Hertník

Po rozpade Veľkomoravskej ríše začiatkom 10. storočia sa územia Slovenska postupne zmocnili Maďari a začlenili ho do Uhorského kráľovstva. Jeho súčasťou sa na prelome 11. – 12. storočia stal severný Šariš. Zalesnené hrebene Karpát sa stali prirodzeným pohraničným pásmom medzi Uhorskom a Poľskom. Maďari tu vytvorili vnútornú obrannú hranicu, ktorá siahala po južný okraj pohoria Čergov. Na nej boli rozmiestnené vojensko-strážne posádky, ktoré ochraňovali a kontrolovali priľahlé územie. Pri krajinskej ceste z Potisia do Poľska vznikla maďarská vojensko-strážna posádka v Raslaviciach, ktorá kontrolovala brány a záseky vybudované medzi Demjatou a Raslavicami. Postupne však brány a záseky strácali svoju funkciu a od konca 13. storočia boli pretvorené na mýtnice.

Územie severného Šariša bolo v 13. storočí majetkom uhorských kráľov a administratívne pričlenené k Šarišskému komitátu so sídlom na hrade Šariš. Po tatárskom vpáde v rokoch 1241 – 1242 začalo nové osídľovanie územia severného Šariša. Uhorskí králi donáciami darovali svoje majetky šľachticom najmä za vojenské zásluhy, ale aj cirkevným hodnostárom a kláštorom. Významnú úlohu v osídľovaní územia zohrala v tomto období nemecká kolonizácia. Nemeckí kolonisti založili alebo doosídlili niekoľko osád aj na východných svahoch pohoria Čergov. Svedčia o tom nemecké názvy obcí v dobových prameňoch, napr. Reichvvald – dnešný Richvald, Schônvvald-Kľušov, Scheibe – Šiba a pod. Aj obec Hertník je takéto pôvodu. Počiatky histórie obce Hertník, zaznamenané v písomných prameňoch, siahajú do prvej polovice 14. storočia. Na vtedy už existujúcom panstve Kobyly, ktoré získali šľachtici z Perina donáciou od uhorského kráľa Karola Róberta v roku 1319, bol na nemeckom práve, podobne ako susedné dediny Kľušov a Richvald založený aj Hertník. Z poverenia zemepána šoltýs údajne pochádzajúci z Bardejova obec založil alebo na mieste už existujúcej slovenskej osady doosídlil s kolonistami. Od zemepána dostal tento šoltýs (dedičný richtár) určité práva. Mohol si v dedine postaviť dom, prípadne mlyn a vlastniť polia v rozsahu jedného lanu. Zároveň mohol súdiť miestnych previnilcov za drobné priestupky a spolu so zemepánom zločiny podpaľačstva, krádeže a vraždy. Jeho povinnosťou bolo dozerať, aby roľníci platili ročnú daň a odovzdávali naturálie zemepánovi. Základným právom roľníkov vo vznikajúcej dedine bolo oslobodenie od všetkých povinností voči zemepánovi počas prvých 10 až 20 rokov. V tom čase si vybudovali domy, hospodárske budovy a skultivovali pozemky. Po uplynutí lehoty však boli povinní odovzdávať všetky dávky zemepánovi a ročnú daň kráľovi. Neďaleké mesto Bardejov, ktoré s podporou uhorských panovníkov politicky a hospodársky rástlo, snažilo sa získať do vlastníctva okolité dediny a tým posilniť svoje mocenské postavenie. Nárokmi na Hertník a susedné dediny sa Bardejovčania dostali do ostrých sporov so šľachticmi z Perína, ktoré trvali niekoľko rokov. V roku 1351 Spišská Kapitula vydala listinu, v ktorej boli vymedzené chotárne hranice medzi spornými stranami. Listinou súčasne kapitula potvrdila, že Hertník je majetkovou súčasťou Perínskovcov. Uvedené rozhodnutie neskoršie potvrdil aj Mikuláš z Perina v listine Spišskej Kapituly z roku 1355 vyhlásením, že Hertník, Kľušov, Kobyly a Richvald boli majetkom šľachticov z Perina už od roku 1325. Hertník patril magnátom z Perina aj na začiatku 15. storočia, čo dosvedčuje portálny súpis z roku 1427, v ktorom boli hertnícke sedliacke domácnosti zdanené od 31 port a vlastníkom dediny bol "Danielus de Peren". Najstaršia písomná zmienka o Hertníku sa nachádza v už spomínanej listine z roku 1351 pod názvom Herkenecht, čo v preklade znamená "Pánsluha". Pod týmto nemeckým názvom, ale v rozličných hláskových obmenách (Herknecht, Kerknecht), sa vyskytuje aj v písomnostiach z 15. a 16. storočia. Názov vznikol pravdepodobne prevzatím prezývky muža, ktorý mohol byť prvým miestným šoltýsom. Začiatkom štyridsiatych rokov 15. storočia dochádza k zmene vlastníckych vzťahov. Perínskovci stratili držbu nad Hertníkom a ďalšími okolitými dedinami a novým majiteľom sa stalo slobodné kráľovské mesto Bardejov.

