Ondrej Šulaj

Základnú školu navštevoval v Detve, strednú školu všeobecnovzdelávaciu absolvoval vo Zvolene v rokoch 1964 - 1967 a ešte pred VŠ pracoval v Slovenskom filme ako asistent strihu. Následne v rokoch 1969 - 1974 študoval na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave študijný program : dramaturgia a scenáristika.

Hneď po škole odišiel do Divadla Slovenského národného povstania v Martine, kde pôsobil ako dramaturg, resp. šéfdramaturg do roku 1978 a v tejto práci pokračoval popri réžii činohry naďalej na Novej scéne v Bratislave (do roku 1988). V roku 1979 začal pôsobiť ako externý pedagóg na Divadelnej fakulte a v roku 1988 začal prednášať na katedre filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky.

Stál tiež pri zrode Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, ktorá bola vo svojich začiatkoch úzko spätá s pražskou Filmovou akadémiou múzických umení. Práve jej absolventi (Tibor Vichta, Peter Solan, Martin Slivka ...) sa totiž rozhodli utvoriť na základe niekoľkých odborov bratislavskú analógiu FAMU. Od roku 1990 bol Ondrej Šulaj jej prodekanom a zároveň viedol katedru dramaturgie a scenáristiky. V roku 1991 bol vymenovaný za docenta pre odbor Filmové a televízne umenie - dramaturgia a scenáristika. Po dvojročnom funkčnom období prvého dekana novo vzniknutej fakulty Martina Slivku sa v roku 1993 stal jej druhým dekanom práve Ondrej Šulaj a v tejto funkcii zotrval až do roku 1999. Na otázku kvality a perspektívy mladých nádejných tvorcov sa vyjadril nasledovne : „Máme veľa dobrých študentov. Pri našom vzniku v roku 1990 sme ich mali 40. Aj keď rozpočet školy sa z roka na rok zmenšoval, za tých necelých desať rokov sme vybudovali kompletný odborný systém. Otvorili sme katedru kamery, zvuku, strihu, filmovú vedu, produkciu, réžiu a scenáristiku, dokument. Dnes študuje v našej škole vyše 200 mladých ľudí, ktorí sú veľkou nádejou slovenského filmu.“[1]

V deväťdesiatych rokoch, kedy slovenský film zažíval ťažké obdobie, zastával aj funkciu predsedu Asociácie slovenských filmových a televíznych tvorcov. Taktiež bol jedným zo zakladateľov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA), verejnoprospešnej záujmovej organizácie združujúcej významné osobnosti slovenskej audiovizuálnej kultúry, a do roku 2003 bol aj jej prvým prezidentom. Cieľom organizácie je aktívne napomáhať rozvoju duchovných hodnôt, podieľať sa na vytváraní systémového prostredia pre stabilizáciu slovenskej audiovizuálnej scény, či podporovať rôznorodé kultúrne aktivity spojené s filmom. Vystupuje tiež na ochranu slobodnej umeleckej tvorby a záujmov jej tvorcov. Osobitá pozornosť sa venuje aj tvorbe mladej, nastupujúcej generácie filmových tvorcov. a do roku 2003 bol aj jej prvým prezidentom. Po tomto prezidentskom období sa ale obratom stal už 21. apríla toho istého roku dokonca prvým rektorom VŠMU z filmárskeho prostredia od jej vzniku v roku 1949. Na otázku, čo osobne očakáva od pozície rektora na VŠMU sa vyjadril takto : „Nešiel som do tejto funkcie so žiadnymi osobnými očakávaniami. Chcem len, aby sa mi podarilo sústrediť okolo seba kvalitných ľudí, ktorí budú mať jeden spoločný cieľ - pracovať tak, aby sa VŠMU stala značkou najvyššej kvality. [...] Bol by som rád, keby sa aj zásluhou VŠMU radikálne zmenila pozícia kultúry na Slovensku, aby prestala byť len učmudenou popoluškou, ktorú sa mnohí snažia odstrčiť kdesi za pec do tmavého kúta. Túto tendenciu musíme zvrátiť. Preto chcem, aby sa v priestoroch školy vo väčšej miere presadzovalo aj zdravé tvorivé sebavedomie.“[2] V tejto činnosti zotrval do roku 2011. Od tohto roku pôsobí aj ako člen Rady Slovenského filmového ústavu (SFÚ) a v tejto pozícii mu plynie druhé funkčné obdobie do roku 2017.

