Agneša Kalinová

Vyrástla v Prešove, no v čase vojnovej Slovenskej republiky, na jar roku 1942, musela pre svoj „neárijský“ pôvod odcestovať do Maďarska. Ukryla sa v Budapešti, v kláštore rádu Dobrého pastiera, ale väčšina jej rodiny a obaja rodičia zahynuli v koncentračných táboroch. Po vojne sa vrátila do Prešova a po maturite sa presťahovala do Bratislavy. Už počas vojny sa však spoznala so svojím budúcim manželom Ladislavom Jánom Kalinom a v roku 1946 sa za neho vydala.

Bol to spisovateľ, scenárista, prekladateľ a humorista. Založil a viedol Katedru dramaturgie na VŠMU a istý čas po vojne bol aj umeleckým šéfom výroby slovenského filmu. Pre Kalinovú znamenal manžel aj prvý hlbší kontakt s filmom, filmovou teóriou, keďže počas vojnového štátu mala kvôli svojmu židovskému pôvodu zákaz chodiť do kina. Spoločne s ním navštevovala filmové štúdiá v Barrandove, rozličné filmové festivaly a na rôznych besedách spoznávala tvorivú umeleckú inteligenciu. Neskôr sa prirodzene dostala aj k filmovej kritike.

S manželom majú dcéru Julku (dnes známa prekladateľka Julia Sherwoodová), no ten zomrel predčasne už v roku 1981 po ťažkej chorobe.

Štúdium na gymnáziu pre ňu skončilo šiestym ročníkom, postihol ju totiž zákaz štúdia na stredných a vysokých školách. V Bratislave po vojne študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského anglický a francúzsky jazyk, štúdium však nedokončila.

Aj vďaka filmu a znalosti jazykov sa dostala na francúzsky konzulát, kde pôsobila ako prekladateľka (už počas epizódy s Filozofickou fakultou). Prekladala odbornú filmovú a umenovednú literatúru, neskôr aj beletriu z francúzštiny, nemčiny či maďarčiny.

Svoju prvú filmovú kritiku niekedy na prelome rokov 1946/1947 zaniesla do Pravdy, uverejnili jej ju a ponúkli jej aj stálu spoluprácu. Bola to kritika na sovietsky film Pätnásťročný kapitán. V tom období písalo iba veľmi málo ľudí o filme. „Dokonca som v nej aj hviezdičkovala filmy. Do roku 1948 som to takto sama na kolene vyrábala a manžel si to vždy vopred prečítal, aby tam neboli nejaké veľké sprostosti.“[1] V období tesne pred začiatkom 50. rokov vznikla slovenská sekcia združenia Klubu filmových novinárov a Kalinová ako členka Zväzu novinárov a ako stála filmová kritička sa prihlásila i tam. Význam členstva sa prejavil hlavne v možnostiach zúčastňovať sa filmových festivalov.

Pracovala ako redaktorka spoločensko-kritického týždenníka Nové slovo, od roku 1952 až do roku 1968 bola redaktorkou, neskôr členkou redakčnej rady týždenníka Kultúrny život, ktorý je známy svojim liberálnejším prístupom ku kultúre a spoločnosti. Takisto počas tejto etapy sa zúčastňovala festivalov, na prvý zahraničný sa dostala v roku 1959 do Bergama, v roku 1960 bola aj v Cannes, v roku 1964 v San Sebastiáne ako členka poroty FIPRESCI. Po zániku / zákaze Kultúrneho života v septembri 1968 sa stala slovenskou redaktorkou pražského dvojtýždenníka Filmové a televízne noviny.

V roku 1970 ju však postihol zákaz publikovať, neskôr jej zakázali aj preklady a prácu, ktorá by nejako súviselo s kultúrou. V roku 1968 napríklad preložila do slovenčiny Dejiny filmu Ulricha Gregora a Enna Patalasa. Chvíľu prekladala pod cudzím menom, no na začiatku 70. rokov bola nútená prekladať manuály pre počítače v národnom podniku Datasystém. V roku 1972 sa ocitla dokonca na tri mesiace vo väzbe pre podozrenie z „poburovania“. Stretávala sa totiž s disidentmi aj priateľmi zo zahraničia. Odmietala sa prispôsobovať Normalizácii a bola odhodlaná žiť tak, ako žila i pred ňou. V roku 1978 jej normalizačný režim povolil vysťahovať sa do západného Nemecka, predstavovala aj s rodinou „nežiaduce živly“.

V Mníchove nastúpila ako politická komentátorka v českom a slovenskom vysielaní rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Vo svojich príspevkoch sa venovala predovšetkým dianiu v Československu. V roku 1995, keď Slobodná Európa prešla do Prahy, zostala žiť v Mníchove ako novinárka na voľnej nohe.

Na Slovensko prichádzala často, prezentovala autobiografické knihy jej zosnulého manžela a stále sa zaujímala o zahraničnú i slovenskú kultúru.