Zložitú politickú situáciu potom vyhrotili svojou činnosťou v regióne aj bratríci. V roku 1442 richnavský kapitán Ján Talafús z Ostrova dokonca na krátky čas obsadil Hertník a ďalšie dediny patriace Bardejovu. V roku 1444 dostal Ján Jiskra z Brandýsa z časti dedín Hertník a Kobyly 50 zlatých. Spišská Kapitula v roku 1446 oznamovala guberniálnej rade, spravujúcej kráľovstvo, že uviedla Bardejov a jeho cirkevné inštitúcie do držby šiestich dedín. Mestu pripadli Kľušov, Šiba, Sveržov a Richvald a Kobyly s Hertníkom sa stali vlastníctvom Kostola sv. Egídia, prípadne Špitála sv. Ducha. Vo vlastníctve Bardejova bol Hertník ešte aj v osemdesiatych rokoch 15. storočia Ďalšie osudy obce začiatkom 16. storočia sú spojené aj s príslušníkmi rodu Toryských, tí však vlastnili len časť obce, ktorá im bola v roku 1552 odobratá. Začiatkom 16. storočia bol vlastníkom časti Hertníka Ján Zápoľský. Po osudnej bitke pri Moháči v roku 1526, v ktorej Turci porazili uhorské vojsko a v ktorej zahynul aj kráľ Ľudovít II., sa politická situácia v krajine zdramatizovala. Zápas o uhorský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburským vplýval i na majetkové usporiadanie obcí v regióne. V roku 1527 Ferdinand odobral Jánovi Zápoľskému Hertník a ďalšie obce na bartošovskom majetku a daroval ich svojmu komorníkovi, bardejovskému mešťanovi Bernardovi Baranovi, ktorého zároveň za zásluhy povýšil do šľachtického stavu. V roku 1529 Bernard Baran vrátil dediny Kľušov, Šibú, Hervartov a Richvald mestu Bardejov. Po náhlej smrti Bernarda Barana sa jeho rodina dostala od roku 1533 do sporu s poľským šľachticom Hieronymom Laským, ktorý dal Hertník a ďalšie obce do zálohu kráľovskému sekretárovi Matejovi Lobockému z Lobodíc. Ferdinand I. spor vyriešil až v roku 1542 tak, že Petrovi a Martinovi Baranovi prisúdil majetok Bartošovce a Lobockému Hertník, Krivé, Osikov, Hanigovce a Orkucany. Čoskoro sa novými zemepánmi Hertníka na dlhé tri storočia stali príslušníci významného uhorského magnátskeho rodu Forgáčovcov, pochádzajúcich z Jelenca (Gýmeša). Z tohto rodu vynikal najmä gróf Šimon Forgáč. Kráľ Ferdinand I. ocenil jeho veliteľské schopnosti a odvahu v bojoch proti Turkom a sedmohradským kniežatám nielen udelením vysokých vojenských hodností, ale aj donáciami na majetky v rôznych častiach krajiny. V roku 1553 takto získal aj hertnícke panstvo. S bratom Imrichom boli známi ako stúpenci Lutherovej vierouky a na svojich panstvách podporovali evanjelických kňazov. Otec Šimonovej manželky Uršuly Pemflingerovej bol priateľom Martina Luthera. Aj preto bol protestantský charakter Hertníka vtom období pochopiteľný. Forgáčovci sa voči poddaným na svojom panstve správali milostivo. Svedčí o tom napr. list Uršuly Pemflingerovej z roku 1574, ktorý bol adresovaný bardejovskému richtárovi Petrovi Gorszkému. Prihovára sa v ňom za syna hertníckeho mlynára, ktorý zastrelil holuba, aby sa mohol vrátiť k svojmu remeslu. Druhá polovica 16. storočia bola pozna­menaná postupným poklesom počtu sedliakov v obci. Mnohí zanechávali svoje pozemky, odsťahovali sa, alebo upadli medzi nemajetných želiarov. V roku 1567 len dve domácnosti hospodárili na celých usadlostiach, 8 na polovičných a 6 domácností na štvrtinových usadlostiach. Želiarskych domácností bolo 17. Koncom 16. storočia bol Hertník najväčšou dedinou v okolí s prevažne poddanským obyvateľstvom, ktoré obývalo 44 domov. Postupne