Sergej Pavlovič Koroľov

Narodil sa v meste Žitomir, hlavnom meste Volynskej gubernie, vo vtedajšom Ruskom impériu (dnes na území Ukrajiny). Jeho otec, Pavel Jakovlevič Koroľov, sa narodil v Mogiľove (dnes na území Bieloruska) ruskému vojakovi a bieloruskej matke. Sergejova matka, Maria Mykolajivna Koroľovová (Moskalenková/Bulaninová), bola dcérou bohatého obchodníka v meste Nežin (dnes na území Ukrajiny) kozáckeho pôvodu. Z matkinej strany mal okrem kozáckeho tiež grécky a poľský pôvod. Rodičia sa však čoskoro po jeho narodení rozišli a mladý Sergej Koroľov žil iba s matkou a starými rodičmi v meste Nežin. Matka mu ešte v mladosti povedala, že otec onedlho po rozvode zomrel, ako však neskôr sám zistil, jeho otec žil až do roku 1929.

V roku 1916 sa matka znovu vydala za inžiniera Georgija Michailoviča Balanina, ktorý mal na mladého Sergeja pozitívny vplyv. V roku 1917 sa spolu s rodičmi presťahoval do Odessy. Už od samých začiatkov ho bavila matematika a zaujímal sa aj o letectvo. Bol členom miestneho aeroklubu. Študoval najprv na odesskej stavebnej škole, neskôr od roku 1924 na Kyjevskom polytechnickom inštitúte a v roku 1926 ho prijali na Moskovskú štátnu technickú univerzitu N. E. Baumana. V tom čase sa rodina presťahovala do Moskvy.

Koroľov sediaci v kokpite klzáku „Koktebeľ“

Sergej Koroľov ako „nepriateľ ľudu“ krátko po svojom zatknutí pred transportom na Sibír, jún 1938

Počas štúdia sa Koroľov spoznal s Andrejom Tupolevom. V roku 1929 úspešne dovŕšil štúdium a začal pracovať v 4. experimentálnej kancelárii pod vedením Francúza Paula Richarda. Dňa 6. augusta 1931 sa oženil so svojou priateľkou zo školských čias Xeniou Vincentini. V tom istom roku začal spolu s Fridrichom Canderom, ďalším zanietencom pre raketovú techniku, pracovať v skupine GIRD (Grupa izučenia reativnovo dviženia – skupina zaoberajúca sa poznávaním reaktívneho pohybu). V roku 1933 štát rozhodol zlúčiť skupinu s leningradským laboratóriom zaoberajúcim sa dynamikou plynov. Ich zlúčením vznikol Inštitút výskumu raketových náporových motorov. Medzi pracovníkmi ústavu bol aj jeho neskorší spolupracovník Valentin Gluško. Dňa 10. apríla 1935 sa manželom narodila dcéra Nataša. Xenia v tom čase pracovala ako lekárka.

V roku 1938 sa stal obeťou Stalinových čistiek. Príčinou bolo to, že inštitút, v ktorom pracoval, viedol maršal Tuchačevskij, ktorého obvinili z protištátnej činnosti a Koroľova ako jedného z nestraníckych zamestnancov onedlho 22. júna 1938 zatkli. Pri výsluchu mu jeden z vyšetrovateľov NKVD zlomil čeľusť. Vzhľadom na to, že zranenie mu ešte niekoľko dní nikto neošetril, trpel pri otvorení úst ešte dlho veľkými bolesťami, veľmi rýchlo si preto odvykol usmievať sa. Je iróniou, že toto zranenie v neskoršom období zapríčinilo zhoršenie jeho zdravotného stavu a napokon viedlo k jeho smrti.

Po vynesení rozsudku 10 rokov nútených prác[1] putoval na miesto vykonania trestu celý mesiac, keďže tábor, v ktorom si mal odpykať trest, sa nachádzal na východnej Sibíri pri rieke Kolyma. V táboroch na Kolyme sa ťažilo zlato, úmrtnosť väzňov tu však bola v dôsledku zlých podmienok najvyššia. Po niekoľkých mesiacoch ťažkej práce a nedostatku stravy vážil už iba okolo 45 kg, vypadla mu polovica zubov a trpel kožnými chorobami. Bol dokonca taký zoslabnutý, že ho spoluväzni považovali za mŕtveho. Keď jeho telo nakladali väzni na voz, ktorý ho mal odviezť na pohrebisko, všimol si ho jeden z väzňov – bývalý riaditeľ letiska, na ktorom kedysi testoval svoje lietadlá. Polomŕtveho Koroľova nakoniec dostal do nemocnice, kde sa mu podarilo sčasti zotaviť.

V gulagu celkovo strávil len približne 6 mesiacov. Andrej Tupolev, ktorý v tom čase viedol leteckú konštrukčnú kanceláriu CKB-29 zo špeciálneho „voľnejšieho“ väzenia NKVD v Moskve v tej dobe hľadal spolupracovníkov a väčšinu z nich si vyžiadal práve spomedzi zatknutých alebo uväznených inžinierov. Koroľov projektoval podobne ako stovka ďalších ešte niekoľko rokov vo väzení v Moskve. Kancelária počas druhej svetovej vojny pracovala najmä na projektovaní vojenských lietadiel. V rokoch 1942 – 1946 sa stal v tejto kancelárii zástupcom hlavného konštruktéra motorov. Zaoberal sa možnosťou osadenia doplnkových raktových motorov s kvapalným palivom na sériovo vyrábané vojenské lietadlá.[2]

V roku 1942 bol prevelený do OKB-16 do mesta Kazaň, kde pracoval na vývoji prúdových motorov, ktoré rozpracoval Valentin Gluško. V priebehu roku 1943 bol týmito motormi osadený špeciálne upravený bombardér Pe-2rd, ktorý neskôr absolvoval aj úspešné skúšobné lety. V roku 1944 mu za to bol udelený Odznak Cti a bol prepustený z väzenia.[1]

Po roku 1946 začalo upadať jeho manželstvo s Xeniou Vincentini, ktorá sa venovala hlavne svojej kariére lekárky. V roku 1948 sa rozviedli a o dva mesiace si vzal Ninu Ivanovnu Kotenkovovú.

Po prepustení z väzenia sa stal raketovým konštruktérom a kľúčovou osobou vo vývoji balistických striel (pod jeho vedením boli vyvinuté rakety ako R-1, R-2, R-5, R-7 a R-9). Neskôr bol vymenovaný za vedúceho sovietskeho vesmírneho programu. Aj keď bol pôvodne vyškolený ako letecký konštruktér, jeho najsilnejšou stránkou boli organizačné schopnosti a schopnosť strategicky plánovať, vďaka čomu dokázal v povojnovom Sovietskom zväze vybudovať vyspelý raketový a neskôr aj kozmický program. Pod Koroľovovým dohľadom sa uskutočnili prvé úspechy v podobe programov Sputnik a Vostok a pod jeho vedením začal Sovietsky zväz súťažiť so Spojenými štátmi o dobytie Mesiaca. Sergej Pavlovič Koroľov však nečakane v roku 1966 zomrel po neúspešnom chirurgickom zákroku.