Husľový koncert č. 2 (Bartók)

Skladateľ začal s prácou na diele v auguste 1937. Dielo bolo komponované pre popredného huslistu Zoltána Székelyho, ktorý bol zároveň jeho osobným priateľom a propagátorom jeho hudby. Kompozícia bola dokončená v záverečný deň roku 1938. Verejnosť a ani sám Székely vtedy netušil, že Bartók už jeden husľový koncert skomponoval a to v roku 1907. Rukopis tohto jeho raného diela bol objavený až v 50. rokoch. Szekely však novšie dielo odpremiéroval ako jediný Bartókov husľový koncert v marci 1939 s Kráľovským orchestrom Concertgebouw pod vedením Willema Mengelberga.

Bartók chcel svoj druhý husľový koncert napísať ako koncertné variácie na určitú tému, Székely sa však prihováral za tradičnú trojvetú stavbu koncertu. Bartók mu ustúpil, myšlienky na variačnú techniku sa však nevzdal a uplatnil ich hlavne v druhej, ale tiež tretej vete koncertu. Sólistovi vyhovel ešte v jednej požiadavke. Dielo povodne uzatvárala 26-taktová orchestrálna dohra bez účastí huslí, skladateľ však nakoniec vytvoril novú verziu záveru, pretože Székely si želal aby sa dielo "končilo ako koncert a nie ako symfónia". Napriek tomu že sám Bartók nebol huslista, vytvoril skvostné a v rámci žánru originálne dielo, ktoré zaujme aj rafinovanou orchestráciou. Veľký efekt husľového partu sa preniesol aj do jeho technickej a výrazovej náročnosti - dielo patrí medzi interpretačné vrcholy najlepších husľových virtuózov.

Prvá veta má v základných rysoch sonátovú formu, ktorá je však dosť nezreteľná. Veta má skôr charakter rapsódie, čo sposobujú najmä časté zmeny tempa a improvizačný charakter husľového partu. Dielo začína krátkým a tichým úvodom - akési melodické torzo v pizzicate sláčikov s opakovanými arpeggiom akordu harfy v pozadí. Tento magický úvod napriek svojej nenápadnosti tvorí základ hlavného tematického materiálu vety. Husle ho rozvíjajú už pri svojom entuziastickom nástupe. Aj v ďalšom priebehu si veta udržuje viac-menej optimistický a vášnivý charakter s expanzívnymi figuráciami huslí. Po rozvedení sú témy zreprízované v značne pozmenenom tvare. Kódu na záver tvorí netradične umiestnená a mimoriadne náročná husľová kadencia s prerušovaným orchestrálným sprievodom.

Druhá veta Andante tranquillo je skomponovaná vo variačnej forme. Téma exponovaná husľami je jemná a výrazne folklórne zafarbená. Nasleduje šesť variácií, z ktorých najmä štvrtá a piata sa svojou náladou výrazne líšia od povodného charakteru témy.

Energická záverečná veta začína ostrými sláčikovými frázami. Sebaistý nástup huslí pripomína začiatok ich sóla v prvej vete a naznačuje tak, že celá veta je akousi variáciou tematického materiálu prvej vety. Tak ako je tomu zvykom u iných koncertov, tretia veta si aj tu udržuje tanečný charakter, nápadný napríklad v jemnej valčíkovej pasáži krátko pred záverom. Ten začína rezolutnými rytmickými frázami huslí a náročným sólom. To preruší orchester v plnej sile s fanfárovým zvolaním trúbiek, po ňom sa však k slovu dostanú znovu husle, ktoré podľa Szekelyho želania zaznievajú až do posledného taktu.

• Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby, Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
• Gammond, Peter: Velcí skladatelé, Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
• Kuna, Milan: Skladatelia svetovej hudby, Bratislava: Mladé letá, 1993. ISBN 80-85768-07-0
• Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů, Praha: BB Art, 2006. ISBN 80-7341-905-X
• Schnierer, Miloš: Svět orchestru 20. století I., Brno: M+M, 1995. ISBN 80-238-1564-4