Zlepenec
Zlepenec alebo konglomerát, zriedkavo aj psefit je označenie pre spevnený ekvivalent štrkov. Tento názov sa vzťahuje len horniny s prevahou opracovaných (zaoblených) úlomkov väčších ako 2 mm[1], na ostrohranné úlomkové usadené horniny sa zvykne používať názov brekcia.
- Zlepenec znamená aj zlepenina, niečo nerovnorodé spojené do jedného celku.
| Zlepenec | |||
 Zlepenec z národného parku Death Valley. V textúre obliakov pozorovať imbrikáciu - usmernenie prúdom pri usadení. | |||
| Zloženie | |||
|---|---|---|---|
| Hlavné minerály | kremeň, úlomky hornín, kalcit | ||
| Akcesórie | živce | ||
| Vlastnosti | |||
| Textúra | zrnitá (hrubozrnná) | ||
| Farba | rôzna (podľa materskej horniny) | ||
| |||
Charakteristika
Zlepence sú zložené z obliakov starších hornín, primárneho jemnejšieho materiálu, ktorý vypĺňa medzery (základná hmota - matrix) - zväčša piesku alebo ílu a chemicky vyzrážaného cementu (tmelu)[3]. Obliaky veľkosti nad 2 mm by mali tvoriť nadpolovičnú väčšinu horniny. Ak sa jednotlivé obliaky navzájom nedotýkajú (sú v nej voľne uložené a obalené základnou hmotou), sú zvyčajne slabo prepracované (štruktúrne nezrelé). Zrelé zlepence obsahujú malé množstvo základnej hmoty a bývajú dobre vytriedené (pričom jednotlivé obliaky sa navzájom dotýkajú).
Cement býva zväčša kalcitový, kremitý, v arídnom prostredí železitý[4]. Jeho zloženie závisí od chemického zloženia roztokov cirkulujúcich v sedimente. V prípade, že v zlepencoch prevláda základná hmota, jednotlivé obliaky bývajú často obalené ílom.
Vznik
Zlepence vznikajú rozrušovaním starších hornín všetkých druhov. Zvetrávanie má za následok vznik veľkého množstva úlomkov (klastov), ktoré sa v dôsledku trenia a obrusovania pri transporte postupne zmenšujú. Pri prenose na krátku vzdialenosť sa zachováva najväčšie množstvo úlomkov štrkovej veľkosti. Počas ďalšej sedimentácie, sú medzery medzi jednotlivými úlomkami vyplnené základnou hmotou, najčastejšie pieskom, prachom a ílom. Ten pri ďalšom pochovaní horniny do hlbších vrstiev umožnil ich stmelenie - litifikáciu. V dôsledku diagenetických zmien sa mohol vo zvyšných pórových priestoroch vyzrážať aj sekundárny tmel.
Zdrojovú oblasť zlepencov zvyčajne tvoria priestory s vyššou nadmorskou výškou. Ale aj ďalšie miesta, ktoré sú vystavené intenzívnej mechanickej erózii. Zlepence niekedy indikujú aktivitu zlomov, pretože hrany obnažených facetových svahov sú pomerne rýchlo erodované. V suchozemských podmienkach sú často prenášané vodnými tokmi alebo gravitačnými skalnými osypmi. Najčastejšie sa vyskytujú v náplavových oblastiach riek, prípadne ľadovcov alebo jazier. Kontinentálne zlepence majú často červeno-sfarbenú piesčitú základnú hmotu. Jej sfarbenie spôsobuje prítomnosť železa. V morskom prostredí ich môže hromadiť vlnenie, najmä pobrežný príboj, alebo turbiditné prúdy. V plytkom mori môžu vznikať eróziou skalného pobrežia (pobrežného zrubu) alebo sem boli prinesené riekami a boli usadené v blízkosti ich delt. Hlbokomorské zlepence sú v podstate vždy iba presunuté z kontinentálneho šelfu rôznymi zosuvmi a turbiditnými alebo inými gravitačnými prúdmi[3].
Rozdelenie
Zlepence nie sú homogénna skupina sedimentov, rozdeľujú sa na základe viacerých kritérií (podľa miesta uloženia, podľa chemického zloženia cementu, podľa petrografického opisu úlomkov, štruktúry). Rozdelenie sa vzťahuje aj na štrky a brekcie.
Podľa pôvodu úlomkov
Podľa pôvodu úlomkov sa zlepence rozdeľujú na[5]:
- epiklastické zlepence - úlomky pochádzajú so zvetrávacích procesov
- pyroklastické zlepence - vznikajú pri ukladaní sopečných produktov
- kataklastické zlepence - vznikajú pri tektonických pohyboch zemskej kôry (zosuvoch, sklzoch, kolapsoch). V tejto skupine prevládajú ostrohranné úlomky - brekcie
- impaktné brekcie - vznikajú v dôsledku meteoritických impaktov.
Ak sú zlepence tvorené z obliakov rovnakého horninového zloženia, nazývajú sa monomikntné. Polymiktné zlepence majú obliaky rôznorodého zloženia. V prípade, že v obliakoch prevládajú dva-tri alebo iba niekoľko málo typov hornín, môže sa použiť termím oligomiktné[6].