„Mojím hlavným zámerom písania filmových kritík bolo upozorňovať obecenstvo na dobré filmy, aby ľudia chodili do kina na to, čo sa mi zdalo dobré, a nie na niečo gýčové alebo nezaujímavé.“[2]

Kalinová sa vykryštalizovala a ako kritička dozrela v 60. rokoch v rámci písania do Kultúrneho života. Patrila k menám ako Richard Blech, Pavel Branko, Katarína Hrabovská či Emil Lehuta, ktoré „rozhodujúcim spôsobom formovali filmovú kritiku i recenzistiku“[3]. Texty týchto mien znamenali kompaktný a prínosný celok, ktorý slovenskú filmovú kritiku vymanil z éry bilancujúcich komentárov, úvodníkov a informatívnych recenzií, ktorá vládla v 50. rokoch.

Spolu s Pavlom Brankom bola dokonca rozhodujúcou kritičkou 60. rokov a vlastne boli to dvaja dominantní kritici povojnového obdobia. Václav Macek s Jelenou Paštékovou v knihe Dejiny slovenskej kinematografie nazývajú jej publicistickú činnosť „ilustratívnou“, no zaslúžene jej priznávajú pevné miesto medzi elitou. Výrazne vychádzala z etických kritérií, bola hlavne zástankyňou občiansky angažovanej tvorby (filmov ako Obchod na korze či Tri dcéry) a na rozdiel od ostatných publicistov obdobia brala do úvahy zákulisie tvorby, organizačné, technické či ľudské predpoklady filmovej produkcie. Mala schopnosť presvedčivo a jasne obhajovať všetko pozitívne, čo sa u nás v hranom filme dialo v 60. rokoch (obhajovala Eduarda Grečnera aj Dušana Hanáka). Vyzdvihovala teda nové naratívne postupy a tematické štruktúry novovlnových filmov našich tvorcov. Vyjadrila sa takto: „už prvé filmy s novou filmovou poetikou ma nesmierne nadchli, veľmi som im fandila a snažila som sa im pomáhať.“[4]

Zároveň však živo a pohotovo písala aj o zahraničných dielach. Slovenskému divákovi tým pádom prinášala konfrontáciu s ostatným filmovým svetom. Nechcela, aby Slovensko zostalo len akousi „zatuchnutou provinciou.“

Nevyhla sa problémom s cenzúrou, spomína na ňu aj takto: „keď v poslednej chvíli nám cenzúra článok nepustila, keď sme museli doniesť náhradný materiál, pretože povedali, že noviny musia vyjsť. Nebolo to také ako za Prvej republiky, keď cenzúra vyhodila článok a noviny vyšli s bielym fľakom. My sme nemohli mať biely fľak, pretože oficiálne cenzúra neexistovala.“[5]

Práve táto podpora tvorivých a hľadajúcich tvorcov však nepriamo znamenala, že normalizácia medzi prvými zasiahla práve ju. Spolu s vyššie menovanými kritikmi ju postihol zákaz publikovania a toto zoskupenie bolo označované za „klan“ presadzujúci vo svojich hodnoteniach skupinové záujmy a buržoáznu ideológiu. Ján Podhradský, ktorý sa stal v roku 1972 ústredným riaditeľom Slovenského filmu, zaútočil slovami: „Boli to klany samozvaných kritikov, nátlakové skupiny umeleckých ideológov, ktorí lietali okolo filmu ako rozpálené kométy.“[6] Kultúrny život bol prvým zakázaným periodikom.

Situácia na konci 80. rokov bola slobodnejšia a kritike priala, no v celom spektre autorov (pre príklad uvediem pár mien: Jozef Bobok, Katarína Hrabovská, Nina Hradiská, Viliam Jablonický, Emília Kincelová, Ladislav Volko, Štefan Vraštiak...) sa nenašla kritická osobnosť, ktorá by významom zodpovedala Brankovi alebo práve Agneši Kalinovej. Od roku 1990 sa však v tlači zjavovali znovu aj ich texty. Agneša Kalinová sa filmu však venovala už len okrajovo.

1. KUCHTOVÁ, Lenka. Online lexikón slovenských filmových tvorcov - Agneša Kalinová. FTF VŠMU, 2010, s. 2. Dostupné na internete: http://kas.vsmu.sk/projekty/oral-history/agnesa-kalinova/
2. Tamže.
3. MACEK, Václav - PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997, s. 299. ISBN 80-217-0400-4.
4. KUCHTOVÁ, Lenka. Online lexikón slovenských filmových tvorcov - Agneša Kalinová. FTF VŠMU, 2010, s. 9. Dostupné na internete: http://kas.vsmu.sk/projekty/oral-history/agnesa-kalinova/
5. Tamže, s. 16.
6. Aktív tvorivých pracovníkov Štúdia hraných filmov v Bratislave. Stenografický záznam diskusných príspevkov prednesených dňa 11. mája 1972, s. 4-5.

• Oral History
• Václav Macek - Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997.
• Osobná zložka Agneše Kalinovej, Slovenský filmový ústav, oddelenie dokumentácie a knižných služieb, Bratislava.