Židia v Nitre

Prví Židia sa v Nitre podľa predpokladov usadili už na prelome 9. a 10. storočia. Jednalo sa o obchodníkov, ktorí žili a pôsobili priamo pod nitrianskym hradom. Na konci 11. storočia začali v meste pôsobiť židovskí minciari a úradníci. Títo mali na starosti kráľovské financie. Už v Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113 sa spomína tzv. Židovský vrch, teda Mons Judeorum, ktorý sa mal nachádzať v tesnej blízkosti Nitry. Pri získaní mestských výsad v roku 1248 už bola v privilégiách spomenutá opevnená židovská osada (Castrum Judeorum) (územie Pároviec)[3], ktorá spadala pod Opátstvo svätého Hyppolita na Zobore. Táto osada mala dokonca kultúrne zariadenia a aktívnu židovskú obec. Nejednalo sa však o trvalé židovské osídlenie, ktoré pretrvalo dlhodobo, keďže Židia boli terčom perzekúcie. Z tohto dôvodu židovské osídlenie v Nitre niekoľkokrát zaniklo a následne bolo obnovené. V roku 1522 sa objavuje prvá doložená písomná zmienka o židovskej komunite v osade Párovce (táto sa neskôr stala súčasťou Nitry). Avšak z dôvodu perzekúcie, no predovšetkým vojenských konfliktov z nasledujúcej doby zanikla aj táto komunita. Židia sa tak do Nitry vrátili na začiatku 17. storočia. Avšak už v roku 1703 boli Párovce zničené vojskom Františka II. Rákociho a tak museli Židia osadu osídľovať znova. V roku 1745 je na Párovciach doložená znova prítomnosť židovských rodín. V roku 1752 žilo na Párovciach približne 30 židovských rodín, vďaka čomu sa Párovce postupne stali kupeckým a remeselníckym centrom Nitry. V roku 1766 sa komunita znova rozrástla, rozširovali ju predovšetkým Židia z Moravy. V tej dobe už mali nitrianski Židia vlastného rabína a synagógu. V roku 1768 žilo v Nitre už 169 Židov, títo tak mali nie len rabína, ale i niekoľko učiteľov. Komunita sa venovala predovšetkým obchodu a remeslám. Na konci 18. storočia tu pôsobil významný učenec a súčasne rabín Menachem Mendel Deutsch. V tej dobe pod neho spadali aj všetci židia z okolitých obcí. Židovskú komunitu v Nitre vtedy tvorilo približne 450 ľudí, drvivá väčšina z nich žila na Párovciach. Situácia na Párovciach však bola v tejto dobe veľmi zložitá, keďže tu boli katastrofálne hygienické podmienky.[3]

V roku 1818 bola vedľa staršej synagógy postavená nová. Táto mala oveľa väčšiu kapacitu s niekoľko sto miestami. Židia sa začali tiež združovať do rôznych spolkov. Už v roku 1820 žilo v Nitre viac ako 1 000 Židov, z nich 100 v centre mesta, zvyšok na Párovciach. K väčšiemu presunu Židov z Pároviec do centra Nitry došlo až po roku 1840, keď boli zrušené zákony, ktoré obmedzovali osídľovanie židovského obyvateľstva v mestách. V roku 1845 žilo v Nitre už 2 000 Židov, z toho na Párovciach 1 500. V roku 1836 začal v meste pôsobiť ako hlavný mestský rabín rabín Ezechiel Baneth (prípadne zvaný Jechezkel Banet). Práve on založil v Nitre Ješivu, teda vyššiu školu pre židovských mladých mužov, ktorí po jej absolvovaní mohli vykonávať funkciu rabína. Táto škola si postupne vybudovala výbornú povesť naprieč celým štátom. Medzi jej známych absolventov patrili Kalonymus Weiss, Šlomo Broyer (predseda nemeckého zväzu ortodoxných rabínov), Isroel Haim Braun, či Moše Vorhand. Ďalším rabínom v Nitre sa stal Falk Büchler, ktorý nahradil Ezekiela Baneta. Počas Uhorskej revolúcie v roku 1848 sa nitrianska židovská komunita hlavne v centre mesta stala terčom rôznych útokov. Došlo k vyrabovaniu ich obchodov a obydlí. Následne boli Židia, ktorí žili v centre mesta vypovedaní na Párovce. Už o pár mesiacov im však bol povolený návrat. Už približne v roku 1860 sa presun Židov z Pároviec do centra mesta zintenzívnil. V roku 1865 otvoril v Nitre