Pavel Branko

Pavel Branko alebo Pavol Branko[1], rodným menom Pavel Haas[2] (* 27. apríl 1921, Terst – † 17. august 2020, Bratislava)[3] bol nestor slovenskej filmovej kritiky, publicista, prekladateľ fikčnej a non-fikčnej literatúry, teoretik dokumentárneho filmu, historik a novinár. Patril k významným osobnostiam modernej slovenskej kultúry a bol autorom mnohých publikácií z oblasti slovenskej kinematografie. Ako prvý na Slovensku sa začal systematicky zaoberať teóriou non-fiction filmu.[3][4][5]

Pavel Branko
filmový kritik, publicista a prekladateľ
Rod. menoPavel Haas
Narodenie27. apríl 1921
Terst, Taliansko
Úmrtie17. august 2020 (99 rokov)
Bratislava, Slovensko
Národnosťslovenská
Odkazy
Webstránkapavel.branko.eu
Commons Pavel Branko
 Biografický portál

Po páde reálneho socializmu dostal nemalý počet ocenení, čestných uznaní a zároveň aj cenu za celoživotné dielo. Jeho druhou manželkou bola Emília Branková.

Život a zamestnanie

Mladosť a skorá kariéra

Pavol Branko sa narodil na palube francúzskej lode, ktorá mala namierené do talianskeho mesta Terst. Jeho otec bol Žid, ale o židovstvo sa veľmi nestaral, bol dokonca pokrstený. Mama bola Ruska, medzi jej predkami sa však našli Nemci, Rusi aj Česi.

Branko strávil svoje detstvo v Hačave. Do Bratislavy sa presťahoval v roku 1931. V rokoch 1932 až 1940 navštevoval reálne gymnázium v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia začal navštevovať Slovenskú vysokú školu technickú v študijnom odbore strojárstvo. Pretrval v nej iba dva semestre. Štúdium musel kvôli židovskej príslušnosti svojho otca ukončiť. Do leta roku 1942 vystriedal až tri krátkodobé zamestnania.

Politická aktivita a uväznenie

V roku 1939 sa Branko pripojil k ilegálnej Komunistickej strane, toho času najsilnejšiej protifašistickej sile na Slovensku.

Jeho politická aktivita skončila v júni 1942, keď ho spolu s ďalšími štyrmi členmi strany zatkli. Krátko po zatknutí bol odsúdený na doživotie.

Medzi rokmi 1942 a 1945 bol Branko politickým väzňom v troch slovenských mestách – Bratislava, Nitra a Leopoldov.

Vo februári 1945 bol spolu s ostatnými odtransportovaný do koncentračného tábora Mauthausen. Tri mesiace strávené v Mathausene do konca vojny patrili v jeho živote medzi najťažšie.[5]

Literárne preklady, filmová kritika a recenzie

Po oslobodení od roku 1945 až 1948 bol Branko nezávislým prekladateľom, prekladal fikčnú literatúru a filozofickú non-fikčnú z angličtiny, ruštiny a nemčiny. Neskôr začal písať filmové recenzie a stal sa rešpektovaným nezávislým filmovým kritikom.

Medzi rokmi 1948 a 1958 boli jeho filmové recenzie publikované v mnohých žurnáloch, periodikách a denníkoch ako Kultúrny život, Pravda, Práca, Náš film, Slovenské pohľady, Smena, Ľudovýchova, Slovenská reč, Pod zástavou socializmu, Svet socializmu a iné.

V roku 1952 ako filmový recenzent a kritik rezignoval a so svojou prvou ženou Máriou sa presťahoval do opustenej chaty vo Vysokých Tatrách, kde sa venoval prekladaniu kníh.

