Babiččino údolí

Z hľadiska regionálneho geomorfologického členenia sa údolie rozkladá na hranici dvoch geomorfologických sústav Českej vysočiny: Krkonošsko-jesenickej sústavy na severe a Českej tabule na juhu.[11] Horninový profil údolia je na severnej časti tvorený červeným pieskovcom, zlepence Permského obdobia v podloží cenomanských vrchnokriedových pieskovcov. Podložie pokračuje do strednej časti, kde naňho nasadajú arkózy a zlepence vrchného karbónu. V južnej časti prevažujú jemnozrnné usadeniny vrchnej kriedy-opuky, ktorú možno zhliadnuť vo vstupe do babičkinho údolia smerom od Českej Skalice. V pôdnom pokryve prevažujú hnedozeme.[12][13]

Údolím preteká rieka Úpa ktorá tvorí chrbticu NPP Babiččino údolí. Povodím spadá celé územie do povodia Úpy. Do rieky priteká niekoľko malých prítokov, ktoré v údolí vytvárajú rokliny a postranné údolia. V údolí bol vytvorený Viktorčin splav od ktorého bola rieka regulovaná a slepé ramená uprostred údolia boli zasypané. Táto regulácia siaha až k mestu Česká Skalice. Na juhu údolia bola v rokoch 1874 – 1876 vybudovaná rozsiahla sieť závlah na melioráciu lúk. Medzi dvoma súbežnými prívodnými kanálmi bol vybudovaný systém privádzačov, zberných jarkov, prepustí a preronových tabúľ. Ktorý sa ale do dnešných čias nezachoval.[14]

V údolí nájdeme dva základné typy vegetácie: lesné porasty a lúčne porasty. Takmer polovicu chráneného územia tvoria lúčne porasty, ktoré sú vďaka rekultivácii botanicky veľmi chudobné. V minulosti boli využívané intenzívne, teraz sú opäť využívané extenzívne. Zaujímavé rastliny možno nájsť na okrajoch lúk, či v starých sadoch, najmä rebríček bertrámový (Achillea ptarmica), jesienka obyčajná (Colchicum autumnale), praslička roľná (Equisetum pratense), prvosienka vyššia (Primula elatior). V ochrannom pásme sú staré sady, ktoré boli zanedbané, ale teraz sú opäť udržiavané.[15] Nadpolovičnú plochu tvoria lesy, ktoré sú zložené prirodzeným porastom s prevažným zastúpením javora horského (Acer pseudoplatanus), lipy (Tilia) a buka (Fagus) s roztrúseným dubom (Quercus), hrabom (Carpinus) a jedľou (Abies). Vďaka zmiešanej skladbe lesa, je les menej náchylný ku kalamitám a je botanicky bohatý. Možno v nich nájsť samorastlík klasnatý (Actaea spicata), pižmovku mošusovú (Adoxa moschatellina), orlíček obyčajný (Aquilegia vulgaris), konvalinku voňavú (Convallaria majalis), lykovec jedovatý (Daphne mazareum), kruštík neskorý (Epipactis aldensis), pečeňovník trojlaločný (Hepatica nobilis), veterník žltuškovitý (Isopyrum thalicroides), ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon), mesačnicu trvácu (Lunaria rediviva ), papraďovec laločnatý (Polystrichum aculatum). Ďalej tu môžeme nájsť zaujímavé horské rastliny, ktoré sa sem dostali splavením Úpou sú napr. trebuľka lesklá (Anthriscus nitida), zvonček širokolistý (Campanula latifolia) , žerušničník Hallerov (Cardaminopsis halleri), ruža ovisnutá (Rosa pendulina), žltuška orlíčkolistá (Thalictrum aquilegifolium) ai.[12][13]

