Roman III.

Roman sa narodil v roku 968 neznámemu členovi aristokratickej rodiny Argyrovcov. Existujú dohady, že jeho otcom mohol byť Pofos (Pothos) Argyros – byzantský vojvodca s titulom domestikōs ton scholōn, ktorý sa zúčastnil bojov s Bulharmi a a starými Maďarmi. Iné úvahy tvrdia, že mohol byť synom Eustatia Argyra, autora oslavnej básne na cisára Romana II. z roku 950. Z jeho súrodencov sú známy sú bratia Basileios a Lev, obaja generáli z doby Bazila II. (976 – 1025) a tri sestry Pulchéria – žena magistra Bazila Sklera, Mária, žena Giovanniho Orseola, syna benátskeho dóžu Pietra II. a neznáma sestra, žena antiochijského duxa Konštantína Karanténa.

Pred tým, než sa stal cisárom, slúžil ako sudca (krites) s vysokým titulom protospatharios v maloázijskej théme Opsikion. Po odsúdení heretika Akmoneia bol povýšený do hodnosti vyššieho súdneho úradníka – kvestora pre hlavné mesto Konštantínopol a stal sa jedným zo sudcov na najvyššom byzantskom súde v Hipodróme. V tejto pozícii ho v diele Peira (Skúsenosť) spomína aj byzantský legislatívec a sudca Eustatios Romaios. Neskôr bol Romanovi udelený taktiež vysoký čestný titul patrikios a okrem predsedania súdu sa stal aj oikonomom (administrátorom - pokladníkom Hagie Sofie).[2] Za vlády Konštantína VIII. sa stal konštatinopolským eparchom - mestským prefektom[2] – čím sa stal hlavným predstaviteľom senátu a jedným z hlavných cisárových poradcov.

Na jeseň 1028 cisár Konštantín VIII. ochorel a uľahol do postele. Ríši podobne ako jeho brat Basileios nedal mužského potomka a tak pôvodne z Antiochie povolal duxa Konštantína Dalassena, skúseného vojenského veliteľa a vplyvného patricija verného vládnucemu rodu, aby sa oženil s jeho dcérou a stal sa jeho nástupcom. Cisárov radca, veliteľ hliadky Simeon sa však obával silného vojenského cisára na tróne a tak cisára presvedčil, aby za svojho následníka našiel niekoho iného – medzi ľudmi uznávaného Romana Argyra. Umierajúci cisár preto 9. novembra Romana k sebe povolal a dal na výber medzi oslepením alebo rozvodom s jeho ženou a následnou svadbou s niektorou Konštantínovou dcérou. Roman síce chvíľu váhal, avšak napokon súhlasil a poslal svoju ženu do kláštora. Konštantín chcel Romanovi za ženu dať jeho mladšiu dcéru Theodoru, no ona si odmietla za muža vziať niekoho, kto už bol ženatý a pretože z cirkevného hľadiska boli vzdialená rodina. Za ženu si preto musel vziať Konštantínovu staršiu dcéru Zoe – ktorá už pred tým vstúpila do kláštora. V tom čase mal Roman už niečo cez 60 rokov, čo však neznamenalo veľký vekový rozdiel medzi ním a jeho novou ženou, pretože aj Zoe už prekročila vek 50 rokov.[3] 12. novembra 1028 sa uskutočnila svadba a Roman bol oficiálne prijatý do Macedónskej dynastie, čím sa stal novým nástupcom na trón. O tri dni neskôr starý cisár Konštantín VIII. zomrel.

Romanovou veľkou túžbou po nástupe na trón bolo sa zapísať do dejín ako úspešný vojenský dobyvateľ barbarských krajín a ako cisár filozof, hoci podľa Psella sa ani pre jedno príliš nehodil.[1] Naivne taktiež dúfal, že sa mu a jeho žene vo vysokom veku podarí splodiť potomka, a že založí vlastnú panovnícku dynastiu. Za týmto účelom cisársky pár skúšal rôzne medikamenty a liečby.[1] Počas svojej vlády vynakladal obrovské množstvo peňazí na výstavbu nových budov a štedrými darmi podporoval cirkev – zakladal chrámy a kláštory, mimo iné kláštor Peribleptos, či kostol Blachernae.[2] v Konštantínopole.

