Aponiovská knižnica

Anton Juraj Aponi začal zbierku okolo roku 1774 a do konca 1780 už nahromaždil 30 000 zväzkov.[1] Väčšinu svojej zbierky si ponechal vo Viedni. Niektoré časti sa nachádzali na jeho vidieckom zámku v Hőgyészi v Maďarsku. Po jeho smrti v roku 1817 odkúpil jeho syn Anton podiel svojich súrodencov, na financovanie čoho musel predať niekoľko tisíc kníh. V roku 1825 sa Anton Aponi rozhodol presunúť všetko do vyhradenej budovy otvorenej pre verejnosť v dnešnej Bratislave, čím sa stala prvou verejnou (aj súkromná šľachtická)[2] knižnicou na území dnešného Slovenska. Tento krok sa v tom čase oslavoval ako maďarské vlastenecké gesto, keďže Bratislava bola vtedy súčasťou Uhorského kráľovstva.

Obsahovala asi 30 tisíc zväzkov. Situovaná bola v novopostavenej budove vedľa Župného domu (dnes už neexistuje) a slávnostne ju otvorili 13. júna 1827.[2] Budova knižnice, ktorá už neexistuje, bola na Kozej ulici, a mala monumentálnu fasádu s Aponiho heraldickým erbom a latinským nápisom LITERIS IN PATRIA AUGENDIS. V roku 1846 po nezhodách s vedením mesta o zdieľanie nákladov Anton Apponyi zatvoril zariadenie a presunul jeho obsah do domu predkov rodiny v Oponiciach, kde bolo postavené neoklasické krídlo na tento účel.

V cudzine bola knižnica známa ako verejná národná knižnica (angl. Public National Library of Pressburg) a latinsky Bibliotheca Apponiana.[2]

Po smrti knihovníka Karola Grubera (1840) gróf Anton Aponi, ktorý žil vtedy v cudzine, od bratislavskej mestskej rady žiadal ročne 400 zlatých. Keď ich v roku 1846 nedostal[3] a mesto odmietlo prevziať knižnicu do svojej správy, tak ju v roku 1868 gróf Aponi presťahoval do Oponíc.[2] (V roku 1867 bol palác aj Aponiho palác odkúpený mestom pre potreby magistrátu.)

Knižnica tu zostala až do druhej svetovej vojny, a to aj napriek tomu, že časť jej obsahu bola rozptýlená v predaji kvôli opakujúcim sa finančným potrebám rodiny Aponiovcov. Gróf Ľudovít Aponi (pravnuk zakladateľa) predal „vybranú časť“ „obsahujúcej mimoriadne vzácne diela“ v londýnskej Sotheby's v novembri 1892.[4]

Veľká časť knižnice bola rozptýlená na konci 30. rokov po skončení Aponiovského vlastníctva Oponíc v roku 1935 a počas komunizmu sa stratila z nedbanlivosti. Niektoré zo zvyšných kníh Matica slovenská previedla v roku 1965 do svojho bratislavského zariadenia, potom všetky (vrátane bratislavských) v roku 1972 do Martina, pričom drevený interiér krídla knižnice v Oponiciach bol zničený. Poškodené knihy boli reštaurované v Martine, potom bola knižnica opäť premiestnená do skladu v Diviakoch (Turčianske Teplice) v roku 1992 a nakoniec po renovácii hradu v roku 2011 opäť inštalovaná v Oponiciach.[5]

Za vytvorenie knižnice vďačíme najmä Agostino Michelazzimu (1732 – 1820, bývalý jezuita), ktorý ju vybudoval v mene grófa Antona Juraja Aponiho.

Ďalšou významnou osobnosťou vo vedení knižnice bol Karl Anton Gruber von Grubenfels (1760 – 1840), šľachtic zo Segedínu, ktorý je tiež autorom niekoľkých beletristických diel, básní a divadelných hier v nemčine, ako aj Historia linguae ungaricae (História maďarského jazyka), vydanej v Pressburgu v roku 1830.[6] Zdá sa, že Gruber pomáhal pri presviedčaní grófa Antona Aponiho, aby presťahoval knižnicu z Viedne do Bratislavy a knihovníkom Aponiho verejnej knižnice zostal až do roku 1833.

Františkánsky mních a historik Vševlad Jozef Gajdoš (1907 – 1978) študoval a zakonzervoval Aponiho knižnicu počas práce v Matici slovenskej v rokoch 1956 až 1958.

Od roku 2015 bol správcom Aponiho knižnice Peter Králik. V roku 2012 získal cenu Krištáľové krídlo za úlohu pri obnove knižnice.[7]

Zostávajúca časť pôvodnej kolekcie je od roku 2011 v zrekonštruovanom zámku Aponiovcov v Oponiciach, ako pobočka Slovenskej národnej knižnice, spolu s časťou zbierky zostavenej rodinou Zayovcov z Uhrovca, predtým uloženou na Bojnickom zámku a tiež spravovanou Vševladom J. Gajdošom.[1][8] Zvyšok hradu je v súčasnosti prevádzkovaný ako luxusný hotel pod značkou Chateau-Appony.

Väčšina kníh knižnice je v latinčine, francúzštine a nemčine. Menej titulov je v taliančine, maďarčine a ruštine. Niektoré sú aj v španielčine, arabčine a hebrejčine, ale žiadne v slovenčine. To je ironické, ale neprekvapujúce vzhľadom na pomerne neskorý vznik slovenčiny ako spisovného jazyka a súvislosť rodiny Aponiovcov s maďarizačnou politikou.

Z chronologického hľadiska sú 3% tlače zo 16. storočia, 13% zo 17. storočia, 33% z 18. storočia, 37% z 19. storočia a 12% z 20. storočia, zvyšných 1,5% bez dátum zverejnenia.[1]

Okrem Aponiovskej knižnice k najvýznamnejším historickým knižniciam na Slovensku patria šľachtické knižnice Zayovská knižnica; dnes v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine; Andrášiovská knižnica v Betliari a kláštorné knižnice (napr. františkánske knižnice z Malaciek a zo Skalice), lyceálne knižnice, Knižnica Safveta bega Bašagića (1997 zapísaná do Registra Pamäť sveta UNESCO) v Univerzitnej knižnici v Bratislave, osobné knižnice (Knižnica Martina Hamuljaka, Knižnica Michala Rešetku, knižnica Andreja Kmeťa; dnes v Slovenskej národnej knižnici v Martine; a i.), knižnice spolkov (napr. Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej) a i.[9]

• Oponice
• Aponiovci
• Zayovci