Urho Kaleva Kekkonen

Urho Kekkonen sa narodil v Pielavesi. Jeho otec, Juho Kekkonen, bol pôvodne poľnohospodársky robotník, ale neskôr sa vypracoval do pozície vedúceho lesníckeho závodu; jeho matka, Emilia, rodená Pylvänäinen bola dcéra majiteľa farmy.

V škole písal poviedky pod vplyvom Jacka Londona, Julesa Verneho a Marka Twaina, pričom túžil stať sa spisovateľom. So svojimi literárnymi pokusmi sa zúčastnil súťaže usporiadanej časopisom Suomen Kuvalehti, ale bez veľkého úspechu. To ho potom obrátilo od beletrie k športu a hlavne žurnalistike.

Počas Fínskej občianskej vojny (1917 – 18) bol Kekkonen spočiatku vojnovým dopisovateľom a informoval o udalostiach zo strany Bielych gárd v bojoch o východné Fínsko. Stal sa tiež účastníkom popravy šiestich zajatcov Červenej armády ako veliteľ popravčieho strážneho oddielu.

Po vojne sa presťahoval do Helsínk, kde študoval právo na Helsinskej univerzite. Pred svojim nástupom do politiky a parlamentu pracoval na ministerstve poľnohospodárstva. V roku 1936 obhájil doktorát práv.

Ešte počas štúdii v roku 1926 sa oženil so Sylviou Uinoo, neskoršou známou fínskou spisovateľkou. I počas svojej politickej kariéry bol literárne činný a pohyboval sa v spisovateľských kruhoch.

Politicky patril k nacionalistom (alebo vlastencom – podľa jeho obdivovateľov) a jeho ideologické korene vidno v nacionalistickom študentskom politickom dianí nezávislého Fiaska. V r. 1933 vstúpil do Agrárnej ligy (neskôr bola premenovaná na Stranu stredu). V tom istom roku sa stal štátnym úradníkom na ministerstve poľnohospodárstva a uskutočnil svoj prvý pokus dostať sa do parlamentu.

Jeho druhý pokus v r. 1936 už bol úspešný, pričom sa onedlho stal ministrom vnútra. Neskôr vykonával funkciu ministra spravodlivosti (1937-1939), kedy sa preslávil tzv. „Kekkonenovými trikmi“ (Kekkosen konstit), keď sa pokúsil zakázať pravicovo extrémistickú organizáciu Ľudové hnutie (Isänmaallinen Kansanliike, IKL). Proces však nebol celkom legálny a jeho ďalší postup zastavil až najvyšší súd.

Nebol členom vlády ani počas Zimnej vojny . Postavil sa proti mierovej dohode s Moskvou na pôde parlamentu v marci 1940. Od r. 1940 do r. 1943 pracoval ako riaditeľ Karelského strediska evakuovaných osôb, od 1943 do 1945 ako koordinačný komisár na ministerstve financií. V roku 1945 sa znovu stal ministrom spravodlivosti a musel sa zaoberať recipročnými súdmi.

V roku 1950 vo svojich prvých prezidentských voľbách bol vybraný ako kandidát Agrárnej strany a viedol tvrdú kampaň proti prezidentovi Juho Kusti Paasikivimu, s ktorým predtým hneď po vojne spolupracoval. Kekkonen získal len 62 hlasov voliteľov, zatiaľ čo Paasikivi bol znovu zvolený 171 hlasmi.

Po voľbách Paasikivi menoval Kekkonena za predsedu vlády. Vo všetkých svojich štyroch vládach zdôrazňoval úlohu Fínska vytvárať a udržiavať priateľské vzťahy so ZSSR. Toto bolo nazývané v zahraničnej tlači „finlandizáciou“. Napriek svojmu odvolaniu v r. 1953 sa opäť vrátil ako predseda vlády od r. 1954 do r. 1956.

Po voľbách v roku 1958 začal ZSSR cez svoje veľvyslanectvo v Helsinkách (na povestnom Tehtaankatu) zasahovať veľmi otvorene do vnútornej fínskej politiky. Vyvolali „krízu nočných mrazíkov“, keď sa im podarilo odvolaním veľvyslanca rozbiť povolebnú víťaznú koalíciu sociálnych demokratov, ktorých politickí predstavitelia boli pre Chruščova neprijateľní. Kekkonen využil svoju životnú príležitosť a svojou cestou do Leningradu krízu urovnal. Tým zároveň dalo sovietske vedenie všetkým politickým silám jasne najavo, kto je človekom Moskvy.