Jeho prístup k bohatej domácej aristokracii a kléru (spoločne označovaní ako dynatoi) bol mierny. Krátko po svojom nástupe na trón Roman prepustil viacerých politických väzňov, ktorých zo žiarlivosti zajal jeho predchodca, zo zahraničia sa taktiež mohli vrátiť predtým oslepený Roman Skleros alebo Nikefor Xifias.[2] Kým predchádzajúci panovníci sa snažili obmedziť moc aristokracie voči obyvateľom ríše, Roman nebojoval proti snahám aristokratov o akési „znevoľníctvovanie“ sedliactva. Upustil taktiež od snáh cisárov získať od šľachty a bohatého kléru čo najviac peňazí a odpustil im preto kolektívnu daň allelyngyion zavedenú Bazilom II., čo mu síce zaistilo jej lojalitu, no výrazne podkopalo štátny rozpočet.[3] Pre nedostatok peňazí a bojaschopnej sily sa takto výrazne znížila obrana ríše, čo sa náboru nových vojakov týka. Finančnú situáciu sa pokúsil vylepšiť zvýšením daní, čo mu však výrazne znížilo popularitu medzi mešťanmi.

Počas Romanovej vlády zažili maloázijské thémy viacero prírodných katastrôf – a to najmä zemetrasení, záplav a súch. Mnohé budovy boli na trvalo zničené a niektoré miesta sa stali naďalej neobývanými. Taktiež Konštantínopol bol zasiahnutý zemetrasením v tridsiatych rokoch a niektoré miesta od vtedy obnovené neboli.[4]

Roman III. v Azazione (Skylitzova kronika)

Arabi prenasledujú prchajúcu jazdu Romana III. (Skylitzova kronika)

Jednou z príčin bojov medzi Byzanciou a Arabmi bola kontrola nad sýrskym mestom Aleppo a jeho okolím. Aleppo bolo Byzantským vazalom už od čias Nikefora II. Fóku (963 – 969), ale krátko pred smrťou Basileia II. sa stalo poplatné Fatimovskému kalifátu a k moci sa dostala dynastia Mirdásidov. Byzantský vplyv nad emirátom pomaly upadal a Arabi začali posilňovať pohraničie, vyzývavo dokonca postavili pevnosť Menik, čo veľmi nahnevalo antiochijského katepana Michael Spondyla, ktorý sa rozhodol situáciu zvrátiť. V roku 1029 využil príhodnú situáciu – v bitke medzi Fatimovcami a Mirdásovským emirátom v palestínskom al-Uqhuwanah zomrel alepský emir Salih ibn Mirdás a moc v Aleppe získali jeho synovia Násir a Thimal.[4] Bez upozornenia cisárskeho dvora Michael zaútočil na Mirdásovcov, no ich spojencom, arabským kmeňom Kilábovcov bol v júli 1029 drvivo porazený v bitke pri Qaybare. Nasledujúci Romanov krok si historici vysvetľujú rôzne. Podľa Jána Skylitza[5] a Michaela Psella[1] sa Roman III. do bojov o Aleppo pustil pre jeho neuhasínajúcu túžbu za slávou z vojenských výbojov, podľa arabských kronikárov (Jahija z Antiochie, Ibn al-Adim) do Sýrie vtrhol práve pre porážku Michaela Spondyla.