Eliahu Somek prvú pálenicu na alkohol. O dva roky neskôr Adolf Kremer otvoril veľkú pílu a továreň na spracovanie dreva, kde zamestnával až 200 ľudí. V roku 1870 začali v meste vychádzať noviny s názvom Nyitrai Lapok, tieto boli v maďarskom a nemeckom jazyku. Tieto vydával Josef Weiss, taktiež člen miestnej židovskej obce. Práve maďarský a nemecký jazyk boli hlavnými jazykmi miestnych Židov. V meste sa postupne vytvorilo viacero podnikov, ktoré zamestnávali stovky ľudí. Mnohé z nich vlastnili práve členovia nitrianskej židovskej obce. Nitrianski židia sa tak stali priekopníkmi priemyslu v meste. Práve v meste sa postupne začala tvoriť liberálna (neologická) židovská komunita. Väčšina komunity, hlavne na Párovciach, však stále zostávala ortodoxnou. V Nitre sa taj fakticky postupne vytvorili dve židovské obce, ortodoxná a liberálnejšia. Na tomto základe sa dokonca rozdelil aj židovský cintorín. Iba židovskú ľudovú školu navštevovali príslušníci oboch častí komunity spoločne. Na začiatku 70. rokov 19. storočia žilo v Nitre už viac ako 3 200 Židov, čo bola jedna tretina celkového obyvateľstva Nitry. V tej dobe už väčšina Židov bývala v centre mesta. Na Párovciach však stále žilo približne 1 500 Židov. Hlavným nitrianskym mestským rabínom sa v roku 1868 stal Šalamún Deutsch (prípadne zvaný Shlomo Deutsch), tohto nahradil Jozef Hőnig (prípadne zvaný Yosef Henig) a následne Akiva Klein. Rabínom neologickej časti obce bol Armin Marmorstein. V neologickej časti sa vytvorilo viacero charitatívnych komunít, ktoré sa venovali vzájomnej pomoci vo vnútri židovskej obce. Jednalo sa napríklad o Združenie židovských žien, ktoré bolo založené už v roku 1889.[4][5]

Veľa priaznivcov si získalo nové sionistické hnutie. Viacerí členovia nitrianskej židovskej komunity sa stali významnými predstaviteľmi tohto hnutia v Rakúsko-Uhorsku. Felix Neiman z Nitry sa stal dokonca jedným z vodcov hnutia v Uhorsku. V meste došlo tiež k vytvoreniu sionistického združenia s názvom "Ahavat Zion". Židia si postupne vytvorili významný vplyv na mestskú ekonomiku. Vlastnili väčšinu obchodných a výrobných prevádzok a dve banky. V roku 1910 sa začalo so stavbou novej veľkej synagógy. Táto bola stavaná v maursko-byzantskom stavebnom slohu a dokončená v septembri 1911.[6] Počas prvej svetovej vojny bolo do rakúsko-uhorskej armády odvedených aj mnoho členov židovskej obce. Po skončení vojny sa židovská komunita stala terčom sociálnych nepokojov a práve veteráni svetovej vojny účinne bránili plieneniu obchodov a prevádzok. Už v 20. rokoch 20. storočia bol v meste založený židovský športový klub Maccabi. Bol tretí najpočetnejší na území Slovenska a združoval viacero rôznych športov. Následne sa postupne v Nitre vytvorili ďalšie podobné športové, ale i kultúrne židovské kluby. Na začiatku 20. storočia došlo k početnému rastu aj neologickej časti židovskej obce. V roku 1921 ju tvorilo už približne 750 ľudí. Hlavným rabínom tejto časti bol v danom období Dávid Klein, významný kazateľ a vedec. V roku 1929 sa hlavným rabínom nelogickej časti komunity stal Alojz Schweiger (prípadne zvaný Eliezer Schweiger). Tento preložil množstvo židovských textov do slovenského jazyka. Presadzoval výuku na židovských školách v slovenskom jazyku. Neskôr pôsobil ako predseda Zväzu tradičných (neologických) rabínov na Slovensku. Alojz Schweiger bol nadšeným podporovateľom myšlienok sionizmu, v minulosti patril dokonca k blízkym spolupracovníkom Theodora Herzla, ktorý je považovaný za zakladateľa sionizmu. V polovici 30. rokov 20. storočia sa na čelo neologickej časti obce dostal Július Schlesinger. Ten sa v roku 1936 pričinil o otvorenie židovskej