Židovské sviatky

Najdôležitejší sviatok, spomenutý ako jedno z prikázaní v Desatore. Slávi sa každú sobotu, respektíve od piatkového do sobotného súmraku. V tento deň sa nesmie vykonávať žiadna práca ani cestovať či vykonávať obchodné transakcie. Je to sviatok, pri ktorom sa schádzajú priatelia a celá rodina pohromade. Šabat je najdôležitejším sviatkom judaizmu.

Začína v piatok pred západom slnka obradom kabalat šabat (prijatie šabatu), po ktorom sa koná večerná modlitba a slávnostná večera. Od toho času sú zakázané určité druhy práce a veriaci sa má venovať odpočinku a štúdiu. V sobotu ráno sa v synagóge koná ranná bohoslužba s prídavnou modlitbou (musaf). K šabatu sa tiež vzťahuje zvyk sviatočného „tretieho jedla“ (se'uda šlišit) podávaného po popoludňajšej modlitbe. Šabat končí po západe slnka obradom nazývaným havdala.

Roš chodeš – Nový mesiac – zahajuje každý židovský mesiac. Prvý deň mesiaca nisan, štrnásť dní pred východom z Egypta, prikázal Boh Mojžišovi, aby vyhlásil novolunie. Od tejto chvíle sa datuje tradícia oslavy novolunia, ktorá neprerušená trvá do dnešných dní. Aj keď dnes nemá Roš chodeš taký význam ako v histórii, pripomína sa ako polosviatok, kedy je síce povolená práca, ale vkladajú sa určité zmeny do liturgie.

V priebehu posledného mesiaca v židovskom roku, elul, sa myšlienky a modlitby veriacich viažu k cyklu najdôležitejších sviatkov, ktorý začína sviatkom Roš ha-šana. S ubiehajúcim časom končiaceho roku skúmajú veriaci všetko, čo učinili a neučinili. Blížiaci sa deň stvorenia sveta je príležitosťou, aby si v rodine, s priateľmi a známymi vymenili lístky s prianím dobrého v nadchádzajúcom čase.

Také priania si vymieňajú tiež pri synagogálnej bohoslužbe, skôr ako sa obec rozíde k rodinnej slávnosti domov. V rámci sviatočného jedla existuje zvyk jesť v mede namáčané, sladké jablká, symbol očakávaných dobrých časov.

Roš ha-šana patrí k sviatkom, cez ktoré sa trúbi na šofar, narezaný baraní roh. Trúbi sa na neho podobne ako na trúbku, je však potrebná mimoriadna obratnosť. Trúbenie na šofar cez sviatok Roš ha-šana vyjadruje hold Božiemu kráľovstvu, tento obyčaj je aj pripomienkou na dobu praotcov, zvlášť Abraháma, a konečne na dar Tóry na Sinaji. Bol to práve zvuk šofaru, ktorý sa mal ozývať na hore Sinaj pri darovaní Tóry. Všetky tieto tradície vstupujú do novoročného priania „le-šana tova tikatev“: „nech si zapísaný pre dobrý rok“, prianie, ktoré sa vzťahuje k zmienenej nebeskej knihe súdu.

Židovská novoročná slávnosť je tak mnohými spôsobmi spojená s božským prikázaním, Tórou. V súvislosti s Novým rokom Roš ha-šana treba nahliadať na Tóru ako na pozitívny, život tvoriaci a nesúci, božský dar.

Desať dní medzi Roš ha-šana a Jom kipur nazývame dni pokánia. V tejto vážnej dobe medzi dvoma vysokými biblickými sviatkami sa dbá vo zvýšenej miere na starostlivosť plnenia príkazov, predlžuje sa čas venovaný dennému štúdiu Tóry, hovoria sa ranné ospravedlňujúce modlitby slichot, prosby za odpustenie, mnohí majú vo zvyku sa postiť. Ľudia vyhľadávajú priateľov aj nepriateľov a snažia sa ich odprosiť za všetko, čo im v uplynulom roku spravili zlého a tak dochádza k všeobecnému zmiereniu. Talmud na mnohých miestach hovorí o veľkosti tých, ktorí vedeli odpúšťať. Naopak človek, ktorého úprimne prosia o odpustenie a prosbu neprijme, je chápaný ako veľký hriešnik.

Tieto dni, ktoré začínajú sviatkom Roš ha-šana, slúžia najmä na rozjímanie a zastavenie sa. Stará tradícia hovorí, že od tejto chvíle až do konca Jom kipuru je otvorená nebeská kniha. V nej sú zaznamenané dobré a zlé činy každého človeka. Dni zastavenia slúžia nielen na spätné rozvažovanie, ale zároveň na prípravu na božské určenie budúceho údelu (pozri nižšie Jom kipur). Táto myšlienka spojenia minulosti a budúcnosti nachádza výraz v guľatom pečive (chala), ktoré sa viaže k židovskej novoročnej slávnosti. Symbolizuje rytmus roku ako kolobehu.