V máji 2013 ho opäť zvolili za prezidenta SFTA a v tejto funkcii skončil v septembri 2014 odkedy znovu po pätnástich rokoch vykonáva funkciu dekana a vo svojej činnosti sa podľa vlastných slov bude snažiť „o návrat (dobrej) atmosféry, ktorá tam vládla v 90. rokoch“[3]

Prvý scenár napísal pre televízny film Lupiči v Hammerponde režírovaný Milošom Pietorom ešte počas štúdia na VŠMU a v 70. rokoch sa následne podpísal aj pod pár ďalších televíznych titulov.

Začiatkom 80. rokov prešiel k hranému filmu pre kiná a do povedomia širšej verejnosti sa dostal svojou prácou na scenári celovečernej adaptácie rovnomenného románu Ladislava Balleka Pomocník (1981) v réžii Zora Záhona. V tomto desaťročí spolupracuje s viacerými výraznými osobnosťami slovenskej kinematografie a spracovávanými témami sú hlavne svedomie, či morálka. S Dušanom Trančíkom a Janom Fleischerom napísal scenár k filmu z roku 1982 Pavilón šeliem, o námet a scenár sa postaral s Dušanom Hanákom k titulu Tichá radosť z roku 1985 a podobne si počínal aj pri Miloslavovi Lutherovi s filmom Štek (1988), či pri Štefanovi Uhrovi s filmom Správca skanzenu z toho istého roku. Mnohé sa pri nich naučil a celkovo to bolo pre neho veľmi pozitívne obdobie. Rozdiel medzi filmami z 80. rokov v porovnaní s nasledujúcimi 90. vníma nasledovne : „Filmy v 80. rokoch som vždy robil s iným režisérom. Vždy to bolo niečo nové. Snažil som sa pochopiť toho režiséra - iným spôsobom som písal, keď som robil s Uherom, iným s Lutherom, Trančíkom i Hanákom. Bol to nielen iný technický, ale i vnútorný spôsob písania. Osemdesiate roky sú pre mňa pestrejšie a akoby generačne dôvernejšie. [...] Vo filmoch 80. rokov - ako aj v celej vtedajšej kultúre - bolo veľa vecí zašifrovaných, snažili sme sa dostávať tam metaforické symboly a aj diváci ich vo filmoch hľadali.“[4]

V nasledujúcej dekáde je meno Ondreja Šulaja spájané najmä s režisérom Martinom Šulíkom. Okrem krátkej práce s Miroslavom Šindelkom spolupracuje práve so Šulíkom na rozdiel od tých predchádzajúcich tvorcov hneď na troch filmoch, v ktorých spolu riešia veľmi intímne témy o ľudskom vnútri, o hľadaní seba samého. Sú to Neha (1991), Všetko čo mám rád (1992) a Záhrada (1995). Filmy, ktoré úspešne reprezentujú slovenskú kinematografiu i v zahraničí. Na poslednom menovanom diele im s písaním vypomáha aj Marek Leščák, vtedy nádejný študent scenáristiky na VŠMU. Zo spolupráce tohto tria vzniká neskôr aj film Orbis Pictus (1997), či poviedka Obrázky z výletu v rámci projektu Praha očima... (1999). Okrem toho si v tomto desaťročí Šulaj podľa vlastných scenárov sám zrežíroval dva televízne filmy.