V roku 1956, známym ako „rok odmäku“, sa vrátil do Bratislavy, kde pracoval ako redaktor novozaloženého filmového dvojtýždenníka Film a divadlo. Branko sa okrem iného špecializoval aj na dokumentárny film. Pravidelne navštevoval krátkometrážne filmové festivaly v Karlových Varoch, Oberhausene, Lipsku a Krakove (príležitostne aj ako člen poroty), tak ako aj Pula Film Festival v Juhoslávii. V 50-tych, 60-tych a skorých 70-tych rokoch publikoval svoje recenzie, kritiky a eseje prevažne v slovenskom a českom jazyku. V týchto troch desaťročiach prispieva svojimi filmovými kritikami do týchto slovenských mediálnych formátov: Čítanie o ZSSR, Film a divadlo, Kultúrny život, Ľudovýchova, Mladá tvorba, Národná obroda, Nové slovo, Práca, Pravda, Predvoj, Príroda a spoločnosť, Rodina a škola, Slovenský rozhlas, Slovenka, Slovenská reč, Slovenské pohľady, Slovenský jazyk a literatúra, Smena, Svet socializmu, Učiteľské noviny, Új szó, Umelecké slovo, Televízia, Večerník a Život. Čo sa týka českých mediálnych formátov, prispieval do: Czechoslovak Life, Divadelní a filmové noviny, Estetika, Film a doba, Filmové a televizní noviny, Reportér, Rudé právo, Plamen a Tvorba.

V zahraničí publikoval príležitostne v týchto periodikách: Les Lettres Françaises (Francúzsko); Telegram (Juhoslávia, Záhreb); Deutsche Filmkunst (Nemecká demokratická republika); Ekran Warszawski, Film polski, Kamera (Poľsko); Filmspiegel (SRN); Filmrutan (Švédsko) a Iskusstvo kino, Sovetskij ekran (ZSSR).

Od roku 1968 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ešte v lete toho roku ako člen delegácie slovenských filmárov a kritikov navštívil západonemecké veľkomesto Bochum, kde odpremietali a diskutovali o nonkonformných slovenských filmoch, vrátane takých ako Zbehovia a pútnici Juraja Jakubiska.

Zatiaľ čo bol Branko vysoko rešpektovaným filmovým kritikom a publicistom, stále sa venoval literárnym prekladom. V roku 1967 obržal čestnú cenu SÚKK a SV ČSSP za preklad knihy Maxima Gorkého – Život Klima Samgina (Жизнь Клима Самгина).

Čierna listina

V roku 1970 sa Pavel Branko vzdal postu redaktora dvojtýždenníka Film a divadlo. Krátko nato bol rok zamestnaný ako vedecký pracovník Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Boli to presne dva roky pred jeho zaradením na čiernu listinu ako filmový publicista aj prekladateľ. V roku 1973, ako 52-ročný, sa uchýlil do práceneschopnosti a ako 55-ročný odišiel natrvalo do dôchodku. Roku 1972 sa rozviedol so svojou prvou ženou Máriou. Druhý manželský zväzok uzatvoril s Emíliou o šesť rokov neskôr.

Ako filmový kritik bol na čiernej listine počas celej „normalizácie“ reálneho socializmu (1972 – 89), ako prekladateľ od roku 1972 až do roku 1978. Od roku 1972 až 1976 príležitostne publikoval filmové eseje na nekontroverzné témy, lebo jeho priatelia a kolegovia mu ako „pokrývači“ poskytovali v tlači svoje mená.

Od roku 1989

Medzi rokmi 1990 a 2007 Pavel Branko publikoval filmové kritiky v niekoľkých žurnáloch a denníkoch ako Dialóg, Film a doba, Film.sk, Filmová revue, Kino-Ikon, Kultúrny život, Mosty, Nové slovo, Pravda, Rádio Slobodná Európa a Sme.