20. júla 1030 prišiel Roman III. so svojim vojskom do Antiochie. Po tom, čo sa o cisárovom príchode dozvedel emir Násir, poslal do Antiochie posolstvo na čele s jeho bratrancom Muqallidom ibn Kamilom a ponúkol Byzancii uznanie jej zvrchovanosti a obnovenie odvádzania tribútu. Viacerí generáli cisára varovali pred ťažením na vyprahnuté sýrske územie, on zrejme pod vidinou zisku slávy ich námietky nepočúval a rozkázal vojsku rozbiť tábor v Azazione (dnešný A‘zāz) na severe Sýrie. Násir a Thimal medzitým evakuovali svoj dvor v Aleppe a začali volať do boja spojenecké beduínske kmene v Sýrii, z nich najväčšie boli Kilábovia a Numajri. V počte mužov sa pramene rôzna, najpravdepodobnejšie však je, že Mirsádovia mali k dispozícii do 2000 jazdcov, kým Byzantínci okolo 20 000 mužov, z veľkej časti žoldnierov z Arménie.[6] Mirdásovské vojská začali operovať v okolí opevneného tábora a zničili byzantské prieskumné sily pod vedením patrikia Leva Choirosfateka. Následne začali usilovne napádať cisársky tábor. Po tom, čo sa Romanovmu vojsku minuli zásoby vody sa Byzantínci rozhodli prebiť cez arabské vojská. Na čelo sa postavil patrikios Konštantín Dalassenos, no vojská boli zahnané. Demoralizovaná armáda nebola schopná vážnejšej odplaty a cisár preto 9. augusta rozhodol od ťaženia na Aleppo upustiť. Nasledujúci deň sa vojsko vydalo na ústup do Antiochie, za sebou v tábore nechali všetku korisť a batožiny. Arménske žoldnierske jednotky sa odčlenili od armády a začali tábor rabovať. Arabi využili situáciu a napádali prchajúce byzantské vojsko. Podľa Jána Skylitza[5] sa Roman III. zachránil len vďaka odvahe svojich osobných strážcov - oddiely nazývané hetareia – čo však Psellos úplne popiera.[1] Podľa dobových prameňov sa Arabi ďalej počas prepadnutia zmocnili obrovského množstva koristi - vrátane peňazí, tiav a múl. Podarilo sa zachrániť len ikonu Bohorodičky – Theotokos.[7] Rozptýlené vojská sa zišli v Antiochii a Roman III. sa vrátil do Konštantínopolu. Správu vojska v Antiochii zveril katepanom Niketovi a Symeonovi, ktorým sa na jeseň a v zime podarilo dobyť niekoľko pohraničných pevností vrátane Azazionu.

Romanova prehra bola čoskoro prekrytá víťazstvom Georgia Maniaka, guvernéra thémy Teluch. Arabi povzbudení víťazstvom od neho požadovali aby sa stiahol z jeho pozícií a zaútočili na anatolské pohraničie, Maniakes však úskokom Arabov rozdrvil. Dohodol sa s nimi, že sa na noc môžu ubytovať pri teluchskej pevnosti, kým sa jeho vojsko pripraví na odchod. Na znamenie dobrej vôle im taktiež poslal jedlo a víno. Víno Arabov, ktorí neboli na alkohol navyknutý zmohlo a tí poľahky zaspali. V tej noci Byzantínci nič netušiacich spiacich Arabov povraždili. V priebehu dvoch rokov sa generálovi podarilo situáciu upokojiť a Georgios Maniakes bol cisárom ustanovený správcom Dolnej Médie, územia horného Eufratu hraničiaceho s Mezopotámiou so sídlom v Samosate. Tam odrazil Maniaked odrazil ďalší saracénsky útok a dokonca sa odvážil útok vrátiť.[7]

Maniakova protiofenzíva vyvrcholila ťažením na Edessu v roku 1032. Významné sídlo raného kresťanstva, ktoré bola pre ríšu stratené už od čias Hérakleia štyri storočia dozadu. Maniakes podplatil miestneho guvernéra, ktorý podliehal miarfekinskému (martyropolskému) emirovi Apomermanovi. Edesa Maniakovi otvorila brány a on ju s vojskom obsadil. Maniakovi navyše na pomoc mierili nové čerstvé jednotky. Saracéni sa mesto snažili získať späť, no to sa um už nepodarilo. Uspokojili sa preto s vypálením domov a chrámov mimo pevnosti. Dobytím Edessy si Maniakes v ríši vyslúžil veľkú slávu a úctu. K tej mu navyše dopomohlo prinesenie relikvie – listu napísaného Kristom legendárnemu kráľovi Abgarovi do Konštantínopolu.[3] O jeho pravosti pochyboval málokto, pretože práve z Edessy už do Byzancie prišlo viacero relikvií – mimo iné napr. obraz Kristovej tváre pre kráľa Abgara – mandylion, ktorý je ortodoxnými cirkvami dodnes ctený podobne ako Turínske plátno na Západe. Byzantské víťazstvo ďalej takisto potvrdila aj porážka afrických Saracénov v námornej bitke pri Korfu, kde sa stretli s loďstvom Dubrovníka a guvernéra Naufílie Nikeforom Karanténom.

