Koncert pre orchester (Bartók)

Koncert pre orchester, Sz. 116 je dielo maďarského skladateľa Bélu Bartóka.

Skladateľ dielo skomponoval počas svojho núteného exilu v USA. Tu prežíval mimoriadne ťažkú životnú situáciu – bol odtrhnutý od milovaného Maďarska a jeho inšpiračných zdrojov, cítil sa v Amerike izolovaný a navyše mali s manželkou veľké finančné problémy. Do tohto už aj tak nepriaznivého osudu prišla ďalšia ťažká rana, keď mu v roku 1943 diagnostikovali leukémiu. V tejto situácii sa mu rozhodli pomôcť jeho priatelia Joseph Szigeti a Fritz Reiner v spolupráci so šéfdirigentom Bostonskej filharmónie Sergejom Kusevickým. Ten navštívil Bartóka v nemocničnej izbe s objednávkou orchestrálneho diela za 10 000 dolárov.

Tento finančný ale hlavne umelecký impulz znamenal pre Bartóka veľkú životnú vzpruhu. Na čas sa presťahoval do domu k jazeru Saranac Lake v štáte New York, kde od augusta do októbra 1943 pracoval na svojom diele. Jeho premiéra sa s veľkým úspechom uskutočnila v roku 1944 v Bostone, skladateľ sa jej však nemohol pre zdravotné ťažkosti zúčastniť. Skladateľ dielo v roku 1945 ešte zrevidoval, pričom najväčšie zmeny spravil v poslednej vete, kde predĺžil záver skladby. Je zachovaná stará aj revidovaná verzia záveru skladby.

Päťveté orchestrálne dielo by sa dalo pokojne považovať za atypickú symfóniu, Bartók však zámerne zvolil netradičný názov Koncert pre orchester, aby zdôraznil dôležitú sólovú úlohu nástrojov v tomto diele a vysokú, až virtuóznu náročnosť jednotlivých orchestrálnych partov. Ďalším dôvodom je, že počas celého diela sa z „veľkého“ orchestra vyčleňujú jednotlivé, rôzne obsadené skupiny nástrojov, čo pripomína princíp „concertina“ a „ripiena“ barokového concerta grossa. V diele nenachádzame široké symfonické rozvedenie tém a odlišná je aj forma. Bartók tu zvolil svoju obľúbenú symetrickú formu pripomínajúcu oblúk – schematicky by sa päť viet svojím charakterom dalo znázorniť ako:

• A – veta v sonátovej forme
• B – odľahčenie
• C – pomalá veta, emocionálny vrchol diela
• B – odľahčenie
• A – veta v sonátovej forme

Prvú vetu Introduzione otvárajú violončelá a kontrabasy v tempe Andante non troppo. Hlavný tematický materiál prinášajú trúbky v pianissime v Allegro vivace. Po nich tému preberá orchester vo forte. Vedľajšia lyrická téma je uvedená hobojom. Znovu sa vracia pôvodné tempo. V druhej vete, ktorú možno preložiť ako Hra párov skladateľ využíva duá rovnakých drevených dychových nástrojov. Každá dvojica nástrojov využíva odlišný interval. Elégia predstavuje akýsi základný kameň celej skladby. Jej ponurá atmosféra vyjadruje skladateľove pocity v danej dobe. Je to typická ukážka tzv. „nočnej hudby“, termínu používaného pre Bartóka. V ďalšej vete Intermezzo interrotto prichádza uvoľnenie, najviac z celej skladby sa tu uplatňujú motívy ľudovej hudby. Je tu v satirickom duchu využitá druhá časť pochodovej témy zo Šostakovičovej Leningradskej symfónie, diele ovplyvnenom druhou svetovou vojnou, ktoré Bartók počul v rozhlase a ktoré si v USA získalo veľkú popularitu. Citácia je prerušená skvelou orchestrálnou imitáciou smiechu. Bartókove pohnútky k tejto satire nie sú celkom objasnené a sú predmetom špekulácií. V záverečnej vete Finale využil niektoré tematické prvky z prvej vety, avšak v optimistickejšom duchu. Vetu otvára volanie lesných rohov unisono, nasledované rýchlou tanečnou časťou, ktorej živý spád pretrváva až do konca vety. Existujú dva možné závery diela – pôvodné rázne ukončenie alebo revidovaný dlhší záver s väčšou gradáciou. Voľba je dnes väčšinou vecou preferencie dirigenta.