7. symfónia (Šostakovič)

Symfónia sa stála známou nielen vďaka svojím hudobným hodnotám, ale tiež kvôli okolnostiam vzniku, ktoré patria medzi najzaujímavejšie v dejinách hudby. Skladateľ dielo komponoval počas nemeckej blokády Leningradu priamo v obkľúčenom meste. Tu vznikli prvé tri vety diela, ktoré bolo dokončené až po evakuácii skladateľovej rodiny do Kujbyševa (dnešná Samara). V tomto meste sa v marci 1942 uskutočnila jeho premiéra pod vedením Samuela Samosuda. Dopadla výborne a symfónia okamžite vzbudila obrovský medzinárodný záujem. O americkú premiéru sa uchádzalo hneď niekoľko dirigentov, z ktorých nakoniec uspel Arturo Toscanini. V podaní NBC Symphony Orchestra pod jeho taktovkou symfónia zaznela v júli 1942 v New Yorku. V krátkom čase dielo obletelo takpovediac celý svet, vypovedajúc svedectvo o sovietskom odpore voči nacistickým vojskám. Najhlbší dojem však nepochybne symfónia zanechala v auguste 1942 priamo v obkľúčenom Leningrade. Leningradský rozhlasový orchester, ktorý ako posledný ešte zotrvával v meste dirigoval Karl Eliasberg. Nácvik skladby bol zložitý, pretože v jeho priebehu zomrelo v dôsledku vojnových útrap niekoľko hudobníkov. Okrem vstupeniek museli diváci priniesť aj drevené polienko, aby bolo možné koncertnú sálu vykurovať. Dobové svedectvá vypovedajú o neuveriteľne mocnom účinku skladby na obyvateľov a vojakov, ktorým Šostakovičova hudba dodala novú nádej a silu na obranu mesta. Koncert bol reproduktormi vysielaný po celom meste, dokonca aj na front, ako súčasť psychologickej vojny, tak aby ho mohli počuť aj Nemci. Pred začiatkom koncertu spustilo sovietske delostrelectvo paľbu na nemecké batérie, pretože sa očakávali nemecké delostrelecké útoky na samotnú koncertnú sálu.

Dielo impozantné nástrojovým obsadením i rozsahom je najdlhšou zo všetkých Šostakovičových symfónií. Hudobný jazyk neomylne poukazuje na svojho skladateľa - pompézne motívy striedajú úmyselne banálne melódie a hrôza tu balansuje na tenkej hranici s iróniou a groteskou. Tak ako u iných Šostakovičových symfónií je tu ale zložité podať jednoznačný výklad diela. V tomto prípade však veľa objasňuje spoločenské pozadie diela aj poznámky samotného skladateľa. Ten dokonca pôvodne plánoval dať vetám opisné názvy Vojna, Rodná zem, Spomienky a Víťazstvo, k čomu nakoniec však nedošlo.

Symfónia začína priamo rozhodným vstupom sláčikov a následne i ďalších nástrojových skupín s témou, ktorá uvádza celú symfóniu, založenú na myšlienkovo ostro kontrastujúcich vetách. V ďalšej časti vety je vykreslená idylická atmosféra mieru. Netrvá však dlho, lebo blížiaca sa búrka sa ozve v rytmickej fráze malého bubnu.

Tu začína pochod, ktorý je najznámejšou časťou celého diela. Jeho téma, ktorá sa ostentatívne opakuje, je z časti citáciou zo Šostakovičovej opery Lady Macbeth mcenského okresu, za ktorú bol v roku 1936 oficiálnymi sovietskymi kritikmi tvrdo atakovaný.[1] a v druhej časti krátkou citáciou melódie zo záverečnej časti árie"Da geh' ich zu Maxim" z Lehárovej operety Veselá vdova (Hitlerovom obľúbenom diele). Téma, keď zaznie prvýkrát v pizzicate, znie poslucháčovi najskôr nevinne, v priebehu ďalších opakovaní však nadobúda hrozivý rozsah. V slede štrnástich variácií skladateľ impozantne zobrazuje nezastaviteľnú mašinériu zla. Stupňujúca sa dynamika a disonantné akordy evokujú groteskne znetvorenú pochodujúcu armádu. Táto časť skladby bola automaticky identifikovaná ako hudobné vykreslenie vpádu nacistov do Sovietskeho zväzu a výsmech Hitlera, a takto bola vnímaná aj mimo Sovietskeho zväzu. Po Šostakovičovej smrti však vyšlo najavo, že téma mala pravdepodobne širšie pozadie. Podľa knihy Solomona Volkovova Testimony Šostakovič plánoval symfóniu ešte pred nemeckou inváziou a mal pri tom na mysli "iných nepriateľov ľudskosti" a Leningrad, "ktorý zničil Stalin a Hitler to už iba dokončil."[2] Iné svedectvo pochádza od švagrinej sovietskeho diplomata Maxima Litvinovova, ktorá si spomína: "Neskôr, keď si na mňa Šostakovič zvykol a začal mi dôverovať, otvorene mi povedal, že jeho Siedma (rovnako ako Piata) nebola iba o fašizme, ale o našej krajine a všeobecne o tyranii a totalite." [3]

Po tom čo slávna téma vo svojích variáciách dosiahne vrchol prichádza pustota a smútok. V ďalšej časti je znovu nastolená mierumilovná atmosféra zo začiatku vety. Takmer v závere sa však znovu zlovestne ozýva malý bubon a základný motív pochodu.

Druhá veta je návratom k časom mieru a pokoja. Pripominajú ho husľová graciózna téma a neskôr melancholický spev hoboja a anglického rohu. V tomto duchu sa nesie takmer celá veta, s výnimkou zaujímavo inštrumentovanej nepokojnej strednej časti.

Tretia veta má podľa skladateľa pripomínať "opojenie životom a vzývanie krás prírody". Harmónie dychových nástrojov a túžobné témy sláčikových nástrojov vo vysokej polohe a sólovej flauty dávajú nádej na víťazstvo a návrat krásnych spomienok.

Attaca nasleduje záverečná štvrtá veta. V úvode je pripomenutá hrozivá skutočnosť. Namiesto pochodu armády z prvej vety si tu však cestu do popredia kliesni pochod víťazstva. Ten preruší smutná pasáž, ktorá je spomienkou na padlé obete. Hrdinská téma sa však potom znovu dostane k slovu a neohrozene graduje. Finále skladby je povznašajúce a záverečné fanfáry s burácaním tympanov neomylne vyjadrujú istotu víťazného konca a porážky zla a tyranie.

Napriek tomu, že symfónia vyvolala senzáciu, krátko po skončení druhej svetovej vojny ustúpila do pozadia, možno s myšlienkou na neaktuálnosť diela. Napriek konkrétným udalostiam, ktoré Šostakoviča inšpirovali, sú však hodnoty symfónie nadčasové, vďaka čomu dnes dielo zaujíma miesto medzi poprednými dielami symfonického repertoáru.