Tchor škvrnitý

Tchor škvrnitý[1] (iné názvy: tchorík tigrovitý[1], tchor tigrovitý[2], previazka[3] (?)tigrovaná; lat. Vormela peregusna) je druh malého cicavca. Je to jediný recentný druh rodu Vormela z čeľade lasicovité.

tchor škvrnitý
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Vormela peregusna
Güldenstädt, 1770
Synonymá
pôvodne ako Ursus meles

Rozšírenie.
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Žije na suchších pastvinách od juhovýchodnej Európy po západ Číny. Podobne ako ostatný členovia čeľade lasice, aj tchor škvrnitý pri ohrození vylučuje silný sekrét.

Opis

Telo s hlavou je dlhé 29 až 35 cm a má výrazné uši. Končatiny sú krátke, pazúry na nich sú dlhé a silné. Zatiaľ čo na dlhom chvoste je srsť dlhá, na ostatku tela je krátka. Na tvári má čierne a biele škvrny s čiernym pásom cez oči bielou škvrnou na ústach. Srsť je žltá a husto strakatá s nepravidelnými červenými a hnedými škvrnami. Chvost je tmavo hnedý až nažltnutý. Brušná časť a končatiny sú tmavo hnedé.[4] Samice vážia 295 až 600 g, samce 320 až 715 g.[5][4]

Rozšírenie

Nachádza sa od juhovýchodu Európy k Rusku a Číne. To zahŕňa krajiny ako Bulharsko, Gruzínsko, Turecko, Rumunsko, Libanon, Sýria Jordánsko, Izrael, Palestína, Arménsko, Irán, Afganistan, severo-západný Pakistan, bývalé krajiny Juhoslávie, Mongolsko, Čína, Kazachstan a na sever do sibírskych stepí. V roku 1998 bol zaznamenaný na Sinajskom polostrove v Egypte.[6]

Etológia

Je aktívny najmä počas rána a podvečer.[7][8][9] Jeho zrak je slabý a spolieha sa najmä na lepšie vyvinutý čuch.[10] Nevydáva veľa zvukov, väčšinou ide o prenikavý výstražný výkrik, vrčanie a dlhý povoľný piskot.[7]

Sú to samotárske tvory a pohybujú sa najmä vo svojom 0,5 až 0,6 km² teritóriu. V úkryte ostávajú sami a keď sa niekde stretnú sú agresívni.[11] Je dobrý lezec.

Keď spozornie, postaví sa na svoje nohy, ohne chrbát a obkrúti cez neho chvost na ktorom zježí srsť. Tiež pozdvihne hlavu, obnaží zuby a vydá prenikavý a krátky sykot.[10][9] Ak sa cíti ohrozený, dokáže vylúčiť smradľavý sekrét z análnych žliaz pod chvostom.[9]

S prednými labami hrabú nory a na vyťahovanie prekážok, napr. koreňov, používajú zuby. [12]

Rozmnožovanie

Pária sa počas marca a začiatkom júna.[5][8] Tehotenstvo môže byť dlhé a premenlivé (od 243 do 327 dní).[5] Pôrod bol spozorovaný od konca januára do polovice marca.[5][9] Oneskorenie tehotenstva umožňuje samici zvoliť vhodný termín, napríklad pri hojnosti potravy.[5] Rodia 4 až 8 mláďat.[8][13][9] Stará sa o ne iba samica. Oči otvárajú približne po 38 – 40 dňoch, dojčené sú do 50 – 54 dní a matku opúšťajú v 61 – 68 dňoch. [5]

Ekológia

Habitát

Žijú v otvorených púšťach, polopúšťach, polovyprahnutých skalných územiach, vo náhorných údoliach a nížinných pohoriach, stepiach a suchých subtropických krovitých lesoch. Vyhýbajú sa hornatým územiam.[13][10][9] Boli spozorovaní aj v poľnohospodárskych oblastiach.[13]