nemocnice na Párovciach. Táto bola iba druhá svojho druhu na území Slovenska. Naproti tomu ortodoxnú časť komunity tvorilo v roku 1922 až 3 000 členov. Hlavným rabínom ortodoxnej časti bol do roku 1927 Moše Katz. Katz stál súčasne na čele miestnej ješivy. Keďže sa jednalo o početnejšiu komunitu, vlastnila až dve veľké a osem menších synagóg. Prevádzkovala pomerne veľkú ľudovú školu, kde sa vyučovalo v slovenskom jazyku, dve ješivy, dokonca aj domov dôchodcov. Ortodoxná časť komunity komunikovala predovšetkým v nemeckom a čiastočne slovenskom jazyku. V roku 1927 nahradil Katza po smrti jeho syn Abrahám Aron Katz (prípadne zvaný Avraham Aharon Katz), ktorý sa tak stal hlavným ortodoxným rabínom v meste. V roku 1931 sa hlavným rabínom ortodoxnej časti stal Samuel Dávid Ungar (prípadne zvaný Shmuel David Unger). Tento patril už v tej dobe medzi najvýznamnejších rabínov a predstaviteľov židovskej obce na území Česko-Slovenska. V roku 1935 sa stal dokonca viceprezidentom celosvetovej židovskej organizácie "Agudat Jisrael" (Agudat Yisrael). Práve Samuel Dávid Ungar mal veľký vplyv na podstatnom rozvoji nitrianskej ješivy. Táto mala až 300 žiakov a navštevovali ju študenti dokonca z USA, Belgicka, Francúzska, či Spojeného kráľovstva. Už v roku 1932 tak bola ješiva rozšírená a dostala aj novú budovu. Na jej vedení sa podieľal taktiež Chaim Michael Dov Weissmandl, zať Samuela Dávida Ungara. Ješiva mala v tomto období aj rozsiahlu knižnicu židovského náboženského práva Halacha, ktorú tvorilo až 8 000 kníh. Podľa sčítania ľudu z roku 1930 sa už väčšina nitrianskych Židov hlásila k česko-slovenskej národnosti.

Po vyhlásení autonómie Slovenska v roku 1938 sa začali postupne zhoršovať vzťahy medzi väčšinovým obyvateľstvom a židovskou komunitou. Napätá atmosféra sa naplno prejavila v novembri 1938, keď došlo k pomaľovaniu židovských domov a obchodov rôznymi nenávistnými nápismi. Došlo tiež k rozbíjaniu okien a výkladov a začala snaha o bojkot židovských prevádzok a obchodov. Situácia sa ešte zhoršila po vzniku vojnovej Slovenská republiky v roku 1939. Postupne došlo k prijatiu viacerých protižidovských nariadení a zákonov. V roku 1940 došlo k vylúčeniu židovských žiakov z ľudových škôl. Nitrianska židovská ľudová škola tak rozšírila počet svojich žiakov. Napriek zložitej situácii sa nitrianska židovská komunita snažila zachovať fungovanie svojich škôl, vrátane ješivy. Táto mala zhruba 200 žiakov a viedol ju stále Samuel Dávid Ungar. Na čele nitrianskej židovskej komunity stál Július Schlesinger. Židia boli zaradení v priebehu roka 1941 do pracovných útvarov. V októbri 1941 bol prijatý tzv. Židovský kódex, čo znamenalo výrazné zhoršenie postavenia Židov na Slovensku. Napriek tomu v tomto období dosahoval počet členov židovskej komunity v Nitre svoje maximum, keď tu žilo skoro 6 000 ľudí (z toho 5 430 priamo v meste, zvyšok v blízkom okolí). V marci 1942 odvliekli 230 mladých Židov z Nitry do pracovného tábora v Novákoch. O niekoľko dní neskôr deportovali z okresu Nitra 250 židovských dievčat. V marci 1942 aj začali deportácie slovenských Židov do nacistického Nemecka, kde skončili v koncentračných táboroch. V polovici apríla 1942 sa začalo s deportáciami celých židovských rodín. Z Nitry odišli tri transporty, ktorými bolo deportovaných 3 108 Židov z okresu Nitra. 14. apríla 1942 odišiel prvý transport, ten tvorilo celkom 1 038 Židov, z toho 600 priamo z Nitry. 16. apríla odišiel druhý transport. Týmto bolo odvezených 1 040 Židov, prakticky výhradne z Nitry. 