Explorer 23

Štart sa konal 6. novembra 1964 na Wallops Island. Pomocou nosnej rakety Scout X-1 bol Explorer 23 umiestnený na obežnú dráhu s perigeom 451 km a apogeom 865 km. Družica pracovala po celú dobu svojej životnosti. Spojenie bolo oficiálne ukončené v novembri 1965. Dráha družice postupne klesala až 29. júna 1983 vstúpila do atmosféry a zanikla.

Konštrukcia bola takmer zhodná s ostatnými Explorermi série S-55. Telo družice bolo tvorené posledným stupňom rakety Scout okolo ktorého boli umiestnené detektory a prístrojové vybavenie. Celková dĺžka bola 2,34 metra, bola teda dlhšia ako predchádzajúce Explorery S-55. Priemer však mala rovnaký, 0,61 metra. Elektrická energia bola dodávaná fotovoltaickými článkami. Po obvode bolo umiestnených niekoľko sád detektorov mikrometeoritov. Družica bola osadená takmer rovnakými detektormi ako predchádzajúce družice S-55 (pozri Explorer 13#Popis). Navyše tu boli umiestnené dva kondenzátorové detektory. Účelom týchto detektorov bolo stanoviť, či má kozmické žiarenie nejaký vplyv na kondenzátory v elektrických obvodoch ostatných detektorov. V laboratórnych podmienkach sa zistilo, že sa elektróny z kozmického žiarenia môžu zhromažďovať v kondenzátoroch a vytvárať tak falošné impulzy. Počas činnosti družice boli zaznamenané dve vybitia jedného z kondenzátorov, druhý sa nevybil ani raz. Z týchto výsledkov bolo usúdené, že kozmické žiarenie má zanedbateľný vplyv na činnosť ostatných detektorov.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Explorer 23 na českej Wikipédii.
• Tento text alebo jeho časť bola prevzatá z článku - 1964-074A - Explorer 23 (verzia 2004-12-07 13:33:47 UT) uverejneného na stránkach SPACE 40, ktorého autorom je Antonín Vítek . (licencia GFDL a CC-BY-SA 3.0, povolenie autora)
  

Portál kozmonautika

• http://nssdc.gsfc.nasa.gov/nmc/spacecraftDisplay.do?id=1964-074A (po anglicky)