Na oddych a rozmnožovanie používajú nory aj ostatných hlodavcov, napr. druhov Rhombomys opinus a Meriones libycus. Môžu si vyhrabať vlastné nory alebo prebývať v zavlažovacích tuneloch.[13][10] V zime si noru vystelú trávou.[7]

Potrava

Živia sa veveričkami, škrečkami, hrabošmi, krtkami, myšami domovými a ostatnými hlodavcami. Žerú aj malé zajace, vtáky, jaštery, ryby, žaby, slimáky, hmyz (napr. chrobáky a svrčky) ale pojedajú aj ovocie a trávu.[5][8][7][13][10] Boli zaznamenané aj prípady, keď brali domácu hydinu ako sliepky a holuby alebo brali údené mäso a syr.[8][14][15]

Referencie

  1. LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. [1. vyd.] Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 64.
  2. REICHHOLF J. Cicavce. (preklad Peter Ľupták) Bratislava: Ikar, 1996 ISBN 80-7118-236-2, S. 156
  3. lasicovité. In: Pyramída
  4. Gorsuch, W.; Larivière, Serge (2005). "Vormela peregusna". Mammalian Species 779: 1–5. doi:10.1644/779.1.
  5. Ben-David, M. (1998). "Delayed implantation in the marbled polecat, Vormela peregusna syriaca (Carnivora, Mustelidae): evidence from mating, parturition, and post-natal growth". Mammalia 62 (2): 269–283. DOI:10.1515/mamm.1998.62.2.269.
  6. Saleh, M. A., and M. Basuony (1998). "A contribution to the mammalogy of the Sinai Peninsula". Mammalia 62 (4): 557–575. DOI:10.1515/mamm.1998.62.4.557.
  7. MacDonald, D.; Barrett, P. (1993). Mammals of Britain and Europe. New York: Harper Collins Publishers. ISBN 0002197790.
  8. Harrison, D. (1968). Mammals of Arabia Volume 2. London: Ernest Benn Limited.
  9. Stroganov, S.U. (1969). Carnivorous mammals of Siberia. Jerusalem, Israel: Israeli Program of Scientific Translation. ISBN 0706506456.
  10. Roberts, T.J. (1977). The mammals of Pakistan. England: Ernest Benn Limited. ISBN 0195795687.
  11. Ben-David, M. (1988). The biology and ecology of the Marbled polecat, Vormela peregusna syriaca, in Israel. Israel: Tel-Aviv University.
  12. Akhtar, S. A. (1945). "On the habits of the marbled polecat, Vormela peregusna". Journal of Bombay Natural History Society 45: 142.
  13. Novikov, G.A. (1962). Carnivorous mammals of the fauna of the USSR. Jerusalem: Israeli Program of Scientific Translation,. ISBN 0706501691.
  14. Milenković; M. Pavnović, H. Abel, and H. J. Griffiths. "The marbled polecat, Vormela peregusna (Güldenstaedt 1770) in FR Yugoslavia and elsewhere". In H. J. Griffiths. Mustelids in a modern world: management and conservation aspects of small carnivore and human interactions. Leiden, Netherlands: Backhuys Publishers. pp. 321–329.
  15. Rifai, L. B., D. M. Al Shafee, W. N. Al Melhim, and Z. S. Amr (1999). "Status of the marbled polecat, Vormela peregusna (Gueldenstaedt, 1770) in Jordan". Zoology in the Middle East 17: 5–8.

Iné projekty

Zdroj

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marbled polecat na anglickej Wikipédii.
  • Tikhonov, A., Cavallini, P., Maran, T., Krantz, A., Herrero, J., Giannatos, G., Stubbe, M., Conroy, J., Kryštufek, B., Abramov, A. & Wozencraft, C. 2008. Vormela peregusna. In: IUCN 2011. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2011.2. <www.iucnredlist.org>. Prístup 21. november 2011.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.