Růžena Svobodová

Narodila sa v Mikuloviciach pri Znojme, kde bol otec správcom kláštorného panstva. Čoskoro sa rodina presťahovala do Prahy a ona vyrastala v premonštrátskom kláštore na Strahove, kde otec získal veľký služobný byt. S matkou tu prežívala náboženské obrady, úctu k svätcom a k svätým; otec v nej zase prebúdzal záujem o literatúru. Jeho predčasná smrť, keď mala Růžena, najstaršia z jeho štyroch detí, ešte len dvanásť rokov, premenila celú situáciu rodiny. Doma zavládla autoritatívna matka, byt bol z veľkej časti prenajímaný. Růžena vychodila Vyššiu dievčenskú školu, navštevovala na Smíchove kláštorné penzióny Sacré Coeur, aby sa zdokonalila vo francúzštine. Stala sa domácou učiteľkou.

V roku 1890 sa vydala za básnika F. X. Svobodu v nádeji, že získa spoločenskú nezávislosť. Mala svoj salón, ktorý navštevoval Antonín Sova, Vilém Mrštík, František Václav Krejčí, F. X. Šalda, herečka Hana Kvapilová, z literárno činných žien Božena Benešová a neskôr aj Marie Pujmanová. Zblíženie so Šaldom sa rokom 1893 premenilo na milostný vzťah (Výbor z ich korešpondencie spolu s J. Mourkovou vydal J. Loužil a J. Wagner s názvom Tíživá samota, 1969).

V priebehu prvej svetovej vojny pôsobila v národnom svojpomocnom združení České srdce ako vedúca Detského odboru. Humanitárna práca tohto združenia spočívala v organizovaní pobytu pražských detí na vidieku, kde dostali stravu, zatiaľ čo v hlavnom meste vplyvom vojnových rokov neúmerne trpeli.

Roku 1918 založila časopis Lípa, ktorý sama redigovala.

Pochovaná je na pražskom Slavíne na Vyšehrade.

Růžena Čápová a F. X. Svoboda pred svadbou, leto 1890

Jej dielo je ovplyvnené impresionizmom. Hlavným hrdinom jej kníh býva žena alebo dieťa. Konanie žien sa v jej dielach stáva prototypom životného postoja, u detí sleduje ich vývoj a pohľad na svet.

Celou svojou osobnou a generačnou skúsenosťou bola Růžena Svobodová vybavená na to, aby nad pravdu „vonkajšiu“ stavala „vnútornú“ pravdu duše, aby sa zúčastnila protirealistického hnutia a s generáciou rokov deväťdesiatych hľadala novú slohovosť. V poviedkach a v románoch o ženách stvorila osobitý typ subjektivizovanej a lyrizovanej prózy. Na rozdiel od mnohých „ženských“ spisovateliek medzi svojimi súčasníkmi, ktoré o ženskej emancipácii beletristicky referovali (Božena Viková-Kunětická a ďalšie), Svobodová dala prahnúcej a mučiacej sa duši modernej ženy slohový výraz.

• Přetížený klas (1896) – raná poviedka portrétujúca dievča, ktoré o sebe prehlasuje, že je „nový zločin, na ktorý ešte nenašli zákon“. Prebudený intelekt a duša totiž zbavili ženu pokory voči mužovi. Olga odmietla všetky partie, ktoré sa jej ponúkajú. Potom vstúpi do kláštora a pri ošetrovaní nákazlivo chorých zomrie. Rozprávačka v prvej osobe, s Olgou sympatizujúca, poznala dievča len z letmých stretnutí – vtedy načúvala jej monológom. A potom už len z kusých informácií iných osôb zisťuje dôsledky zlomeného vzdoru a zmarenej pokory.
• Milenky (1902)
• Pěšinkami srdce (1902)
• Černí myslivci (1908) – deväť príbehov z beskydských lesoch o vášni, ktorá čarovnou mocou spútava dievčatá s tajomným čiernym poľovníkom. Vedie ich z domova na pokraj záhuby, ale napriek všetkému im dáva prežiť šťastie.
• Barvy Jugoslavie : obrazy z cest 1911, Praha: Česká grafická unie, (1920), dostupné online
• Posvátné jaro (1912)
• Hrdinné a bezpomocné dětství (1920)
• Ráj (1920)
• Zahrada irémská – nedokončený román; princezná Isida sa vydá za bohatého kupca s pálenkou, aby finančne zachránila svoju rodinu. Jedinému synovi odmalička vštepuje predsavzatia majetok ďalej nehromadiť, ale rozumne rozdávať. Ako ovdovelá stretne svoju jedinú lásku z mladosti; plánujú zriadiť „nové mesto s tisíckami zlatých stĺpov, nového človeka vyžarujúceho všetko svetlo a všetku silu“.

1. Matriční záznam o narození a křtu

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Růžena Svobodová na českej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Růžena Svobodová