Explorer 1
Explorer 1 (oficiálne Satellite 1958 Alpha) bola prvá družica vypustená Spojenými štátmi. Štart sa uskutočnil 31. januára 1958 o 3:48 UTC zo štartovacieho komplexu LC-26A Cape Canaveral Air Force Station na Floride. Nosnou raketou bola Juno I, ktorá bola vyvinutá zo suborbitálnej rakety Jupiter-C. Tesne pred ním, 4. októbra 1957, bola vypustená sovietska družica Sputnik 1 a 3. novembra 1957 družica Sputnik 2.
| Explorer 1 | |
| vedecká družica | |
 | |
| Prevádzkovateľ | Armáda Spojených štátov |
|---|---|
| Hlavní dodávatelia | Army Ballistic Missile Agency JPL |
| Družica | Zeme |
| Počet obehov | ~56 000 |
| Dátum štartu | 1. február 1958, 03:48 UTC |
| Nosná raketa | Juno I |
| Kozmodróm | LC-26A Cape Canaveral Air Force Station |
| Trvanie misie | 111 dní |
| Zánik | 31. marec 1970 |
| COSPAR ID | 1958-001A (4) |
| Hmotnosť | 13,9703 kg |
| Elementy dráhy | |
| Epocha | 58-02-01.2 |
| Veľká polos | 7 832,2 km |
| Excentricita | 0,139849 |
| Inklinácia | 33,24° |
| Apoapsida | 2 548 km |
| Periapsida | 356 km |
| Doba obehu | 114,8 minút |
História
Hlavným vedeckým prístrojom na Exploreri 1 bol detektor kozmického žiarenia tzv. Geigerov-Müllerov počítač navrhnutý na meranie radiácie na obežnej dráhe Zeme. Tento experiment vedený doktorom James Van Allen z Univerzity v Iove odhalil oveľa menšie množstvo kozmického žiarenia ako sa očakávalo. Van Allen si myslel, že prístroj sa mohol nasýtiť veľmi silnou radiáciou z pásu nabitých častíc zachytených magnetickým poľom Zeme. Existencia týchto radiačných pásov bola potvrdená iným americkým satelitom vypusteným o dva mesiace neskôr, a podľa ich objaviteľa boli pomenované ako Van Allenove pásy.
Charakteristika
Explorer 1 krúžil okolo Zeme na elipsovitej obežnej dráhe, v najbližšom bode bol vzdialený 354 km (220 míľ) a v najvzdialenejšom 2515 km (1563 míľ). Jeden oblet mu trval 114,8 minúty a za deň spravil 12,54 obletov. Satelit bol 203 cm dlhý (80) a 15,9 cm široký (6,25) v priemere a vážil 14 kg (30,8 libier). Explorer 1 uskutočnil svoje prvé vysielanie 23. mája 1958. Po viac ako 58000 obletoch 31. mája 1970 vstúpil do atmosféry a zhorel.
Konštrukcia
Družica bola vybavená detektorom kozmického žiarenia, vnútorným tepelným senzorom, troma vonkajšími tepelnými senzormi, nosovým kužeľovitým tepelným senzorom, mikrometeoritovým nárazovým mikrofónom a prstencom prístrojov mikrometeoritového poškodenia. Informácie z týchto prístrojov boli posielané na Zem 60-miliwatovým vysielačom pracujúcim na 108,03 MHz a 10-miliwatovým vysielačom pracujúcim na 108,00 MHz. Vysielacie antény boli zložené z dvoch laminátových spojených antén v tele satelita a štyroch ohybných výhonkov, ktoré tvorili ohybnú anténu. Otáčanie satelita okolo svojej dlhej osi udržovalo tieto ohybné výhonky natiahnuté. Vonkajší povrch prístrojovej časti bol natretý striedalo pásmi bielej a tmavozelenej, čo satelitu poskytovalo pasívnu kontrolu teploty. Proporcie svetlých a tmavých pasov boli použité na základe štúdií o intervaloch striedania svetla a tmy založených na štartovacom čase, trajektórii, obežnej dráhe a náklone. Elektrický pohon bol zabezpečený ortuťovýmí [1] nikel-kadmiovými batériami, ktoré tvorili približne 40 % užitočnej hmotnosti družice. Tieto batérie zabezpečovali energiu pre vysokoprúdový vysielač 31 dní a pre nízkoprúdový vysielač 105 dní.
Referencie
- Explorer Information [online]. history.nasa.gov, [cit. 2018-03-21]. Dostupné online.
Zdroj
- http://www-spof.gsfc.nasa.gov/Education/wexp13.html prístup 1.8.2008
- http://www.nasa.gov/mission_pages/explorer/explorer-overview.html prístup 1.8.2008
- http://history.nasa.gov/sputnik/expinfo.html prístup 1.8.2008