Autorský štýl a jazyk Pavla Branka

Autorský štýl Pavla Branka je v mnohých ohľadoch originálny. Originálny v zmysle prístupu, keď sa vo svojich filmových recenziách či kritikách až cielene vyhýbal a vyhýba klišovitým vyjadreniam a generalizujúcim frázam. Takmer každý jeho text je obohatený o slovo, ktoré sa v danom období nepoužívalo, respektíve bolo v tomto období už archaickým pomenovaním. Občas sa v jeho textoch nachádzajú aj novo vytvorené (neologizmy) alebo zriedkavo používané výrazy ako: „techminimum“, „slovgličtina“, „doslovistický“ atď.

Brankov autorský štýl a rukopis patrí v našich končinách filmovej kritiky a recenzistiky k tým najviac rozpoznateľným. Každý jeho text je poznamenaný jazykovou vycibrenosťou, ku ktorej patrí aj hra so slovami.

Martin Šmatlák o jeho jazyku ešte napísal: „Jazyk v jeho textoch nepoužíva ako neutrálny komunikačný nástroj, ale ako vycibrený a neustále kultivovaný prostriedok na vyjadrenie poznaného. Často aj s emotívnym zafarbením cez vydarenú metaforu alebo s hravou štylizáciou. Svojím narodením pristál vo viacjazyčnom Terste, materčinou mu bola ruština, v detstve ho obklopovala nemčina i maďarčina a v dospelosti prekladal okrem ruštiny aj z nemčiny a z angličtiny. K slovenčine však stále pristupuje s radostnou tvorivosťou a s úprimnou starostlivosťou o dôkladnú písanú i ústnu hygienu tohto jazyka.“[6]

Ocenenia a čestné uznania
  • V roku 1997 získal za svoju prácu Čestný doktorát Vysokej školy múzických umení (VŠMU). O tri roky neskôr mu boli udelené rozličné ocenenia ako Prémia SFZ a ÚSTT za jeho všetky doterajšie práce obsahujúce texty s filmovými kritikami, LFSR za zborník a Cena slovenskej filmovej kritiky za trojzväzkovú publikáciu Straty a nálezy, 1948 – 2007.
  • V roku 2000 dostal spolu s cenou Zlatá kamera na MFF Art Film Fest aj pamätnú listinu od predsedu vlády.
  • V roku 2006 získal za jazykové eseje Úklady jazyka Cenu literárneho časopisu Romboid.
  • V roku 2007 získal Cenu Slnko v sieti za svoje celoživotné dielo.
  • V roku 2011 získal Cenu ministra kultúry za rok 2010 a viaceré ocenenia za pamäti Proti prúdu.
  • V roku 2012 získal Čestné uznanie Egona Ervína Kischa KALF a AOSS, Tvorivá prémia SFZ, ÚSTV, LF, Cena Slovenských filmových novinárov.
  • V roku 2015 dostal od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku Pribinov kríž II. triedy.
  • V roku 2016 mu Literárny fond udelil Cenu Romana Kaliského.
  • V roku 2017 bol prijatý za čestného člena PEN-klubu.

Dva dokumentárne filmy o Pavlovi Brankovi

V roku 2009 dokumentaristka Zuzana Piussi natočila stredometrážny dokumentárny film o „nestorovi slovenskej filmovej kritiky“ Pavlovi Brankovi pod názvom Hrdina našich čias. Názov odkazuje na rovnomennú novelu Michaila Lermontovova, venovanú „zbytočnému človekovi“, za akého sa ironicky považoval aj sám Pavel Branko.

V roku 2010 natočil Jaro Rihák o Brankovi krátkometrážny portrét pre televíznu reláciu GEN.sk (Galéria elity národa.sk).

Referencie
  1. Branko, Pavol. In: Encyklopédia Slovenska I A – D. 2., nezm. vyd. Bratislava: Veda, 1985. s. 234.
  2. Človek proti prúdu : PAVEL BRANKO rozpráva o svojom živote [online]. pavel.branko.eu, 2002, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  3. Pavel Branko [online]. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2019-03-11, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  4. Branko, Pavel. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 265.
  5. ALEXOVÁ, Jana. Život sám nemá zmysel, hovoril. Zomrel filmový kritik Pavel Branko. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2020-08-24. Dostupné online [cit. 2020-08-25]. ISSN 1335-4418.
  6. ŠMATLÁK, Martin. Laudatio na Pavla Branka (Cena Tibora Vichtu 2011) [online]. pavel.branko.eu, 2011, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.

