Stalinské represie

Stalinské represie boli masové represie, uskutočňované v ZSSR v 30. až 50. rokoch 20. storočia a sú spájané s J. V. Stalinom, diktátorom, ktorý v tomto období riadil krajinu.

Najväčšie množstvo obetí si vyžiadali tresty občanov podľa odseku 58 Trestného zákona RSFSR z roku 1926 („kontrarevolučné zločiny“), ďalej obete masových akcií ako vysídľovanie a prenasledovanie statkárov tzv. kulakov, ktoré sa začalo v 30. rokoch a deportácie na základe národnostnej príslušnosti v 30. a 40. rokoch.

Mnohí historici považujú stalinské represie iba za pokračovanie represií zo strany boľševikov v Sovietskom Rusku, ktoré sa začali po októbrovej revolúcii v roku 1917 (najhoršie z nich sú známe ako červený teror 1918 - 1922, alebo raskazačivanie). Pri týchto akciách sa obeťami nestali iba aktívni nepriatelia boľševikov, ale aj ľudia, ktorí pasívne nesúhlasili s ich politikou alebo boli celkom nevinní ale potrestaní boli kolektívne na základe sociálnych alebo národnostných kritérií. Represie mali aj sociálny charakter, boli namierené napr. aj proti príslušníkom bývalej cárskej polície, vedúcim činiteľom cárskej vlády, cirkevným hodnostárom, statkárom a podnikateľom. Niektorí iní autori[1], v zásade hlavne prívrženci ľavice, vrátane marxistov, ktorí sú považovaní za nepriateľov stalinizmu, napr. trockisti, považujú stalinské represie za krok sovietskeho vedenia, ktorým opustilo od politiky boľševizmu. Býva pri tom podčiarkované, že významnú časť obetí stalinských čistiek tvorili samotní členovia komunistickej strany, stranícki, sovietski alebo vojenskí činitelia a mnohé vedúce osobnosti. Zatiaľ čo červený teror, ktorý začali boľševici, možno odôvodniť aj na základe objektívnych historických podmienok občianskej vojny, ktoré spôsobili pritvrdenie konania všetkých politických strán, čo tiež viedlo k obdobnému správaniu nepriateľa - tzv. bielemu teroru a má teda príčiny na oboch stranách. Neskoršie konanie a politické represie v 20., 30. a 40. rokoch boli často založené na lživých a vykonštruovaných obvineniach.

So začiatkom kolektivizácie poľnohospodárstva a urýchlenej industrializácie v 20. a 30. rokoch, rovnako po upevnení Stalinovej osobnej moci represie nadobudli masový charakter. Najväčší rozmach potom dosiahli v rokoch 1937 a 1938 počas veľkého teroru tzv. Ježovčiny, keď iba orgány NKVD (bez polície) zatkli 1,71 milióna občanov ZSSR a odsúdili na trest smrti zastrelením 724 tisíc z nich[2]. Veľké množstvo obetí si vyžiadali popravy politických väzňov po začiatku druhej svetovej vojny. Možno k nim zaradiť masové popravy poľských vojnových zajatcov (Katynský masaker) aj popravy väzňov pri ústupe zo západných oblastí ZSSR v roku 1941[3].

Politické represie a fyzická likvidácia odporcov režimu pretrvávali s rôznou intenzitou až do smrti Stalina v roku 1953. Odhaduje sa, že Stalinské represie si vyžiadali najmenej 16 miliónov životov obyvateľov Sovietskeho zväzu.