Uzovský Šalgov

Uzovský Šalgov sa rozprestiera na rozhraní dvoch geomorfologických celkov: Spišsko-šarišského medzihoria a Bachurne. Intravilán leží v Šarišskom podolí, podcelku Spišsko-šarišského medzihoria a obcou preteká potok Šalgov, priberajúci menší Šalgovec. Extravilán obce zasahuje hlboko do pohoria Bachureň.[4] Kataster má preto pretiahnutý tvar v severozápadno-juhovýchodnom smere a susedí s chotármi piatich obcí. Na severe hraničí s katastrom obce Pečovská Nová Ves, na východe a juhovýchode s katastrom Ražnian, na juhu s katastrom Jarovníc, na juhozápade s katastrom obce Uzovské Pekľany a napokon na severovýchode s katastrom obce Jakubova Voľa. Severný okraj zasahuje na svahy Kohútej skaly v nadmorskej výške 664 m n. m., najjužnejší bod leží v úžľabine Vedy v nadmorskej výške 465 m n. m. Najzápadnejšie miesto je v nadmorskej výške 754 m n. m. (najvyšší bod katastra) na severovýchodom výbežku Kamennej a najvýchodnejší bod katastra v nive potoka Šalgov, je v nadmorskej výške 348 m n. m. zároveň najnižším bodom katastra. Stred obce v blízkosti Kostola sv. Imricha sa nachádza v nadmorskej výške 365 m n. m.

Obec je situovaná mimo hlavných dopravných komunikácií, je však vzdialená len 4 km západne od okresného mesta Sabinov, do Prešova je to 20 km juhovýchodným smerom.[5]

Osídlenie okolia obce potvrdzujú nálezy z praveku na blízkom vrchu Várheď (513 m n. m.), ležiaceho južne od intravilánu Uzovského Šalgova. Hradisko ležalo na oválnej plošine a stopy osídlenia ľudom kultúry s východnou lineárnou keramikou siahajú do mladšej doby kamennej (6000 – 3300 pred n. l.). Nasledovalo osídlenie ľudu bukovohorskej kultúry (okolo 5000 pred n. l.), po ktorom sa na južnom svahu zachovali dve sídliskové terasy. Vzhľadom na rozšírenie osídlenia v širšom okolí v danom období je predpoklad, že výšinná poloha slúžila ako útočiskové a obranné hradisko pre okolité osady. Ďalšie osídlenie v danej lokalite bolo potvrdené počas eneolitu (neskorá kamenná doba, 3300 – 1900 pred n. l.), kedy na hradisku pobýval ľud badenskej kultúry. Intenzívne bolo osídlenie v mladšej a neskorej dobe bronzovej (1200 – 700 pred n. l.), následne i v staršej dobe železnej (halštatská doba; 700 – 400 pred n. l.), počas ktorej tu bola vybudovaná mohutná priekopa na spodnej južnej terase.

Z rímskej doby (0 – 400 n. l.) pochádza významné nálezisko v polohe Nad Imunou, ležiace medzi obcami Ostrovany a Medzany, ktoré bolo v tom čase remeselníckym a politickým centrom širšej oblasti. Dokazujú to nálezy kniežacích hrobov v Ostrovanoch, potvrdzujúce hospodársku prosperitu celej oblasti. Daná lokalita bola obývaná i v neskoršom období (Sťahovanie národov, 4. – 5. stor.), no už v 8. a 9. storočí sa v oblasti vyskytujú sídliskové nálezy Slovanov.

Najstaršia zachovaná písomná zmienka o Uzovskom Šalgove pochádza z listiny kráľa Karola Róberta, ktorý v roku 1323 konfirmoval darovaciu listinu z roku 1315. Pôvodne kráľovský majetok patril od roku 1315 zemanom Tekulovcom a už v tom čase zrejme existovala dedina Šalgov. V danej listine z roku 1323 sa Šalgov spomína pod názvom Slovenská Ves, čo dokazuje slovenské osídlenie. Už v 14. storočí tu stál drevený kostol, pričom v roku 1372 bolo v Šalgove 27 sedliackych domácností, čo obec radí medzi stredne veľké sídla tej doby. V 16. storočí sa novými majiteľmi Šalgova stali zemania Uzovci, podľa ktorých sa od 17. storočia obec aj nazýva. V roku 1600 bolo v obci 14 obývaných poddanských domov, no tiež kostol, fara a zrejme aj škola. Približne v roku 1610 bol dokončený renesančný murovaný kostol, obohnaný vysokým obranným múrom. Okolo roku 1743 bol zbarokizovaný. Obec mala v roku 1787 približne 200 obyvateľov, žijúcich v 34 domoch.

V 19. storočí sa novými majiteľmi obce stali Semseyovci a neskôr Péchyovci, ktorým patrila veľká časť pôdy a lesov až do roku 1945. Počas sčítania ľudí mal Uzovský Šalgov v roku 1828 celkom 49 domov a 390 obyvateľov, prevažne roľníkov. V polovici 19. stor. bol na starších základoch vybudovaný neskoroklasicistický kaštieľ rodiny Péchyovcov a sýpka. V okolí sídla vznikol park, kde je dodnes vzácny exemplár Sekvojovca mamutieho. Gróf priniesol v roku 1896 do Šalgova štepy ovocných stromov, vybudoval ovocnú škôlku a bol vysadený ovocný sad. Práve pestovanie ovocia sa časom stalo dôležitým zdrojom obživy miestnych obyvateľov.

Počas formovania Prvej česko-slovenskej republiky bolo východné Slovensko miestom častých nepokojov a počas jedných vznikol v júni 1919 v obci rozsiahly požiar. V roku 1921 v obci žilo 292 obyvateľov v 52 domoch. Úradný názov obce sa od roku 1920 používal v tvare "Šalgov", od roku 1927 už "Uzovský Šalgov". Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, chovom dobytka a sezónne prácou v lesoch. Škola bola v obci zriadená v roku 1926, o rok neskôr bola postavená budova ľudovej školy, ktorá sa dodnes využíva na školské účely. V rokoch 1933 a 1934 dal statkár Péchy na potoku Šalgovec vybudovať sústavu 11 rybníkov. Po II svetovej vojne bola v prízemí znárodneného kaštieľa zriadená úradovňa MNV, miestne JRD bolo založené v auguste 1952, po rozpustení o rok neskôr, opätovne založené vo februári 1959. V novembri 1963 vznikla jednotriedna Materská škola pre 30 detí.

Po roku 1989 utlmilo činnosť JRD, ktoré neskôr úplne zaniklo a mnoho obyvateľov prišlo o prácu. Reštitúciou sa obyvateľom vrátila časť poľnohospodárskej pôdy, rovnako sa do súkromného vlastníctva Péchyovcov dostala časť lesa. Tak ako v iných obciach, aj tu sa objavili podnikateľské subjekty, pričom najväčší zamestnávateľ je krajčírska firma a dve stolárske dielne. Po roku 2002 sa zrealizovala plynofikácia obce.[6]

K 31. decembru 2004 v obci žilo 570 obyvateľov, pričom len 270 z toho bolo žien. Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v máji 2001 sa z obyvateľov Uzovského Šalgova 99% hlásilo k slovenskej národnosti a 97,75% k rímskokatolíckemu vierovyznaniu. V súčasnosti (30.9.2020) má obec 639 obyvateľov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Uzovský Šalgov

• 360° panoráma obce Uzovský Šalgov pri Sabinove