Vybraný zoznam publikácií Pavla Branka

Knihy
  • Mikrodramaturgia dokumentarizmu, Bratislava (Slovenský filmový ústav, Národné kinematografické centrum) 1991, 95 str.; ISBN 80-85187-00-0. (O estetike dokumentarizmu.)
  • Straty a nálezy I, 1948 – 98. Bratislava (Filmová a televízna fakulta VŠMU, Národné centrum pre audiovizuálne umenie) 1999, 225 str.; ISBN 80-85182-52-1. (Zbierka filmových recenzií publikovaná medzi rokmi 1948 až 1998 v rôznych filmových žurnáloch a v kultúrnej časti popredných slovenských denníkov.)
  • Straty a nálezy II, 1963 – 2005. Bratislava (FOTOFO; FTF VŠMU; Slovenský filmový ústav) 2005, 260 str.; ISBN 80-85187-44-2.
  • Straty a nálezy III, 1963 – 2007. Bratislava (FOTOFO, FTF VŠMU, SFÚ) 2007, 294 str.; ISBN 978-80-85187-48-9.
  • Proti prúdu. Bratislava (Marenčin PT/SFÚ) 2011, 219 str.; ISBN 978-80-8114066-2; 978-80-8518759-5. (Autobiografia.)
  • Úklady jazyka. Bratislava (Milanium/SFÚ) 2014, 270 str.; ISBN 978-80-89178-5-4 (Eseje o slovenčine, slovgličtine a iných -inách 1)
  • Úskalia a slasti jazyka (Milanium/SFÚ) 2015, 311 str.; ISBN 978-80-89178-63-6 (Eseje o slovenčine, slovgličtine a iných -inách 2)
  • Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Marenčin PT/SFÚ) 2016, 253 str.; ISBN 978-80-8114-737-1 (Rozhovory Iris Kopcsayovej s PB o láske a sexe, o bohu a smrti, ale aj o Trumpovi a populačnej explózii.)

Články Pavla Branka, ktoré môžu byť prístupné aj online
  • Úklady jazyka alebo slovgličtina, séria článkov publikovaná v mesačníku Romboid (ISSN 0231-6714).

Výber literárnych prác prekladaných Pavlom Brankom
  • Maxim Gorkij, Klim Samgin I.-II; z ruského originálu preložil a štúdiu napísal Pavel Branko. Bratislava (Tatran) 1967. Vol. 1, 989 str., Vol. 2, 801 str.
  • Alexej Tolstoj, Krížová cesta (trilógia: I.-III.); z ruského originálu preložil Pavel Branko; štúdiu napísal Ivan Slimák; ilustroval Ľudovít Ilečko. Bratislava (SVKL) 1956; 944 str. – druhá edícia 1960; tretia edícia 1965.
  • Othar Čiladze, Kam ideš, človek...; preložil Pavel Branko. Bratislava (Tatran) 1985. 531 str.
  • Jack London, Volanie divočiny; Biely Tesák; Morský vlk; úvodná štúdia Viktor Krupa; z anglického originálu preložil Pavel Branko. Bratislava (Tatran) 1979. 508 str.
  • Jack London, Elam Ohnivák; preložil Pavel Branko; Železná päta, preložil Štefan Kýška. Bratislava (Tatran) 1980.
  • Brecht, Bertolt, Rozhovory utečencov; preložil Pavel Branko. in: Revue svetovej literatúry, Vol.26, No.6, 1990, str. 136 – 147.

Články a rozhovory o Pavlovi Brankovi

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pavel Branko

Externé odkazy


This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.