Agésilaos II.

Agésilaos II. alebo Agésiláos II. alebo Agesilaos II.(starogr. Ἀγησίλαος) bol spartský kráľ z kráľovského rodu Eurypontovcov. Na trón nastúpil v roku 398 pred Kr. a vládol do roku 360 pred Kr. Bol synom Archidama II. a jeho druhej manželky Eupolie. Patril medzi najvýznamnejších kráľov v dejinách Sparty. Jeho spolukráľom z dynastie Agiovcov bol v rokoch (398 – 394 pred Kr.) Pausanias, v rokoch (394 – 380 pred Kr.) Agésipolis I., v rokoch (380 – 371 pred Kr.) Kleombrotos I., v rokoch (371 – 369 pred Kr.) Agésipolis II. a v rokoch (369 – 360 pred Kr.) Kleomenes II.

Agésilaos II.
kráľ Sparty
Panovanie
Dynastia	Eurypontovci
Panovanie	398 pred Kr. – 360 pred Kr.
Predchodca	Agis II.
Nástupca	Archidamos III.
Rodina
Manželka	Kleora
Potomstvo	synovia Archidamos a Agis
Otec	Archidamos II.
Matka	Eupolia
Odkazy
	Agésilaos II. (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Agésilaos sa stal kráľom Sparty po svojom nevlastnom bratovi Agidovi, lebo Agidovho syna Leótychida neuznali za legitímneho následníka pre podozrenie, že bol nemanželským synom. Sparta bola na začiatku panovania Agésilaa hegemónom v Grécku, ale v rokoch jeho vlády pre udalosti, ktoré sám nemohol zvrátiť túto pozíciu stratila. Ešte pred nástupom Agésilaa na trón sa Sparta zamiešala do vnútorných záležitostí Perzie. Keď v roku 404 pred Kr. zomrel perzský kráľ Dareios II. a jeho synovia Artaxerxes a Kýros sa dostali do sporu o trón, Sparťania vojenskou pomocou o počte 13 000 žoldnierov podporili Kýra, ale tento strategický ťah im nevyšiel, lebo Kýros v roku 401 pred Kr. v bitke pri Kunaxach padol a dlhú strastiplnú cestu domov nepriateľskou krajinou prežilo len 6000 Sparťanov. Trest Peržanov nenechal na seba dlho čakať a víťazný Artaxerxes sa Sparte pomstil vojnou trvajúcou od roku 399 do roku 394 pred Kr., ktorá sa skončila prehrou Sparty v námornej bitke pri Knide, kde Sparta prišla o takmer celé svoje loďstvo a tým o nadvládu v Egejskom mori.

Na začiatku vojny sa aj vďaka vojenským schopnostiam kráľa Agésilaa Sparte vo vojne darilo. Agésilaos v bojoch s Peržanmi oslobodil celý rad maloázijských iónskych miest a po významnej bitke pri Sardách, kde zvíťazil proti Peržanom vedených satrapom Tissafernom hodlal preniknúť hlboko do vnútrozemia Perzskej ríše, ale tento úmysel mu zmaril rozkaz na návrat do Sparty pre vojenský konflikt, ktorý prepukol na Peloponéze.

V roku 395 pred Kr. vypukla tzv. Korintská vojna a to prinútilo Spartu odvolať z perzského frontu kráľa Agésilaa. Bezprostrednou príčinou tejto vojny bol lokálny konflikt na Peloponéze medzi Spartou a spojencami z koalície Téb, Atén, Korintu a Argu v ktorom sa angažovali hlavne Sparta a Téby, ale hlbšou príčinou bola expanzívna politika Sparty. Vojna sa viedla na dvoch frontoch na súši a na mori. Na súši Sparta síce zvíťazila vo viacerých významných bitkách, ale tieto víťazstvá nevedeli využiť dôsledne vo svoj prospech a preto sa vojna na pevnine vyvíjala nerozhodne. Na mori dominovali s podporou Peržanov Atény, lebo Sparta v bitke pri Knide stratila významnú časť svojho loďstva. Do vojny sa Agésilaos zapojil víťazstvom v bitke pri Koronei, kde sa mu 14. augusta v roku 394 pred Kr. pokúsili spojené sily Tébanov a Argejčanov blokovať prechod na Peloponéz. Podľa historika Xenofóna to bola bitka nesmierne krvavá v ktorej za obeť padlo mnoho vojakov na obidvoch stranách a Agésilaos bol v bitke zranený. V ďalšej fáze korintskej vojny aj napriek vynikajúcim vojenským schopnostiam Agésilaa Sparta nie vždy dokázala odolávať nepriateľovi, lebo obe strany v bojoch využívali žoldnierov v čom boli grécki súperi Sparty zvýhodnení, pretože boli podporovaní zlatom z Perzie. To sa ale neskôr zmenilo.

