Ján Kalina

Narodil sa 23. februára 1913 v Košiciach ako Ladislav Schwarz, vyrastal a celé detstvo strávil v Prešove. Bol synom fotografa a odmalička sa zaujímal nielen o kino, ale aj o ďalšie dramatické a zábavné žánre. Absolvoval Šafárikovo reálne gymnázium v Prešove (1931) a neskôr vyštudoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe (promoval 1937), ale právom sa nikdy neživil. Bol asistentom réžie na Barrandove v Prahe, prispieval do časopisov ako napríklad Šíp, Hej Rup, Elán a spolupracoval tiež s rozhlasom. Od roku 1938 začal pôsobiť pod pseudonymom Ján Kalina. Keďže bol židovského pôvodu, počas vojny ho pred deportáciou zachránili pracovníci bratislavského rozhlasu (spočiatku udelením výnimky z deportácií, neskôr jeho fyzickým ukrývaním a preplácaním jeho zábavných programov na fiktívne pseudonymy, pod ktorými písal). Doklady mal za vojny na meno Ján Kalina, ktoré si po vojne ponechal. Počas vojny sa na krátko tvorivo odmlčal, ale stále sa venoval písaniu, pod už spomenutými, viacerými pseudonymami. Po vojne naďalej publikoval do časopisov ako Práca, Hlas ľudu, Pravda, Smena. Stal umeleckým šéfom filmovej výroby, neskôr dramaturgom Tatra revue, založil a viedol katedru dramaturgie na VŠMU. Spolupracoval s rozhlasom, televíziou, z divadiel najmä s Novou scénou. Po vydaní knihy Tisíc a jeden vtip sa vďaka jej obsahu dostal do problémov a po vylúčení z VŠMU, ho v roku 1972 v politickom procese odsúdili na 2 roky väzenia. Z trestu si odsedel polovicu a po prepustení nesmel publikovať. Vzhľadom na publicitu jeho procesu v zahraničí mu v roku 1978 dovolili legálne sa vysťahovať do Spolkovej republiky Nemecko, kde v roku 1980 vydal knihu Nichts zum lachen (1980) a v roku 1981 zomrel. Jeho manželka Agneša Kalinová sa stala redaktorkou Rádia Slobodná Európa. V roku 1990 bol československým súdom posmrtne rehabilitovaný a neskôr mu vyšli tiež spomienkové knihy Obzri sa s úsmevom (1999), Zavinili to židia a bicyklisti (2000), Usmievavé Slovensko (2003).[2]

Tvorba Jána Kalinu je rozmanitá, pracoval pre divadlo, rozhlas, televíziu, ale aj pre film a písal tiež pre nemalé množstvo časopisov. Jedným z nich bol časopis Elán, kde od druhej polovice 30. rokov začal prispievať svojimi prácami a prispel k rozvoju slovenskej filmovej reflexie. Do slovenského filmového myslenia priniesol profesionalitu a odbornosť. Bol jedným z nemnohých, ktorí si začali teoreticky všímať montáž. Tá v jeho chápaní prekonáva reprodukciu a podmieňuje umeleckosť. Základným materiálom bola pre neho nie realita, ale „surový obraz“, čo tiež svedčí o vplyve moderných svetových umenovedných prúdov. Kalina považoval film za samostatnú umeleckú štruktúru a v tomto zmysle ho aj analyzoval. A hoci sú niektoré jeho výsledky z dnešného pohľadu sporné, je spolu s Jánom Roznerom prvým moderne teoreticky na film zameraným autorom na Slovensku. Porovnával rôzne umelecké druhy na základe ich štruktúrnych analógií, porovnáva ich vývojové cesty – napr. film a rozhlasovú hru (film je podľa neho vizuálnym druhom umenia, auditívnu zložku si až tak nevšíma, ale tiež sa jej neskôr venuje a podotýka na to, že zvuk film nemôže ochudobniť, ale práve naopak, môže maž rovnaký prínos ako aj farba), divadlo. Skúmal filmovú reč, ktorá bola pre neho daná formálnym usporiadaním ľavej strany scenára. Vyzdvihoval štrukturálnu filmovú teóriu a nechával sa ňou inšpirovať. Tiež poukazoval na kvality vtedajších sovietskych filmov, ktoré patrili medzi tie najpozoruhodnejšie. Kalina bol odborníkom s úprimnou snahou o objektivitu a bol to práve on, kto napĺňal do roku 1940 analytickú filmovú rubriku časopisu Elán. Jeho moderný pohľad bol spolu s prácami Jána Roznera v sledovanom období najprínosnejší. V rokoch 1939 – 1940 sa vo svojej rubrike zaoberal aj témami ktoré dones tvoria filmologický diskurz. Zastrešujúcou bola téma Iluzívnej reality. Tiež sa v tomto období zaoberal aj hudbou vo filme a rozpracúval možnosti jej využitia vzhľadom na rytmus vizuálnej zložky. V jeho tvorbe sa venoval tiež písaniu hlavne satír, kabaretných scénok, fejtónov, divadelných hier, prednášal v rozhlase, postaral sa aj o scenáre k niekoľkým agitkám. V roku 1965 vydal tiež knihu o filmoch pre mládež, Mládeži prístupné. Kalina vo svojej tvorbe reagoval na spoločenské a politické problémy, no pracoval s odľahčením a uštipačným humorom. Vrcholom tvorby sa stala kniha Tisíc a jeden vtip, ktorá vyšla v roku 1969 a obsahovala protitotalitné vtipy, karikatúry a politickú satiru. Jej charakter bol pre začiatky normalizácie a cenzúry neprijateľný a tak sa stala politicky nežiaducou.

• 1957 – 1958 – Kalinov kabaretný kaleidoskop
• 1967 – Už jedenásta odbila
• 1970 – Pesničky na nedeľu
• 1970 – Svet kabaretu
• 1970 – Z histórie desiatej múzy

• 1946 – Sú osobne zodpovedný: Za zradu ma povstaní (r. Ján Kadár)
• 1946 – Sú osobne zodpovedný: Za zločiny proti ľudskosti (r. Ján Kadár)
• 1948 – Májové posolstvo
• 1949 – Od dvojročnice k päťročnici
• 1950 – Lož má krátky vlny (r. František Kudláč)
• 1950 – Máj tejto zeme (r. Pavol Dubovský)
• 1957 – Optimizor (r. Ctibor Kováč)

• 1954 – Panoptikum zmetkov
• 1956 – Smiech Budapešti
• 1956 – prvý televízny Silvester Bratislavy
• 1965 – Manželstvá sa uzatvárajú v nebi
• 1968 – Broadway melody
• 1970 – Šansón, moja láska
• 1970 – Ministerstvo Mravopočetnosti
• 1971 – cesta okolo sveta za 80 minút (nerealizované)
• 1971 – Smiech priateľov (nerealizované)
• 1971 – Napoleon zakročuje (nerealizované)

• Umlčať ich nedokázali, počuť ich nebolo – sme.sk

• Kalina, Ján: Obzri sa s úsmevom, autobiografománia 1971-1974, Vydavateľstvo PT, Prístrojová technika, Bratislava 1999, str.152
• Václav Macek, Jelena Paštéková: Dejiny slovenskej kinamtografie. Osveta, Martin, 1997.
• Václav Macek: Slovenský hraný film 1946-1969, SFÚ, 1992.
• Martin Ciel: Odborná reflexia filmu na Slovensku, VŠMU, 1997.
• Ján Kalina: Zbohom Prešov (autobiografia).