Explorer 12

Družica bola stabilizovaná rotáciou a mala tvar osembokého hranola s kužeľom na spodnej podstave. Zdrojom elektrickej energie boli fotovoltaické články, ktoré dobíjali AgCd akumulátory.

Elektrostatický analyzátor slnečnej plazmy slúžil na výskum javov prebiehajúcich na hranici geomagnetického poľa s medziplanetárnou plazmou a ďalej sledoval tok nízko-energetických protónov v menších nadmorských výškach. Prístroj bol schopný detegovať protóny v energetickom rozmedzí 100 eV až 20 keV. Analyzátor sa však pokazil ešte pred dosiahnutím obežnej dráhy a tak neboli vykonané žiadne merania.

Pre meranie veľkosti a smeru zemského magnetického poľa bola družica vybavená indukčnými magnetometrami. Merania prebiehali vo výške zodpovedajúcej trom až trinástich zemským polomerom. Magnetometre boli umiestnené na 86 centimetrov dlhých ramenách a merali v rozsahu -1000 až +1000 nT s presnosťou 12 nT. Merania prebiehali každých 327 ms a trvali 50 ms. Magnetometre boli vybavené automatickým kalibračnom systémom, ktorý nastavoval prístroje každých 115 sekúnd. Dáta z družice boli prijímané až do 6. decembra 1961.

Experiment študujúci nabité častice bol navrhnutý na meranie toku nabitých častíc a ich energetického spektra, ďalej meral intenzitu kozmického žiarenia a určoval jeho priestorové a časové rozloženie. Pre túto úlohu bola družica vybavená tromi typmi detektorov. Prvým bol všesmerový Geigerov-Müllerov počítač typu Anton 302, ktorý detegoval protóny s energiou nad 23 MeV a elektróny s energiou nad 1,6 MeV. Druhý detektor bol elektrónový spektrometer s tromi Geiger-Müllerovými počítačmi typu Anton 213, ktorý dokázal detegovať elektróny s energiou 40 - 100 keV. Pre meranie celkového toku častíc slúžili tri smerové detektory z kryštálov sulfidu kademnatého. Tie dokázali zaznamenávať protóny s energiou od 1 keV do 10 MeV a elektróny s energiou od 200 eV do 500 keV. Každý smerový detektor bol namontovaný tak, aby os jeho zorného poľa bola kolmá na os rotácie družice. Prístroje pracovali až do zlyhania družica 6. decembra 1961.

Na meranie kozmického žiarenia slúžil dvojitý scintilačný čítač, ktorý detegoval protóny s energiami 55 až 500-MeV v šiestich energetických intervaloch a protóny nad 600 MeV. Jednoduchý scintilačný čítač meral protóny s energiami 1,4 až 22-MeV a elektróny nad 150 keV. Tok protónov s energiami nad 30 MeV meral jeden Geigerov-Müllerov počítač. Merania prebiehali bez problémov po celú dobu činnosti satelitu.

Scintilačný detektor protónov a elektrónov zachytených v radiačných pásoch bol tvorený fosforovým scintilátorom. Detektor bol zameraný na nízkoenergetické protóny s energiami 100, 135, 186, 251, 512, 971, a 1668 keV.

Posledným experimentom bolo sledovanie poškodenia slnečných článkov časticami z Van Allenových pásov. K tomu slúžili štyri upravené solárne články, prvý bol bez ochrany, druhý mal trojmilimetrovú ochranú vrstvu skla, tretí 20 mm a štvrtý 60 mm. Výsledkom bola veľmi rýchla degradácia nechráneného článku, ktorého produktivita klesla o 50% už počas druhého obehu. Než bola ukončená komunikácie s družicou, klesol výkon nechráneného článku na 26% pôvodného stavu, článku s 6 milimetrovou klesol výkon o 6% a u zvyšných dvoch sa degradácia neprejavila.

Družica pravdepodobne zanikla v atmosfére.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Explorer 12

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Explorer 12 na českej Wikipédii.
• Tento text alebo jeho časť bola prevzatá z článku - 1961-020A - Explorer 12 (verzia 2004-12-07 21:18:57 UT) uverejneného na stránkach SPACE 40, ktorého autorom je Antonín Vítek . (licencia GFDL a CC-BY-SA 3.0, povolenie autora)
  

Portál kozmonautika

• http://nssdc.gsfc.nasa.gov/nmc/spacecraftDisplay.do?id=1961-020A (po anglicky)