sa v obci menila aj konfesionálna skladba obyvateľov. Keď v roku 1603 zemepán Žigmund II. Forgáč prestúpil ku katolíkom, aj poddaní v obci začali postupne konvertovať na katolícku vieru. V roku 1703 už boli katolíkmi všetci obyvatelia Hertníka. Stavovské povstania v 17. a na začiatku 18. storočia, ktoré vyvolala odbojná časť uhorskej šľachty proti Habsburgovcom, veľmi nepriaznivo zasiahli do života obyvateľov. Rekvirácie potravín, kontribúcie a násilnosti prehlbovali ich biedu. V roku 1679 Hertník vypálili kurucké oddiely Imricha Tököliho. Vo svojom liste z 2. novembra uvedeného roku túto skutočnosť spomína Helena Zrínska a zároveň v ňom varuje Bardejovčanov pred útokom nepriateľov na mesto. Častým sprievodným javom vojnových čias boli aj morové epidémie. V rokoch 1709 – 1710 zomrelo údajne toľko obyvateľov obce, že bolo potrebné povolať nových usadlíkov. Po Satmárskom mieri v roku 1711 nastalo v Uhorsku relatívne obdobie pokoja a krajina sa konsolidovala najmä po hospodárskej stránke. Na celkový spoločenský vývoj priaznivo vplývali reformy osvietenských panovníkov Márie Terézie (1740 – 1780) ajej syna Jozefa II. (1780 – 1790). Významným reformným krokom bola najmä urbárska regulácia, ktorej zmyslom bolo upraviť vzťahy medzi poddanými a zemepánmi a dať do súladu rozsah pôdy, na ktorej pracovali poddaní, s ich feudálnymi povinnosťami. Tereziánsky urbár bol v Hertníku ukončený a schválený 4. októbra 1772. Podpísal ho zemepán, gróf Mikuláš Forgáč a poddaní, ktorých zastupoval richtár obce Ján Mačuš a prísažní Tomáš Kapec, Andrej Uhrín a Adam Majerčín. Podľa urbárskej tabuľky bolo vtedy v obci 44 sedliackych usadlostí s roľami a 4 želiarske domy bez pôdy. Celoštátny urbár stanovil, že sedliak vlastniaci celú usadlosť je povinný odrobiť na pánskom počas roka 52 dní s dobytkom alebo 104 dní vykonať ručné práce. Pánovi patrila deviata časť úrody okrem konope a ľanu. Zároveň bolo treba do pánskej kuchyne odovzdať z naturálií siahu dreva, 6 funtov priadze, holbu topeného masla, 2 kohútov, 2 kurčatá a 12 vajec. Ročný cenzus predstavoval l zlatý. V Hertníku sa však takéto povinnosti poddaných netýkali, pretože ani jeden z nich nevlastnil celú usadlosť. V obci bolo 44 sedliakov, z ktorých 8 sedliakov vlastnilo 3/4 usadlosti, 35 sedliakov malo 1/2 usadlosti a l sedliak 1/8. Sedliaci s polovičnou usadlosťou boli povinní ročne odpracovať u zemepána 26 dní s dobytkom alebo 52 dní ručne. Ďalej mali odovzdať l zlatý ročnej dane a v naturáliách dodať pol siahy dreva, 3 funty priadze, pol holby masla, l kohúta, l kurča a 6 vajec. Želiari, ktorí vlastnili domy, ale nemali pôdu, boli povinní ročne odrobiť 18 dní ručnej práce a odviesť l zlatý ročnej dane. Pre zaujímavosť uvádzame aj mená niektorých sedliakov, ktorí žili v obci v čase schvaľovania urbára. Boli to napr. Juraj Kozák, Ján Sabol, Ján Ciglár, Ján Chovanec, Juraj Šofránek, Michal Pizúr, Andrej Palša, Juraj Bogdan, Juraj Švec, Ján Kravec, Ján Pekár a ďalší. V urbári sa uvádzala aj stručná charakteristika chotára. Len časť ornej pôdy bola úrodná, pričom pšenici sa vôbec nedarilo a úroda žita bola dobrá iba vtedy, keď sa pôda dobre prihnojila. Z lúk bolo možné pozberať len prvú kosbu. Pastvín pre dobytokbolo dostatok. Rozsah cirkevnej pôdy predstavoval 32 bratislavských meríc. Ak poddaní túto pôdu užívali, boli povinní od každej bratislavskej merice platiť kostolu po 6 denárov.

