Red Storm Rising

Teroristická skupina pôvodom z Azerbajdžanu pri nečakanom útoku zničí novú sovietsku rafinériu na ropnom poli Samotlor nachádzajúcu sa v blízkosti uralského mesta Nižnevartovsk, čím do značnej miery ochromí sovietsku produkciu ropy a vyvolá situáciu, ktorá môže viesť až ku zrúteniu sovietskej ekonomiky. Čeliac nevyhnutnej potrebe úzkej spolupráce so Západom na odvrátení ekonomického kolapsu sa sovietske politbyro rozhodne pre opačné riešenie, pre vojnu. Politbyro vydá rozhodnutie o vojenskom obsadení ropných polí v Perzskom zálive a následnej okupácii Iraku a Iránu.

Mapa udalostí, odohrávajúcich sa v románe

Podľa Carterovej doktríny je každý útok v Perzskom zálive útokom na strategické záujmy Spojených štátov a podľa toho sa k nemu bude pristupovať, vrátane použitia vojenskej sily. Aby sovieti zabránili kombinovanej reakcii NATO, rozhodnú sa najskôr spustiť operáciu KGB zameranú na rozdelenie NATO vyvolaním zdania, že Západonemecká vláda uskutočnila nevyprovokovaný útok na Sovietsky zväz, po ktorom by nasledovala Sovietska invázia do Európy, ako odpoveď na tento "útok". S okupovaným Západným Nemeckom a porazeným NATOm by tu bola podľa politbyra nádej, že Spojené štáty by necítili potrebu brániť napadnuté arabské ropné štáty, lebo by boli schopné pokryť svoju spotrebu aj zo zásob ropy na západnej pologuli. S cieľom vytvoriť casus belli a zmobilizovať verejnosť v Sovietskom zväze najmä proti Západnému Nemecku zinscenuje politbyro bombový útok v Kremli, počas ktorého prídu o život aj deti zo základnej školy v Pskove, ktoré tam boli v čase výbuchu na prehliadke. Len pád dní pred touto udalosťou má v sovietskej štátnej televízii premiéru remasterovaná verzia filmu z roku 1939 Alexander Nevský, ktorý ma veľmi silný protinemecký podtón, čo prispeje k okamžitému verejnému odsúdeniu Západného Nemecka.

Operácia KGB má iba obmedzený úspech: pripravovaný Sovietsky útok na Západné nemecko je odhalený s predstihom iba pár dní, keď je major sovietskych špeciálnych jednotiek Spetznaz vďaka náhode zajatý v západonemeckom meste Aachen. Jeho zajatie dá NATO čas na začatie mobilizácie a poskytne dostatočné dôkazy, aby sa predišlo úplnému rozpadu aliancie. No KGB zaznamená aj istý úspech, lebo niekoľko krajín, ako Grécko a Japonsko je presvedčených že ide čisto o Nemecko-Ruský spor, ktorého sa odmietnu zúčastniť. V dôsledku toho majú Sovieti zaistený pokoj v oblasti pacifiku a takisto aj na južnej fronte nadchádzajúceho konfliktu v Západnej Európe, lebo osamotené Turecko nechce, alebo nie je schopné začať ofenzívu proti Sovietom samo.

Letectvu NATO sa podarí značne znížiť sovietsku pozemnú a leteckú prevahu, keď hneď v prvých hodinách vojny nasadením prvej generácie lietadiel stealth, využitím momentu prekvapenia a použitím taktických bombardérov zničí 5 sovietskych lietadiel Beriev A-50 (v kóde NATO Mainstay) AWACS, niekoľko dôležitých mostov cez Labe, pontónových mostov a ich obsluhy a elitným sovietskym taktickým perutiam zasadí ťažký úder, čím eliminuje sovietsku prevahu vo vzduchu a nebo na Európou nepatrí na začiatku konfliktu ani jednej strane. Územie Nemecka sa stane hlavným dejiskom bojov, jednotky NATO sú nútené pomaly ustupovať, zasadzujúc ťažké protiútoky sovietskej Červenej armáde.

GIUK SOSUS, línia amerických podmorských hydrofónov v Severnom Atlantiku

Jedným z majstrovských strategických ťahov Sovietskeho zväzu v počiatku vojny bolo obsadenie Islandu a leteckej základne NATO v islandskom Keflavíku. Týmto krokom bola prerušená GIUK SOSUS, línia amerických podmorských hydrofónov tiahnucich sa od Grónska cez Island až po Škótsko, slúžiacich na zachytávanie aktivít Sovietskeho námorníctva a ktorá mala sovietom znemožniť vykonávať efektívnu činnosť v Atlantiku a zachytiť všetky pohyby ich lodí a ponoriek. Sovietskemu námorníctvu sa tiež podarilo izolovať a ochrániť svoju flotilu balistických ponoriek, čím uvoľnilo ruky pre voľnú činnosť útočných ponoriek. Týmito krokmi bolo Sovietske námorníctvo schopné konať ako ofenzívna sila a Varšavská zmluva začala s využitím lietadiel a ponoriek vážne narúšať vojnové úsilie NATO útokmi na zásobovacie konvoje REFORGER smerujúce na nákladných lodiach zo severoamerických prístavov do Európy.