Ďalej v novom tisícročí je tvorba Ondreja Šulaja žánrovo pestrejšia. V roku 2000 napísal podľa rovnomenného námetu Jozefa Cígera Hronského scenár k filmu českého režiséra Václava Vorlíčka Sokoliar Tomáš. S Romanom Vávrom, tiež českým tvorcom, zasa spolupracoval na scenári filmovej rozprávky Čert ví proč z roku 2003. Taktiež je autorom scenára koprodukčného americko-slovensko-ukrajinského filmu Pokrvné vzťahy režiséra Olega Harenčára, a podľa novely Petra Pišťanka napísal scenár k úspešnému filmu Muzika z roku 2007 od režiséra Juraja Nvotu.

Pravidelne si ubieha aj do divadelného prostredia a okrem už spomenutých pracoval napríklad aj pre nitrianske Divadlo Andreja Bagara alebo bratislavskú Astorku.

Je autorom, či spoluautorom dvoch kníh. Tá prvá s názvom 5 scenárov je výberom nielen z Šulajovej spolupráce s Martinom Šulíkom a v roku 2012 vyšla i ďalšia s názvom Hry, ktorá je výberom šiestich doposiaľ nepublikovaných dramatizácií prozaických textov vzniknutých v rozmedzí rokov 1975 - 2010. Vďaka tomuto titulu sa autor začleňuje aj do kontextu slovenskej drámy a kvôli častým divadelným spracovaniam sa okrem tých filmových dejín zapisuje aj do tých divadelných.

V súčasnosti nakrúca svoj režijný debut v hranom filme s názvom Agáva, ktorý napísal na motívy prvej časti románu Agáty jemu už známeho autora Ladislava Balleka.

Ondrej Šulaj sa netají tým, že rád spolupracuje na svojich scenároch s režisérom, teda v tandeme (podobne ako Martin Šulík) pričom práve zo stretu názorov a myšlienok dvoch autorov sa rodí ich finálna podoba. Ohľadne kompromisov pri takomto štýle písania sa vyjadruje takto : „Scenárista je tu na to, aby robil kompromisy, samozrejme, dobré kompromisy. To je najdôležitejšie na filme, pretože keby bol scenárista samoľúbo tvrdohlavý a presadzoval by svoje veci bez ohľadu na to, či to druhá strana cíti alebo nie, viedlo by to do slepej uličky. Spolupráca na scenári je pre mňa dôležitá preto, aby som mal pocit, že všetko, čo vymyslím a objavím, cíti režisér rovnakým spôsobom ako ja. Potom scenár funguje ako spoločná téma.“[5] Scenár dopisuje bežne aj počas realizácie a priamo na pľaci domýšľa detaily na základe konkrétnych okolností, často sedí i v strižni a prerába dialógy alebo navrhuje zmenu v radení situácií. Priťahuje ho veľmi silný, často konfliktný hrdina, ktorý v sebe nesie dramatický náboj. Všetko sa krúti okolo neho a je prítomný skoro v každom obraze a v každej situácii. Týmto spôsobom buduje zase všetky postavy a príbehy, ktoré písal sám.

Pre film Muzika zase spracovával námet z knihy Petra Pišťanka a preto riešil určitý prevod z literatúry do filmovej podoby. Na špecifikum adaptácie ale podľa neho nie je žiadny overený a zaručený návod ako preniesť literatúru na filmové plátno. Ku každej látke pristupuje intuitívne (s neopísateľným „šiestym scenáristickým zmyslom“), dôležité je pre neho to, čo sa skrýva medzi riadkami, načúva hlasu autora a pri písaní postupne zabúda na predlohu, prestáva myslieť na čitateľa a začína myslieť práve na budúceho diváka.

• 1993 : Plaketa Telemúzy ´93 za televízny film O psíčkovi a mačičke (1992)
• 1994 : Cena Telemúza ´94 za najlepší hraný televízny film Na Bukvovom dvore (1994)
• 1995 : Cena Český lev za scenár k filmu Martina Šulíka Záhrada
• 2008 : Cena Slnko v sieti za najlepší scenár k filmu Juraja Nvotu Muzika (2007)
• 2014 : Ocenenie Zlatá kamera za výrazný prínos do oblasti kinematografie na 22. ročníku Art Film Festu

• Ondrej Šulaj v Internet Movie Database (po anglicky)