Okrem tereziánskeho urbára, ktorý platil až do zrušenia poddanstva v roku 1848, bolo pre poddanské obyvateľstvo Hertníka dôležité aj zrušenie nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785. Táto reforma umožnila poddaným slobodne sa sťahovať, uzatvárať manželstvá, zvoliť si povolanie, prípadne študovať na vyšších školách. O zániku šoltýstva (dedičného richtárstva) v obci síce chýbajú správy, ale pravdepodobne už v 18. storočí prešlo vedenie obecných záležitostí do rúk richtára a prísažných, ktorí boli volení poddanými obce spravidla na jeden rok. Richtár bol prostredníkom medzi obcou a zemepánskou a štátnou vrchnosťou. Do jeho kompetencie patrilo bežné spravovanie obce i riešenie drobných sporov. Pri rozhodovaní o obecných záležitostiach mu pomáhali 2 prísažní. Od konca 18. storočia boli obecné písomnosti potvrdzované obecnou pečaťou. Neznámy rytec v roku 1787 vyhotovil obecné pečatidlo s vyobrazením budovy (pravdepodobne kaštieľa) v pečatnom poli. V kruhopise vyryl slová: SIGIL : HERTNICHT : 1787 (Pečať Hertník). Uvedené pečatidlo používali richtári obce do polovice 19. storočia, kedy bolo vyhotovené nové s nápisom GEMEINDE HERTNEK. Nápis v nemeckom jazyku dosvedčuje, že po nastolení Bachovho režimu v krajine sa úradným jazykom stala nemčina. Od roku 1881 sa v obecných písomnostiach objavila nová nápisová pečiatka v maďarskom jazyku: HERTNEK KÔZSÉG PECSÉTJE (Pečať obce Hertník). Začiatkom 20. storočia došlo znova k zmene a obec potvrdzovala svoje písomnosti pečiatkou s nápisom: SÁROS VÁRMEGYE HERTNEK KÔZSÉG (Šarišská župa obec Hertník). Pri prvom úradnom sčítaní obyvateľstva v Uhorsku v rokoch 1785 – 1787 bolo vHertníku evidovaných 70 domov, v ktorých bývalo 79 rodín s celkovým počtom 499 obyvateľov. Z toho bolo 251 mužov a 248 žien. Podľa sociálneho postavenia bolo medzi mužmi 5 zemanov, 40 sedliakov, 36 potomkov mešťanov a sedliakov, 56 želiarov a 20 iných poddaných, t. j. sluhov a čeľadníkov. Do demografického vývoja v obci veľmi nepriaznivo zasiahli ďalšie morové epidémie v rokoch 1797 a 1818. Epidémia cholery, ktorá vypukla viete roku 1831 a najviac postihla Šarišskú a Zemplínsku stolicu, bola príčinou rozsiahleho povstania dedinského obyvateľstva na východnom Slovensku. Na hertníckom panstve k vzbure síce nedošlo, ale cholera sa medzi obyvateľmi obce rozšírila a priniesla svoje obete. Len za jeden mesiac zomrelo v obci 82 ľudí. Ešte viac obetí si vyžiadal cholerový rok 1847, v ktorom zomrelo 209 obyvateľov.