V roku 1961 prebehla ešte jedna demonštrácia moci – nótova kríza (kvôli údajným nepriateľským skupinkám hrozil Sovietsky zväz vypovedaním zmluvy), ktorú využil Kekkonen pre rozpustenie parlamentu a dal jasne najavo, ako vyzerá „finlandizácia“ v praxi. Tlak veľkého suseda využíva ten, kto je jeho spojenec.

Počas svojho výkonu prezidentskej funkcie sa Kekkonen snažil držať svojich politických súperov na uzde. Súper jeho Strany stredu, Strana národnej koalície bola držaná v opozícii napriek úspechom vo voľbách. Pri akejkoľvek vhodnej príležitosti bol parlament rozpustený, pokiaľ nenadobudol rozloženie síl, ktoré mu vyhovovalo. Prominentní a vysoko postavení lídri strán sa často ocitli mimo diania, zatiaľ čo Kekkonen vyjednával priamo s nižšími orgánmi strany.

V šesťdesiatych rokoch bol Kekkonen zodpovedný za hlavné aktivity medzinárodnej politiky, zahŕňajúce napríklad severnú bezjadrovú zónu, bilaterálnu dohodu s Nórskom a rokovanie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v r. 1969. Účelom týchto iniciatív malo byť vyhnutie sa presadzovaniu vojenských článkov v sovietsko-fínskej zmluve – inými slovami, vojenskej spolupráci medzi Fínskom a Sovietskym zväzom – a tak posilniť fínsky pokus o politiku neutrality. Po invázii do Česko-Slovenska v r. 1968 tlak na neutralitu rástol. Kekkonen v r. 1970 informoval ZSSR, že on nemieni pokračovať ako prezident, ani predlžovať sovietsko-fínsku zmluvu, ak Sovietsky zväz nebude pripravený uznať fínsku neutralitu.

Kekkonen bol znovu zvolený bez väčších problémov v roku 1968. V roku 1973 prijal parlament tzv. výnimočný zákon, čo dovoľovalo predĺžiť prezidentské funkčné obdobie o ďalšie štyri roky. Odstránením akejkoľvek významnej opozície a politickej súťaže znamenalo pre Kekkonena de facto politickú samovládu.

Rok 1975 sa dá považovať za zenit jeho politickej moci, kedy rozpustil parlament a hostil Konferenciu o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách za pomoci dočasnej vlády.

V roku 1978 sa uskutočnili prezidentské voľby, v ktorých Kekkonen získal kandidatúru podporovanú demokratickými stranami Národnej koalície a vlastne nemal žiadnych vážnych súperov. Získal 259 zo 300 hlasov voliteľov a jeho najbližší súper, Raino Westerholm za kresťanské odbory iba 24.

V roku 1981 Kekkonen začal trpieť vážnymi nervovými poruchami, ktoré budili podozrenie, že ovplyvňujú jeho mozgové funkcie. Toho istého roku predseda vlády Mauno Koivisto navrhol vzpierajúcemu sa Kekkonenovi demisiu, ale vtedy ešte odmietol odstúpiť. Choroba však postupovala ďalej. V septembri sa Kekkonen stiahol z verejného života a v októbri odstúpil. V abdikačnom vyhlásení však nie je žiadna zmienka o jeho chorobe.

Počas odpočinku sa opäť vrátil k publikačnej činnosti a napísal množstvo esejí a fejtónov, ktoré písal i počas svojej vlády, a ktoré patrili k silným mienkotvorným činiteľom pre fínsku spoločnosť.

Kekkonen zomrel v Tamminiemi v 1986 a bol pochovaný so všetkými štátnickými poctami. Jeho dedičia obmedzili prístup k jeho denníkom. Jediným oficiálnym biografom jeho života zostal Juhanni Suomi, ktorý napáda ostatné pokusy o spracovanie života tejto nesporne zaujímavej postavy nielen fínskej histórie.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Urho Kaleva Kekkonen

Fínsky portál Biografický portál Politický portál