Hana Kvapilová

Narodila sa v Prahe, kde jej otec Gustav (8. apríl 1837 – 16. december 1889) prevádzkoval pozlacovačskú reštaurátorskú dielňu na Spálené ulici č. 75[3]. Matka Marie, rodená Urbanová, bola chovankou z čelákovickej fary. Hanin jediný brat Gustav zomrel v roku 1888.

Navštevovala najprv súkromnú školu Svatavy Amerlingovej na Konskom trhu, v rokoch 1871 – 1875 Vyššiu dievčenskú školu. Učiteľom hry na klavíri jej bol Antonín Dvořák, vtedy člen orchestra Prozatímního divadla[4]. Keď sa po finančnom úpadku otcovej firmy okolo roku 1873 rodina ocitla v biede, pomáhala ju živiť príležitostnými prácami. Hrať divadlo začala ochotnícky v Malostranskej besede v roku 1884 (rola komornej Katynky v Šamberkovej hre Blázinec v prvním poschodí) a rýchlo na seba upozornila svojím výrazným hereckým talentom. Prešla ešte ďalšími ochotníckym spolkami, napr. žižkovským Pokrokom a hrala tiež s ochotníkmi z Poděbrad. V roku 1886 dostala ponuku od spoločnosti Pavla Švandy ze Semčic (v lete spoločnosť pôsobila v Prahe na Smíchove – Švandovo divadlo) a stala sa profesionálnou herečkou.

So súborom Pavla Švandy sa zúčastňovala pravidelne zájazdových vystúpení napr. v Brne, Mladej Boleslavi, Jičíne. Jej partnerom na javisku býval obyčajne Eduard Vojan, s ktorým sa 24. februára 1887 tajne zasnúbila[5].

V roku 1888 ju pozval F. A. Šubert na skúšky do Národného divadla (20. apríl 1888 J. Vrchlický: Noc na Karlštejně, 22. apríl 1888 E. Bozděch: Z doby kotillonů) a 1. júna 1888 ju spolu s Eduardom Vojanom prijali za členku činohry Národného divadla, kde pôsobila až do svojej smrti.

Koncom januára 1890 sa zoznámila pri repríze hry Sedm havranů, kde vystupovala v úlohe Svetlany, s o osem rokov mladším novinárom, spisovateľom a neskorším režisérom Národného divadla Jaroslavom Kvapilom. O štyri roky neskôr (24. mája 1894)[6] sa za neho vydala. Dlhoročné priateľstvo ju spájalo so spisovateľkou Ruženou Svobodovou.

Na javisku Národného divadla bol jej dôležitým partnerom ďalší veľký český herec Eduard Vojan. Spolu s ním sa stala vedúcou osobnosťou činohry Národného divadla. Žila plne atmosférou doby v ktorej žila, a otázkami, ktoré si kládla. Jednou z nich bolo hľadanie nového zmyslu života ženy i mýtus ženy ako nositeľky síl, ktoré môžu očistiť a odrodiť spoločnosť.

Kvapilová na ne odpovedala a odpovede hľadala vo svojich rolách, ktoré preto nadobúdali neobyčajnej presvedčivosti. Hľadajúcich, po kráse a dokonalosti túžiacich, citlivých žien, často sklamaných počas života aj mužmi, stelesnila celý rad, od Ibsenovej Nory a Rebekky Wessovej (Biele kone), Čechovovej Máši, Kvapilovej Princezny pampelišky až po Mínu z Hilbertovej Viny a Zeyerovu Mahulenu. "Hovorila, a vy ste videli lúky kvitnúť, počuli vtáky spievať, lipy voňali a jar viala vo vzduchu," charakterizoval jeden z divadelných kritikov jej umenie. Kvapilová a jej muž boli tiež medzi prvými, kto začali pracovať s dekoráciou ako súčasťou nálady inscenácie.

V roku 1902 a 1906 uskutočnila pohostinské vystúpenia v Záhrebe a v Belehrade, kde bola vrelo prijatá a v roku 1902 tu po predstavení Hamleta dostala Rád sv. Sávu[7].

V závere života bola často kritizovaná v tlači pre svoje pokrokové názory a modernú ženskosť (najmä Jaroslavom Hilbertom a redaktorom Josefem Krapkom)[8][9].

Zomrela náhle a nečakane vo veku štyridsiatich šiestich rokov na vrchole svojej umeleckej dráhy.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hana Kvapilová

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hana Kvapilová na českej Wikipédii.