Lúčny porast so sukulentnými stromami

Zaujímavosťou je na skalných odkryvoch vyskytujúca sa štrbinová vegetácia vápnitých skál a drolín, alebo silikátových skál a drolín v závislosti od podkladu. Na vývery silne vápnitej vody (hlavne pod Rýzmburkom) sú viazané unikátne penovcové prameniská. Machorastov bolo v NPP zaznamenaných celkom 123 taxónov, konkrétne pečeňovky, drobuľka (Chiloscyphus pallescens) a ploskolist prerušovaný (Pedinophyllum interruptum) a machy pŕchavka (Ephemerum serratum) a pošvatec adiantovitý (Fissidens adianthoides). Pokiaľ ide o lišajníky rastie v NPP bacídia (Bacidia incompta) a bradatec obyčajný (Usnea barbata), akrokordia púčiková (Acrocordia gemmata), čiarovnica čierna (Arthonia atra), stopkovnica (Chaenotheca chlorella), Enterographa hutchinsiae, šáločka (Mycobilimbia epixanthoides), porina (Porin leptalea). V lokalite bolo zistených 187 makromycét, napríklad chránené: pošvovec menší (Volvariella caesiotincta) a plávka jelšová (Russula alnetorum) a ďalšie významné druhy: čiaška sivohnedá (Peziza echinospora) a bedlička Grangeova (Lepiota grangei). Ak porovnáme historické údaje so súčasným stavom jasne vyplýva, že druhová rozmanitosť flóry klesla, a to aj vďaka intenzívnemu využívaniu krajiny.[15]

Najvýznamnejšie druhy ktoré sú obzvlášť chránené podľa červeného zoznamu a dajú sa v NPP zahliadnuť sú zo cicavcov netopier veľký (Myotis myotis), uchaňa čierna (Barbastella barbastellus). Z vtákov je to potápač veľký (Mergus merganser). Ďalej možno na lúkach zahliadnuť významné lúčne motýle, zriedkavé v celej Európe – modráčika bahniskového (Phengaris nausithous) a modráčika krvavcového (Phengaris teleius), ktorí sa tu udržali, vďaka nedôslednej úprave lúčneho porastu v priekopách historického zavlažovacieho systému. Zoogeograficky je tiež veľmi významný výskyt vlahovky karpatskej (Moachoides vicina) a hmyzu pižmovec hnedý (Osmoderma eremita).[16]

Vďaka rôznorodému prostrediu je NPP Babiččino údolí vhodné pre život mnohých druhov živočíchov, aj pre tie, ktoré majú špecifické nároky na málo antropogénnymi vplyvmi narušené územia. Ide tiež o migračný koridor, ktorý prepája horské a podhorské oblasti Krkonôš s nížinným Polabím, a tak sa tu možno stretnúť s teplomilnejšími druhmi.[17] Pri brehoch rieky Úpy hniezdia rybárik riečny (Alcedo atthis), trasochvost horský (Motacilla cinerea), vodnár potočný (Cinclus cinclus) a svrčiak riečny (Locustella fluviatilis). V toku je možné vidieť raka riečneho (Astacus astacus), alebo hlaváča bieloplutvého (Cottus gobio), čerebľu pestrú (Phoxinus phoxinus) na brehoch nájdeme stopy vydry riečnej (Lutra lutra) a nad vodou okrem vtákov lieta chránená vážka klinovka hadia (Ophiogomphus cecilia). V lesoch nájdeme dravé vtáky ako sú jastrab krahulec (Accipiter nisus), jastrab veľký (A. gentilis), alebo naša najväčšia sova výr skalný (Bubo bubo). V dutinách stromov hniezdia tesár čierny (Dryocopus martius), ďateľ prostredný (Dendrocopos medius) i malý (D. minor), žlna sivá (Picus canus), alebo holub plúžik (Colimba oenas). Vzácnejšie vtáky stredoeurópskej krajiny sú muchárik čiernohlavý (Ficedula hypoleuca) i bielokrký (F. albicollis), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), alebo krivonos smrekový (Loxia curvirostra). Ďalšie vtáky sú zastúpené bocianom bielym (Ciconia ciconia), bocianom čiernym (Ciconia nigra), lastovičkou obyčajnou (Hirundo rustica). Druhotne najbohatšou skupinou je skupina mäkkýšov (Mollusca), bolo tu zaznamenané 86 druhov. Lúky zdobia staré solitérne stromy, v ktorých nájdeme najrôznejšie živočíchy, ako sú vzácne druhy chrobákov, pižmovec hnedý (Osmoderma eremita), zlatoň obyčajný (Cetonia aurata).[12][13] Na území možno nájsť veľké množstvo hmyzu, napríklad dúhovec väčší (Apatura iris), bielopásovec topoľový (Limenitis populi), strehúň (Atherix ibis), čmeliak (Bombus sp.), májka fialová (Meloe violaceus), májka (Meloe rugosus), ohniváčik veľký (Lycaena dispar), vidlochvost feniklový (Papilio machaon), bystruška zlatomedená (Carabus ulrichii). Plazy sú zastúpení najmä jaštericou krátkohlavou (Lacerta agilis), jaštericou živorodou (Zootoca vivipara), slepúchom lámavým (Anguis fragilis) a užovkou obojkovou (Natrix natrix). Obojživelníky sú zastúpení mlokom hrebenatým (Triturus cristatus), mlokom horským (Triturus alpestris), mlokom bodkovaným (Triturus vulgaris), salamandrou škvrnitou (Salamandra salamandra), skokanom štíhlym (Rana dalmatina) a ďalšími.[18]