Narozdiel od svojich predchodcov bol Roman III. značne protikultúrne a protinábožensky naladený voči národom žijúcim na východe jeho ríše t.j. najmä voči Arménom a Sýrčanom. V roku 1029 sa skončil proces proti predstaviteľom jakobitského kléru v Melitene. Jakobitský patriarcha Ján Mar Abdun bol exkomunikovaný a nemohol sa do Byzancie vrátiť. V arabskom exile taktiež zomrel. Nasledujúci rok sa jakobitským problémom zaoberala aj konštatinopolská synoda. Melitenský klér bol poverený zabrániť šíreniu východných heréz. Situácia dospela k vrcholu po nástupe Michaela IV., keď sa jakobitský patriarchát natrvalo presídlil do Arábie.[3] V tomto období sa taktiež započala arménska kolonizácia byzantského vojnami spustnutého pohraničia v Lykande. Miestna krajina býva preto v neskoršej historiografii označovaná ako Malá Arménia.

Vražda Romana III. (Skylitzova kronika)

Smrť Romana III. Argyra (Manassova kronika)

Počas svojej vlády musel Roman III. čeliť viacerým pokusom o zvrhnutie z trónu. Ešte v roku 1029 sa Romanova švagriná – princezná Theodora plánovala vydať za bulharského princa Preslana a uzurpovať trón. Komplot bol odhalený a Preslan oslepený a poslaný do kláštora. Theodora z pokusu vyšla bez trestu. O dva roky neskôr (1031) sa o prevrat zase pokúsil sirmijský archón Konštantín Diogenes. Bol takisto porazený a poslaný do kláštora v Petrione. V tomto roku taktiež cisár zasnúbil svoju neter Helenu Argyrovnu za gruzínskeho kráľa Bagrata IV., ako dar kráľovi poslal svätý klinec z relikvie Kristovho kríža.[4]

Osudným sa Romanovi stal tretí pokus o prevrat, ktorý pravdepodobne zosnovala samotná cisárovná Zoe za pomoci dvorského eunucha Jána Orfanotrofa. Romanov vzťah s cisárovnou sa totiž zhoršil po tom, čo pre nedostatok financií obmedzil jej prísun k peniazom. Roman navyše ku svojej žene neprechovával zrovna najvrelejší vzťah a intímne sa s ňou (i vzhľadom na jej vek a neplodnosť) nestretával. Zoe si preto našla mnohých milencov, ktorých jej Roman s tichým súhlasom toleroval. Osudným sa mu stal práve Zoein vzťah s krásnym mládencom Michalom – bratom Jána Orfanotrofa, ktorého tento na dvor v roku 1033 priviedol.[7] Ten si podľa Psella pôvodne cisárovnu cudne nevšímal, no nakoniec sa s ňou začal stýkať a ich vzťah sa stal verejným tajomstvom.[1] Michael sa stal osobným sluhom Romana, jeho úlohou bolo masírovať cisárovi nohy a vykonávať rôzne práce v jeho komnatách. Michael tak mal dobrý prístup na väčšinu miest v paláci a i do cisárovej spálne a to i v nočných hodinách. Hoci viacerí ľudia cisárovi hovorili o vzťahu Michaela k jeho žene Zoe, on sám dlho ich reči nepočúval a uspokojila ho Michalova prísaha, že s cisárovnou vzťah nemá. Jeho nedôveru, alebo minimálne nezainteresovanosť mohol spôsobiť aj fakt, že Michael trpel epilepsiou.[1]

Na Veľkú noc, 11. apríla 1034 cisár Roman III. zomrel. O príčine jeho smrti sa dodnes vedú spory. Už dlhodobo cisár trpel neznámou chorobou, čo bolo pravdepodobne dôsledkom dlhodobého príjmu malých dávok jedu, ktoré mu podsúvala cisárovná Zoe a eunuch Ján Orfanotrofos. Podľa Michaela Psella bol Roman III. utopený počas kúpeľa v cisárskych kúpeľoch. Roman III. bol pochovaný v Chráme sv. Márie Peribletos, ktorý postavil.[1]

Ešte toho istého dňa, čo Roman zomrel sa konala svadba Michaela Paflagónca a cisárovnej Zoe. Ďalší deň bol Michael korunovaný za cisára patriarchom Alexiom I. Studitom.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Roman III.