Posledný, teda desiaty deň z dní rozjímania, keď začínajú novoročné slávností, je jedným z najväčších sviatkov v židovstve: Jom Kipur.

Jom kipur je najvyšší židovský sviatok. Uzatvára obdobie desiatich dní pokánia – tradícia učí, že „na Roš ha-šana zapísané, na Jom kipur spečatené“.

Jom kipur nie je považovaný za sviatok alebo za deň veselia, v žiadnom prípade si židia na Jom kipur neprajú „chag sameach“ – veselý sviatok – je to skôr deň sebaspytovania, strávený v modlitbách a pôste.

Pesach často nazývaný Sviatok nekvasených chlebov je jedným z najdôležitejších židovských sviatkov a zároveň jedným z najstarších vôbec (pretože príkaz na jeho dodržiavanie bol daný ako jeden z mála ešte pred darovaním Tóry na Sinaji. Spoločne so sviatkami Šavuot a Sukot sa radí medzi tri pútnické sviatky, ktoré sa každoročne slávia a ktoré pripomínajú vyňatie z otroctva a útek z Egypta. Je sviatkom oslobodenia židovského národa z tyranského zajatia a zároveň slávnostné prebudenie pôdy a zeme.

Pôst, ktorý držia prvorodení v predvečer sviatku Pesach

Sedemtýždenné obdobie medzi sviatkami Pesach a Šavu'ot.

Niekedy nazývaný aj „letnice“, sviatok obdržania Tóry na hore Sinaj.

Sviatok žatvy, pripomenutie prebývania na púšti. Jeden z veselých sviatkov, ktorý zároveň symbolizuje koniec vegetačného obdobia roku a nástup zimy. Obdobie sviatku Sukot uzatvára sviatočné obdobie, v ktorom sa nesie celý mesiac tišri.

Príbeh Chanuky je zaznamenaný v Prvej a Druhej knihe Machabejcov. Tieto knihy nie sú súčasťou Tanachu, ale sú to deuterokanonické knihy (nie sú súčasťou pôvodného kánonu). Zázrak posväteného oleja, ktorý zázračne horel osem dní je prvýkrát opísaný v Talmude.[1]

Chanuka pripomína porážku sýrskych síl, ktoré sa pokúšali zamedziť Izraelcom praktikovať judaizmus. Juda Makabejský a jeho bratia zničili ohromné vojsko a znovuvysvätili jeruzalemský chrám. Pre tento osemdenný sviatok je charakteristické zapaľovanie svetiel – jedno pre prvú noc, dve pre druhú, atď. – a používanie špeciálneho svietnika, ktorý sa volá chanukija alebo menora.

Najveselší zo židovských sviatkov. Purim pripomína udalosti, ktoré sú zaznamenané v Knihe Ester. Oslavuje sa čítaním biblickej knihy Ester, počas ktorého celá obec spustí rámus pri akejkoľvek zmienke mena Haman; divadelným predstavením príbehu Ester (eventuálne iného veselého príbehu, v jidiš tzv. Purim špil); obdarúvaním chudobných a posielaním darčekov mišloach manot (tj. darčeky jedla alebo pitia) a karnevalom. Zvyk pitia „ad de-lo jada“ (po aramejsky kým nebude vedieť) súvisí s ďalšou povinnosťou – opiť sa tak, aby dotyčný nerozoznal rozdiel medzi prekliatym Hamanom a požehnaným Mordechajom.[2]

Pripomína začiatok vegetačného cyklu v Izraeli.

Pripomína smrť rabiho Šim'ona bar Jochaja, ktorý si neprial, aby jeho úmrtný deň bol dňom smútku, podľa inej tradície pripomína zastavenie rímskeho prenasledovania za povstania Bar Kochba.

Tento deň sa oslavuje ako „sviatok lásky“ – podľa tradície bolo totiž v tento deň povolené Benjamínovcom vziať si manželky z iných kmeňov a tak zachrániť budúcnosť kmeňa (Sudcóv, 21. kapitola).

Najsmutnejší deň židovskej histórie, výročie zničenia oboch jeruzalemských Chrámov a ďalších tragických udalostí

Pripomenutie začiatku obliehania Jeruzalema

Pripomenutie prelomenia jeruzalemských hradieb

Pripomenutie zavraždenia miestodržiteľa Gedalju

Deň obetí holokaustu, ustanovený na výročie začiatku povstania vo varšavskom gete.

Deň spomienok na vojakov a ľudí padlých za Izrael.

Deň vyhlásenia nezávislosti novodobého štátu Izrael

Výročie zjednotenia Jeruzalema za šesťdňovej vojny v roku 1967.