Odumreté drevo na pôvodnom stanovišti

Hlavným predmetom ochrany je krajina prírodného a krajinného rázu a miesto kultúrno významné. Na tomto území sa nachádzajú komplexy biotopov približne 18% rozlohy územia zaberajú kultúrne lúky s prvkami mezofilných lúk. Predovšetkým sa jedná o lúky obnovené s nižšou druhovou diverzitou v najjužnejšej časti NPP. Približne 25% rozlohy zaujímajú kultúrne lesy s vysokým podielom ihličňanov s dominantným smrekom a s prímesou smrekovca, jedľe obrovskej a douglasky atď.[19] V údolí sa nachádzajú aj technické pamiatky, najmä zavlažovací a odvodňovací systém z 19. storočia, teraz nie je plne funkčný.[12] Niektorí odporcovia ochranársko-prírodovednej hodnoty územia poukazujú, že sa využíva kultúrneho odkazu spisovateľky Boženy Němcovej pre ochranu prírody. Ale je pravdou, že sa kultúrno-historická hodnota zišla spolu s ochranárskou-prírodovednú hodnotou na zhodnom území.[5]

Cieľom ochrany je zlepšenie a zachovanie hodnoty celkového rázu chránenej krajiny, najmä pestro mozaikovito extenzívne využívanej krajiny so zmiešanými lesmi, solitérnymi stromami a s poloprírodnými nivnými lúkami. Na lesných pozemkoch je cieľom zachovanie veľmi cenných lesných porastov s využitím samovoľných samoregulačných procesov a prírode blízke druhové, vekové a priestorové zloženie. Ďalej je kladený dôraz na zachovanie lesných a lúčnych penovcových pramenísk a skalných odkryvov. Jedná sa predovšetkým o ochranu pred eróziou pôsobením ľudskej činnosti. Pri lúčnych porastoch je dôležité zachovať zvýšenie biodiverzity flóry a fauny s čo najväčším množstvom zástupcov hmyzu. K harmonickému vzhľadu krajiny je potrebné udržiavať tiež geologické a geomorfologické útvary.[20] Najväčším problémom NPP Babiččino údolí môžu byť nelegálne skládky, na skládkach sa objavuje najčastejšie suť zo stavieb, alebo bioodpadu a hliny. Ďalšou hrozbou ktorá by mohla zmeniť zloženie fauny a flóry sú ďalšie úpravy vodného toku a pravdepodobne aj obnova historického systému zavlažovania. Posledná a najvýznamnejšia hrozba je samotný turizmus a jeho následky, najmä pohyb turistov mimo vyznačených trás a nelegálne táborenie a z toho plynúce škody. Tiež je potrebné do budúcnosti monitorovať vodnú turistiku a jazdu na koňoch, balónové lietanie a preteky horských bicyklov, ktoré môžu byť potencionálnym rizikom.[21]