Keďže Atény po víťazstve pri Knide opäť vyrástli na námornú veľmoc a postupne vzrástla aj moc Téb, priveľký vzrast tébskej a aténskej moci nebolo v záujme Peržanov. Túto obavu Perzie využila Sparta, ktorá v roku 387 pred Kr. pomerne ľahko presvedčila prostredníctvom svojho zmocnenca Antalkida perzského kráľa Artaxerxa uzavrieť tzv. „kráľovský mier". Podľa spoločnej dohody si perzský kráľ ponechal maloázijské iónske mestá a Cyprus. Aténam priznali ostrovy Lemnos, Skyros, Imbros a Sparta bola poverená funkciou akéhosi dozorcu nad perzskými záujmami v Grécku.

V ďalších rokoch však vypukli v Perzii nepokoje, ktoré prekročili rámec zvyčajných palácových sprisahaní. Proti ústrednej moci vystúpili sami kráľovskí miestodržitelia a preto bol vplyv na dianie v Grécku perzskému kráľovi obmedzený. To využili Atény a Téby, ktoré mohli rozšíriť svoju moc. Atény v roku 378 pred Kr. začali organizovať svoj druhý námorný spolok a uzavreli spojeneckú zmluvu s tridsiatimidvomi štátmi a onedlho tento počet ešte vzrástol. Sparťania sa rastúci vplyv Atén snažili zastaviť, ale to im nevyšlo, lebo v roku 376 pred Kr. v námornej bitke pri ostrove Naxos utrpeli porážku. Tiež v Tébach obnovili boiótsky spolok, ktorý spartský kráľ Agésilaos neuznal a po neúspešných rokovaniach za zrušenie spolku vpadlo spartské vojsko v roku 371 pred Kr. pod velením Agésilaovho spolukráľa Kleombrota do Boiócie. Pod svojim velením mal 10 000 ťažkoodencov a 1000 jazdcov. Tébania postavili vojsko o počte 6500 mužov. V júli tohto roka sa potom vojská zrazili na pláni neďaleko dediny Leuktry. Tébsky veliteľ vojsk Epameinóndas menší počet svojho vojska vykompenzoval novou taktikou boja a s bojovou formáciou tzv.„kosý šík" (loxé falanx) dosiahol ohromujúce víťazstvo. Sparťania stratili v boji 4000 mužov a medzi mŕtvymi ležal aj ich kráľ Kleombrotos.

Následky tejto porážky boli pre Spartu priam fatálne. Peloponézsky spolok sa im rozpadol a proti Sparte povstali Messénčania aj Arkádčania a na nasledujúci rok Epameinóndas s armádou s celej Boiócie oslobodil najprv Messéniu po takmer tristopäťdesiatročnej porobe a neskôr Arkádiu. Napriek prevahe sa im však nepodarilo dobyť Spartu, ktorú ubránilo vojsko vedené Agésilaom. Hegemónia Téb však trvala krátko. Zažiarila rýchlo ako meteor, ale tak rýchlo aj zhasla.

V roku 362 pred Kr. sa spojili proti Tébam vojská tradičných nepriateľov Sparty a Atén a ich rozhodujúci boj sa odohral pri Mantinei. Aj keď sa bitka skončila nerozhodne, obe strany utrpeli veľké straty na životoch. Epameinóndas zahynul v boji a tým sa krátke obdobie tébskej hegemónie v Grécku skončilo. Ale aj Sparta (ako aj Atény) vo svojich nasledujúcich dejinách nedosiahla slávu z počiatku panovania Agésilaa. Agésilaos sa so svojim synom Archidamom ešte pokúsili tento nepriaznivý stav zvrátiť, ale to sa im už nepodarilo. Keď kráľ Agésilaos ako 84 ročný v Sparte zomrel, Sparta ho pochovala veľkolepo so všetkými kráľovskými poctami.

Úpadok Sparty nemôžeme pripísať len na rub spartského kráľa Agésilaa. Právomoci kráľa boli v Sparte v jeho dobe obmedzené. Skutočnú moc mala gerúzia a hlavne efori, ktorí mohli odsúdiť aj samotného kráľa v prípade porušenia zákona i na trest smrti. K úpadku Sparty prispel aj Epitadeov pozemkový zákon prijatý v týchto rokoch. Zákon otvoril cestu ku koncentrácii pozemkového vlastníctva, čo malo pre Spartu ďalekosiahle negatívne následky. Počas ďalších dvoch generácii sa počet vlastníkov pôdy znížil z pôvodných 9000 na 1500. Pôdy zbavení Sparťania sa dali najímať ako žoldnieri a ich odchodom sa znížil vojenský potenciál Sparty. Počas prvých rokov panovania Agésilaa došlo tiež k prvému známemu sprisahaniu proti spartskému štátu. Vodca sprisahania Kinadón mal za cieľ zlomiť moc oligarchie a dať práva chudobnejším Sparťanom. Pokus o prevrat bol ale rýchlo potlačený a Kinadón po mučení popravený.

Aj napriek tomu všetkému antickí historici opísali Agesilaa ako panovníka výnimočných kvalít, ktorý žil svoj život ako skutočný „Sparťan". Známy je jeho výrok zaznamenaný Plutarchom: „Ak som vykonal akýkoľvek skutok, ktorý si zasluhuje spomienku, tento skutok bude mojim pomníkom. Ak nie, žiadny pomník nemôže zachovať moju pamiatku.