Táto výhoda sovietov bola prakticky ihneď využitá, keď bola bojová skupina lietadlových lodí NATO, na čele s americkými lietadlovými loďami USS Nimitz a USS Saratoga a francúzskou lietadlovou loďou FS Foch úspešne napadnutá sovietskymi bombardérmi Tupolev Tu-22M (v kóde NATO Backfire). FS Foch sa potopil, obojživelná USS Saipan po zásahu explodovala, pričom na nej zahynulo 2 500 príslušníkov Námornej pechoty a USS Saratoga bola spolu s USS Nimitz nútená po zásahoch sovietskych rakiet stráviť niekoľko týždňov na oprave v suchom doku v anglickom Southamptone.

V Západnom Nemecku sa vojna zmenila na obdobu zákopovej vojny, podobnej tej na západnom fronte počas prvej svetovej vojny. Sovieti predpokladali, že ju vyhrajú, lebo mali väčšie ľudské a materiálne rezervy. Jednotkám NATO sa síce darilo zadržiavať Sovietov a pomaly ustupovať, no len za cenu neudržateľnej spotreby munície, pričom súbežne s tým, ako boli Sovieti úspešní v ničení konvojov, začala situácia pre vojská NATO vyzerať bledo. Po smrti politbyrom podporovaného sovietskeho veliteľa, ktorý velel vojskám na západnom fronte sa na jeho miesto dostal jeho zástupca, oveľa schopnejší generálplukovník Pavel Leonidovič Alexejev. Alexejev velel úspešnému sovietskemu útoku na mesto Alfeld, ležiacom na frontovej línii, po ktorého dobytí a prekročení rieky sa sovietom konečne podaril prielom v líniách NATO. Keď do oblasti prielomu začali prenikať elitné sovietske tankové vojská, stratégovia NATO odhadovali, že stratia celé územie Západného nemecka na východ od rieky Weser.

Po úspešnom vykonaní skvele načasovaného útoku na sovietske základne bombardérov na polostrove Kola strelami s plochou dráhou letu odpálenými z amerických ponoriek v Barentsovom mori boli tieto vyradené z hry a sovieti prišli o najúčinnejší nástroj na ničenie konvojov NATO. Sovietskej armáde sa nepodarilo rozšíriť prielom u Alfeldu, čo viedlo politbyro k zvažovaniu použitia taktických jadrových zbraní na fronte, s cieľom opäť získať stratenú strategickú iniciatívu. Alexejev, vedomý si toho, že použitie čo i len obmedzeného množstva jadrových zbraní na fronte nevyhnutne povedie k ich nezastaviteľnému masovému použitiu obidvomi stranami získa kontrolu nad jadrovými zbraňami na jeho západnej fronte s cieľom zaistiť, aby neboli použité.

Sovietsky pilot zajatý na Islande, ktorého žena bola príbuznou člena politbyra pod silnými dávkami drog prezradí jednotkám NATO pravý dôvod vypuknutia vojny: chronický nedostatok ropy v Sovietskom zväze. Letectvo a pozemné jednotky NATO začnú ihneď po prezradení tejto veľmi cennej spravodajskej informácie primárne vyhľadávať a ničiť všetky sovietske sklady paliva, ktoré nájdu (a ktoré boli menšie a rozmiestnené na oveľa väčšom priestore ako zvyčajne), čo vážne ochromí činnosť sovietskych tankových jednotiek, ktorým ostane palivo už iba na jeden pokus o konečné zdolanie línie NATO. Útok sovietov je odrazený a jednotky NATO sú posilnené o čerstvú tankovú divíziu, ktorá dorazila do Európy z USA tesne pred začiatkom bitky.

Generál Alexejev nakoniec prehliadne celé toto samovražedné šialenstvo a rozhodne sa spojiť svoje sily s hlavou KGB Borisom Kosovom a ministrom energetiky Michajlom Eduardovičom Sergetovom. Pokus o štátny prevrat sa im podarí a politbyro je nahradené tzv. "troikou", pozostávajúcou zo Sergetova, ministra poľnohospodárstva F. M. Krylova a dlhoročného člena politbyra Pyotra Bromkovského. Sovieti po uskutočnení prevratu navrhnú prímerie, ktoré vyčerpané NATO prijme, pričom následky vojny sú ponechané nedopísané. Čitateľ sa dozvie, že NATO plánuje obnoviť Norimberský tribunál, pričom chce súdiť preživších členov politbyra za vojnové zločiny. Sovieti ich tiež chcú súdiť, pravdepodobne za zradu, alebo podobný zločin.