Ratibořický zámok a jeho stála expozícia je situovaná do doby Kataríny Vilemíny, vojvodkyňe Zaháňskej a princeznej Kurónskej. V rokoch 1984 – 1991 došlo k rozsiahlej generálnej oprave zámku. Zámocký park sa rozkladá na ploche 5,58 ha. Hlavnou dominantou zámku sú severoamerické dreviny napr. jaseň americký (Fraxinus americana), ľaliovník tulipánokvetý (Liliodendron tulipipera), kentucký kávovník (Gymnocladus dioicus), borovica hladká (Pinus strobus), jedľovec kanadský (Tsuga canadensis) a kalykant floridský (Calycanthus floridus) a vďaka týmto stromom Ratibořický park patrí k najvýznamnejším historickým záhradám vo východných Čechách.[4]

Dostavané bolo 17. júla 1797 mlynárom Antonino Ludrom. Vzhľadom na to, že Božena Němcová zasadila dej Babičky i do tohto miesta, bola v ňom vytvorená expozícia zariadená podľa písomnej predlohy, tak aby zodpovedala príbytku rodiny Panklových. Hoci žili v starom bielidle, neďaleko starého zámockého skleníka v blízkosti sadu, ktoré bolo zbúrané už roku 1830.[4]

Rudrův mlyn

Z najväčšej časti tvorený mlynicou, na prízemí boli pekárne a klenuté komory, V prvom poschodí bol byt mlynára. Mletie bolo ukončené roku 1914 a bol zavedená textilná prevádzka (úprava plátien), ktorá fungovala až do roku 1949. Dnes funguje v mlyne expozícia mlynárskeho remesla a v priľahlom mangli je zavedená expozícia plátenickej výroby s mechanickým zariadením.[4]

Pomník „Babička s vnúčatami“, dielo sochára Otto Gutfreunda

Babičkin pomník so sochami v nadživotnej veľkosti mal byť pôvodne umiestnený uprostred lúky. Postavy mali budiť dojem, že sa navracajú zo zámku na Staré bielidlo; pozdvihnuté hlavy detí potom mali akoby vyzerať prvé hviezdy. Vtedajší majiteľ lúky však nesúhlasil, aby mu ľudia nepošliapali trávu na lúke, preto bola socha umiestnená hneď pri ceste. Autorom je akad. sochár Otto Gutfreunda a autorom architektonického riešenia prof. akad. arch. Pavel Janák.[4]

Empírová stavba z roku 1800 stojí neďaleko zámku pri lesnej ceste, tzv. bažantnici, ktorá spája Českú Skalicu s Ratibořice. Za povšimnutie stojí dominantný stred budovy s dvoma dórskymi stĺpami a okná so zelenými drevenými žalúziami.[4]

Proti prúdu rieky, necelé 3 km severne od ratibořického zámku a cca 400 metrov od krytej drevenej lávky, pred stúpaním ku zrúcanine hradu Rýzmburk, sa na ľavom brehu Úpy nachádza lokalita, nazývaná prameny Haničky. Jedná sa o strmú zvodnatelú stráň, kde v páse dlhom asi 150 metrov vyviera množstvo priesakov a pramienkov. Presakujúca voda vyplavuje z miestnych hornín – fylitov, pieskovcov, bridlíc a slieňovcov – vápenaté spojivo, ktoré tu následne vytvára penovcový masív, ktorého vrstva miestami dosahuje mocnosti až niekoľko metrov. V minulosti miestni sedliaci tieto penovce (travertíny) ťažili a používali takto získaný materiál ako vápnité hnojivo na svojich poliach.[23]