Štúdium petrografického zloženia obliakov zlepencov umožňuje usudzovať o pôvodne materiálu zlepencov, podmienkach vzniku, spôsobe prenosu a vzniku, smere transportu sedimentu v minulosti a ďalších dôležitých faktoroch. Príkladom je rozšírenie závalkov ílovitých hornín, ktoré sú malo odolné a v zlepencoch indikujú krátky transport sedimentu. Výskyt obliakov horniny, ktorá sa dnes už nevyskytuje v oblasti, kde zlepence vznikali je dôkazom, že jej zdrojová oblasť bola celkom oderodovaná[7].
Podľa miesta sedimentácie
Podľa miesta litifikácie (spevnenia) sedimentu sa zlepence rozdeľujú na:
- intraformačné zlepence - vznikajú rozrušením a následným spevnením už existujúcich sedimentov priamo v mieste sedimentačného bazénu. K takýmto procesom dochádza najčastejšie pod hladinou (mora, jazera). Jednotlivé úlomky nie sú väčšinou opracované, nakoľko ich transport je minimálny, často sa označujú aj ako intraformačné brekcie. Táto skupina zlepencov nie je veľmi rozšírená.
- extraformačné zlepence - je to najvýznamnejšia časť zlepencov. Vznikajú zvetraním a následným odnosom zvetraného materiálu na miesto sedimentácie.
Podľa štruktúry
- ortozlepence - ich vnútorná stavba je tvorená kontaktami obliakov a hrubších zŕn. Neobsahuje zrná ílovej veľkosti, prípadne len stopové množstvá.
- parazlepence sú zlepence, ktoré obsahujú viac jemnozrnného materiálu ako hrubých úlomkov (jednotlivé obliaky sú chaoticky rozmiestnené v základnej hmote). Takéto sedimenty pochádzajú zväčša z terigénneho (pevninského) prostredia (či už rôzne bahnotoky, alebo sedimenty glaciálneho pôvodu - tillity).
Výskyt
Zlepence sú pomerne bežné horniny. Môžu tvoriť nepatrné hruboklastické vpády medzi jemnozrnnejšími sedimentami, alebo aj rozsiahle hrubé telesá.
Vo svete
Známe zlepence sú súčasťou verukána (perm) a gosauskej skupiny (vrchná krieda), nagelfluh (neogén) v Alpách. Prekabrické zlepence tvoria aj podstatnú časť sparagmitového súboru Baltského štítu, súborov keewatin a timiskaming Kanadského štítu. Známe sú i veľmi ojedinelé zlepence witwatersrand z Južnej Afriky, obsahujúce klasty uránovej rudy[8].
Na Slovensku
Na Slovensku sa zlepence bežne vyskytujú v centrálnokarpatskom paleogéne (borovské súvrstvie, pucovské zlepence). V Súľovských skalách (súľovské zlepence), v klapskej jednotke bradlového pásma sa vyskytuje tzv. upohlavský zlepenec, s exotickými klastami napr. granitov, ktoré v Západných Karpatoch nie sú známe[3]. V Dunajskej panve sú známe z bazálnych súvrství egenburského veku - tzv. kľačiansky zlepenec (člen čaušianskeho súvrstvia) a jablonický zlepenec veku karpat až spodný báden.
Z pásma jadrových pohorí sú známe karbónske a permské zlepence novianskeho, meďodolského alebo devínskeho súvrstvia. Mladšie zlepence tvoria napríklad valchovské zlepence vrchnej kriedy v Myjavskej pahorkatine. V Spišsko-gemerskom rudohorí sú často karbónsko-permského veku, napr. rudnianske, knolské a petrovohorské súvrstvie.[3]
Použitie
Zlepence nemajú veľké využitie. V stavebnom priemysle sa niekedy používajú ako kamenivo, na stavbu a úpravu ciest a pod. Spevnené zlepence s rôznofarebnými obliakmi možno za priaznivých podmienok leštiť a používať ako obkladový kameň. Niekedy sú na zlepence viazané ložiská nerastov ako sú zlato, meď alebo iné.
Referencie
- Folk, R.L., 1980, Petrography of sedimentary rocks. Hemphill Publishing, Austin, 182 s.
- Přehled názvů hornin [online]. geologie.estranky.cz, [cit. 2010-08-12]. Dostupné online.
- Mišík, M., Reháková, D., 2004, Psefitické horniny Západných Karpát (štrky, zlepence, brekcie). Veda, Bratislava, 132 s.
- Vladár, J. a kolektív, 1982, Encyklopédia Slovenska VI. zväzok, T-Ž. Veda, Bratislava, s. 582
- Minerály a horniny Slovenska - zlepenec [online]. mineraly.sk, [cit. 2010-08-12]. Dostupné online.
- Nicols, G., 2009, Sedimentology and stratigraphy. Wiley-Blackwell, Chichester, 419 s.
- Švecov, M.S., 1957, Petrografia sedimentárnych hornín. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 446 s.
- Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984, Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
