1965 sa stala prvou ženskou predsedníčkou v porote na filmovom festivale v Cannes.
- Jej dobrou priateľkou bola Bette Davisová.
- Tiež sa priatelila s Ronaldom Reaganom, keď ešte boli obaja v Hollywoode; spájal ich protikomunistický názor.
- Spevák Bryan Adams ju fotil v Paríži pre britský denník Evening Standard.[2]
- Johnovi F. Kennedymu raz odmietla pozvanie na večeru; vtedy ešte nebol prezidentom.[2]
- Dcéra Gisele sa jej narodila vo veku 40 rokov.
- Od roku 1960 má hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy.[9]
Filmografia
|
|
|
Ocenenia
Oscar
- 1947: Herečka v hlavnej úlohe – To Each His Own (cena)
- 1950: Herečka v hlavnej úlohe – The Heiress (cena)
- 1940: Herečka vo vedľajšej úlohe – Odviate vetrom (nominácia)
- 1942: Herečka v hlavnej úlohe – Hold Back the Dawn (nominácia)
- 1949: Herečka v hlavnej úlohe – The Snake Pit (nominácia)
Zlatý glóbus
- 1950: Herečka v hlavnej úlohe – The Heiress (cena)
- 1987: Najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe – Anastázia: Annino tajomstvo (cena)
- 1953: Herečka v hlavnej úlohe (dráma) – My Cousin Rachel
Emmy
- 1987: Najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe v minisérii – Anastázia: Annino tajomstvo (nominácia)
Referencie
- https://ew.com/movies/gone-with-the-wind-star-olivia-de-havilland-dies-at-104/
- EYRE, Hermione. Hollywood's sweetheart: Olivia de Havilland [online]. 2010-3-19, [cit. 2011-04-12]. Dostupné online.
- PIAZZA, Jim. The Academy Awards: The complete unofficial history. New York : Black Dog & Leventhal Publishers, Inc., 2008. 359 s. ISBN 978-1-57912-772-5. Kapitola 1940s, s. 81. (anglický)
- OSBORNE, Robert A.. 80 years of the Oscars. New York : Abbeville Press Publishers, 2008. 440 s. ISBN 978-0-7892-0992-4. Kapitola The Second Decade, s. 91. (anglický)
- 14. ročník udělování Oscarů - vítězové a nominovaní
- Film Každému dle zásluh na čsfd
- 22. ročník udělování Oscarů - vítězové a nominovaní
- César Freak-Out: Foster, Deneuve, OLIVIA DE HAVILLAND
- Olivia De Havilland
Literatúra
- OSBORNE, Robert A.. 80 years of the Oscars. New York : Abbeville Press Publishers, 2008. 440 s. ISBN 978-0-7892-0992-4. (anglický)
- PIAZZA, Jim. The Academy Awards: The complete unofficial history. New York : Black Dog & Leventhal Publishers, Inc., 2008. 359 s. ISBN 978-1-57912-772-5. (anglický)
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Olivia de Havilland na českej Wikipédii.