20. apríla odišiel tretí transport s 1 030 Židmi, z toho 380 z Nitry. Ďalší Židia boli z Nitry a okolia deportovaní ešte v lete 1942. Posledný transport odišiel z Nitry 15. októbra. V roku 1942 tak bolo z Nitry deportovaných do koncentračných táborov približne 75% nitrianskych Židov. Na konci októbra 1942 došlo k prerušeniu transportov, pričom v Nitre zostalo asi 600 Židov, celkom v okolí Nitry spolu 1 190. Zvyšku Židov sa napriek tomu podarilo udržať aspoň čiastočnú funkčnosť svojich komunít. Nitrianska ješiva si zachovala svoju funkčnosť po dlhú dobu. S podporou nitrianskeho rímskokatolíckeho biskupa Karola Kmeťka mohli na miestnej ješive ďalej študovať Židia z celého Slovenska až do vypuknutia Slovenského národného povstania, kedy Slovensko obsadila nemecká armáda. Nitrianska ješiva tak bola najdlhšie fungujúcou ješivou na území okupovanej Európy. Ješivu tvoril komplex budov, ktorý poskytoval azyl množstvu Židov. Nachádzali sa tu desiatky rabínov z celého Slovenska, no útočisko tu našli aj Židia z iných štátov. V Nitre tak žilo v danej dobe 1 390 Židov. Nitrianskej ješive sa tak hovorilo "židovský Vatikán".[7] Samuelovi Dávidovi Ungarovi a Chaimovi Michaelovi Dov Weissmandlovi sa podarilo dosiahnuť tichú dohodu, že práve rabínska škola bude chránená od protižidovských zásahov. Po obsadení Nitry nemeckou armádou v septembri 1944 táto nepísanú dohodu o ochrane nitrianskej ješivy nerešpektovala. Hlavne mladší Židia sa pridali k povstaniu, niektorým sa podarilo ujsť do hôr, kde zomrel aj samotný Samuel Dávid Ungar. Mnohých však Nemci v spolupráci so slovenskou Hlinkovou gardou odvliekli do koncentrančných táborov.[8] Nitrianska ješiva však fungovala až do začiatku roka 1945.[9] Počas násilného deportovania zvyšku nitrianskych Židov bola časť z nich zastrelená už počas ich zoskupovania. Medzi odvlečených patrili i rabíni Chaim Michael Dov Weissmandl, Alojz Schweiger, či Marek Vorhand. Weissmandlovi sa však podarilo ujsť z transportu a ukryl sa v Bratislave.[4] [5]

Po skončení druhej svetovej vojny sa do Nitry vrátilo zhruba 600 Židov. Títo Židia sa združili už iba do jednej a to ortodoxnej náboženskej obce. Jej predsedom sa stal Eugen Hoff. Tento sa stal súčasne aj podpredsedom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku. Medzi navrátilcov patril i Šalom Moše Ungar, ktorý bol synom bývalého hlavného nitrianskeho ortodoxného rabína Samuela Dávida Ungara, ďalej rabíni Marek Vorhand, či Eliáš Katz. Šalom Moše Ungar a Marek Vorhand však o nejaký čas emigrovali. Hlavným nitrianskym rabínom sa tak stal Eliáš Katz. V 50. rokoch 20. storočia sa stal hlavným slovenským rabínom. V roku 1948 bolo v Nitre celkom 610 Židov, väčšina z nich následne emigrovala do Izraela, USA, či iných štátov. Nitrianska ješiva bola následne obnovená v USA v mestečku Mount Kisco v štáte New York.[10] O jej vytvorenie sa pričinili predovšetkým Chaim Michael Dov Weissmandl a Šalom Moše Ungar. Pod názvom "Yeshiva of Nitra" funguje do súčasnosti. V roku 1950 žilo v Nitre už iba 150 Židov. V tomto období začala revitalizácia časti Párovce. To znamenalo výstavbu nových obytných domov, kvôli čomu došlo k zbúraniu dvoch synagóg, židovskej ľudovej školy, či talmudskej rabínskej školy. Pôvodné Párovce sa tak výrazne zmenili, pričom židovský cintorín aj prestal byť súčasťou tejto mestskej časti a stal sa fakticky súčasťou mestskej časti Klokočina. V roku 1967 bola zbúraná posledná časť nitrianskej ješivy.[3] Židovskej komunite tak zostala už iba jedna menšia synagóga (modlitebňa). Veľká neologická synagóga bola v roku 1982 predaná židovskou náboženskou obcou mestu Nitra. V súčasnosti slúži ako kultúrny priestor. V 90. rokoch 20. storočia žilo v Nitre približne 60 až 70 Židov.[4] [5] V súčasnosti má nitrianska židovská obec približne 50 členov.[3] [11]