Rušné udalosti rokov 1848 – 1849 v Uhorsku sa dotkli aj Hertníka. Už v decembri 1848 sa stal Šariš dejiskom bojov medzi cisárskymi a maďarskými jednotkami, najmä pri prechode vojsk generála von Schlicka z Haliče cez stolicu do Košíc. V júni 1849 prekročili karpatské priesmyky silné ruské jednotky, ktoré prichádzali do Uhorska potlačiť maďarskú revolúciu. Rusi prechádzali aj cez Hertník a v neďalekej dedine Kobyly došlo ku krátkemu boju s Maďarmi. Revolúcia v Uhorsku bola onedlho potom porazená, priniesla však dôležitý výdobytok – zrušenie poddanstva zmeny v politických, hospodárskych a spoločenských pomeroch. Odrazilo sa to aj na dedinách, kde sa z urbárskych poddaných stali slobodní gazdovia, ktorým bola pridelená pôda, na ktorej pracovali. Zemepánovi už nemuseli odvádzať feudálnu rentu v podobe financií, naturálií a robôt.

V rokoch 1850 – 1855 bola Šarišská stolica postihnutá veľkou neúrodou a hladom, ktorý zasiahol najmä hornaté časti stolice, Hertník a okolie nevynímajúc. Nepriaznivé klimatické podmienky spôsobili extrémne nízke výnosy obilnín, zemiakov i nedostatok krmovín, ktoré negatívne ovplyvnili stavy dobytka. Situácia sa vyhrotila v roku 1854, keď počet hladujúcich v Bardejovskom okrese dosiahol počet 1450. Neboli dokonca zriedkavé ani prípady smrti hladom. Na rozdiel od susedných Bartošoviec aRichvaldu však takéto prípady v Hertníku neboli zaznamenané. Život aj napriek občasným živelným pohromám pokračoval ďalej. Správcovia hertníckeho panstva, ktoré v tom čase patrilo vojvodovi Fridrichovi Leopoldovi z Anhaltu, sa snažili majetok zveľaďovať zavádzaním kapitalistických prvkov v hospodárení a používa­ním moderných technických vynálezov. Už v roku 1863 fungoval v Hertníku parný stroj o výkone 14 konských síl, ktorý poháňal pílu. Okolité lesy poskytovali dostatočné množstvo dreva, ktoré sa na spomínanej píle spracovávalo. Hertnícke panstvo prispelo sumou 20 000 zlatých aj na vybudovanie železnice Prešov – Bardejov, ktorá bola slávnostne otvorená 11. decembra 1893. Jednou z jej zastávok bol Hertník, kde sa postupne vybudovala železničná stanica, slúžiaca nielen na prepravu osôb, ale aj na nakladanie tovaru, najmä dreva a drevených výrobkov. Hlavným zamestnaním obyvateľov Hertníka v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia bolo roľníctvo. Pôda však nestačila roľnícke rodiny uživiť a o iné zamestnanie bola v obci i na okolí núdza. Svoje ťažké položenie riešili mnohí obyvatelia odchodom za prácou do cudziny, hlavne do Ameriky. Údaje o počte vysťahovalcov z Hertníka nepoznáme, ale zo Sekčovského okresu, do ktorého patrila obec, sa v rokoch 1879 – 1888 vysťahovalo 2824 ľudí. V tomto počte boli nepochybne zarátaní aj obyvatelia Hertníka. Vysťahovalectvo vo väčšej alebo menšej miere pokračovalo aj začiatkom 20. storočia.

Ťaživú situáciu obyvateľov ešte zhoršilo v roku 1914 vypuknutie 1. svetovej vojny. Úspešná ruská ofenzíva generála Brusilova spôsobila, že ruské vojenské jednotky začiatkom decembra 1914 po obsadení Bardejova prenikli aj na chotár Hertníka, kde došlo k boju s rakúsko – uhorskými jednotkami. Zranených bolo údajne 85 vojakov, z ktorých štyria zakrátko zomreli a boli pochovaní na miestnom cintoríne. Sprievodným javom vojnových čias sa stali rekvirácie potravín, koni a dobytka pre potreby armády. Vojenské odvody mužov spôsobili, že v dedinách zostávali len starci, ženy a deti. Aj chlapi z Hertníka narukovali na rôzne fronty, na ktorých zahynulo celkom 10 Hertníčanov. Koniec vojny a vznik nového spoločného štátu s Čechmi v októbri 1918 preto privítali ľudia s nádejou na lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť.

