Kongres utláčaných národov

Kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska bolo stretnutie vodcov odbojových hnutí národov patriacich k Rakúsko-uhorskej monarchii. Konalo sa v Ríme a usporiadala ho talianska vláda.

Po podpise Brest-Litovského mieru 3. marca 1918 zosilnela aktivita mocností Dohody proti Rakúsko-Uhorsku, kde za jeden z najefektívnejších prostriedkov bolo považované rozdúchavanie národnostných rozporov medzi obyvateľmi mnohonárodnostnej monarchie. V rámci tejto konšpirácie bol zvolaný do Ríma na 8.-10. apríla 1918 tzv. Kongres utláčaných národov, ako spoločná akcia reprezentácií porobených národov a národností Rakúsko-Uhorska.

Na kongrese sa zúčastnili delegácie:

• Delegácia talianska (okrem prípravného výboru): senátori Albertini, Della Torre a Volterra; poslanci Agnelli, Canepa, di Scalea, Pederzoni, F. Martini, Scialoja a Tasca di Cuto, politici, novinári a publicisti Borgése, Forges, Davanzati, Guiriati, Lazzarini, Lorenzoni, Mantica, Mussolini, Ojetti, Pantaleoni, Paterno, A. Prato, Prezzolini, Salvemini, Silva a Spada.
• Delegácia česko-slovenská: Beneš, Gábriš, Hlaváček, Osuský, Papírník, Štefánik, Sychrava a Šeba.
• Delegácia rumunská: Draghicescu, Lupu, De Luca, Mandrescu a Mironescu.
• Delegácia poľská: Loret, Modzelewski, Rozwadowski, Seyda, Skirmunt, Winiarski, Zaleski a Zamorski.
• Delegácia juhoslovanská: Banjanin, Gazzari, Meštrovid, Petrović, Stojanović, Srškić, Trinajstić, Trumbic a Jambrišak.
• Delegácia skupštiny: Kosta Stojanović a členmi boli Nastas Petrović, Arangelovic, Dorděvic, Zretković, Vukičević, Pavlović, Pera Jovanović, Joksimović.
• Delegácia francúzska: poslanci Franklin-Bouillon, A. Thomas, E. Fournol a P. de Quirielle;
• Delegácia anglická: H. W. Steed a Seton-Watson;
• Delegácia americká: Nelson Gay

Kongres utláčaných národov prijal dve rezolúcie - jednu všeobecnú a jednu dvojstrannú juhoslovansko-taliansku.

Vyhlásenie rímskeho kongresu utláčaných národov rakúsko-uhorských proti monarchii a pre slobodu národov[1]

Zástupcovia národností, podrobených celkom, alebo čiastočne nadvláde Rakúsko-Uhorska, Taliani, Poliaci, Rumuni, Čechoslováci a Juhoslovania, v zhode vyhlasujú za podklad svojej spoločnej činnosti tieto zásady:

• 1. Každý z týchto národov vyhlasuje za svoje právo stanoviť, alebo spojiť sa v národnú jednotu a dosiahnuť plnú samostatnosť politickú a hospodársku.
• 2. Každý z týchto národov uznáva rakúsko-uhorskú monarchiu za nástroj nemeckej nadvlády a za základnú prekážku v uskutočnení svojich túžob a práv.
• 3. Zjazd preto uznáva nutným spoločný boj proti spoločným utlačovateľom, aby tak každý národ mohol nadobudnúť svoje úplné oslobodenie a svoju úplnú národnú jednotu v slobodnom jednotnom štáte.

Rím, 10. apríla 1918.