V rokoch 1918 – 1919 sa uskutočnilo sčítanie ľudu, z ktorého sa dozvedáme, že obec mala 144 domovv ktorých žilo 728 ľudí. Z uvedeného počtu bolo 305 mužov a 423 žien. Hertník patril medzi väčšie obce okresu. Z hľadiska národnostného v obci prevažovala "česko-slovenská" národnosť v počte 722 obyvateľov, 4 občania sa hlásili k maďarskej národnosti a 2 boli inej národnosti. Podľa vierovyznania bolo v obci 708 rímskych katolíkov, 7 gréckokatolíkov a 13 židovského vyznania. Od roku 1920 prevzal správu obecných záležitostí novozvolený starosta Jozef Harčarufka a deväťčlenné obecné zastupiteľstvo. Hrôzy prežitej vojny pomaly upadali do zabudnutia a obyvatelia sa postupne zapájali do spoločenského diania v obci. V roku 1931 bol založený Miestny odbor Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v tom istom roku sa obec prihlásila za člena Národohospodárskeho spolku pre Šariš. V roku 1932 bolo založené Potravné družstvo s vlastnou predajňou, ktoré sa v roku 1937 presťahovalo do novej budovy s veľkou sieňou a obecnou knižnicou. Rôzne slávnosti, prednášky, tanečné zábavy a divadelné predstavenia poskytovali občanom isté kultúrne využitie. V obci fungoval aj dobrovoľný hasičský zbor, ktorého dlhoročným veliteľom bol Vincent Stodola. Členovia zboru však okrem pravidelných cvičení našťastie nemuseli zasahovať pri skutočných požiaroch v obci. Významnou udalosťou v Hertníku sa stali parlamentné voľby v máji 1935. Občania odovzdali celkom 420 hlasov a najväčšie sympatie získala s 313 hlasmi Hlinkova slovenská ľudová strana. Tento výsledok volieb ukázal jednoznačnú orientáciu na politickú stranu, ktorá zakrátko zohrala významnú úlohu pri zániku Česko­-Slovenska a vzniku vojnovej Slovenskej republiky.

Roky 2. svetovej vojny boli pre väčšinu obyvateľov obce obdobím ťažkých skúšok. Po priblížení frontu k severovýchodnej hranici Slovenska a zosilnení partizánskej vojny sa aj v okolí Hertníka, v Čergovskom pohorí začali aktivizovať viaceré partizánske skupiny.

Po vojne sa v obnovenom Česko-Slovensku začalo s realizáciou plánu obnovy a vojnou zničeného hospodárstva. V Hertníku bola prvou akciou v rámci tohto plánu jeho elektrifikácia, ktorá bola ukončená v novembri 1948. Začiatkom päťdesiatych rokov sa začala kolektivizácia poľnohospodárstva. V Hertníku bol síce zriadený prípravný výbor na založenie poľnohospodárskeho družstva, no pre neochotu občanov nakoniec k založeniu nedošlo. V roku 1957 však vznikol štátny majetok, ktorý hospodáril len na výmere 73 hektárov. Jednotné roľnícke družstvo bolo v obci založené až v roku 1973 a pripojené k JRD Bartošovce. Nakoniec v roku 1974 došlo k zlúčeniu okolitých družstiev a vytvoreniu jedného hospodárskeho celku so sídlom v Osikove. V posledných desaťročiach 20. storočia došlo k výraznému rozvoju individuálnej bytovej výstavby v obci, postupne boli vybudované miestne komunikácie, obchodná sieť, verejné budovy a inžinierska sieť v úplnom rozsahu (obecný vodovod, kanalizácia s čističkou odpadových vôd, plynofikácia). Svojou občianskou vybavenosťou sa Hertník zaradil medzi popredné obce Bardejovského okresu. Podľa sčútania ľudí, domov a bytov, ktoré sa konalo v roku 1991, žilo v obci 877 osôb, z toho 424 mužov a 453 žien. Z hľadiska národnostného bolo v obci 873 Slovákov, 1 Čech, 2 Ukrajinci a 1 Rusín. Podľa náboženského vyznania sa k rímskokatolíckej cirkvi hlásilo 864 osôb, ku gréckokatolíckej 6 a v 7 prípadoch nábožensktvo nebolo zistené. Hertníčania obývali 251 domov a 15 chát.

Erb obce tvorí: V červenom štíte na zelenej pažiti strieborný kaštieľ so zlatými oknami a zlatou strechou, po oboch stranách s nárožnými baštami rovnakých tinktúr.