Martin Slivka

Martin Slivka sa stal priekopníkom etnografickej línie slovenského dokumentu. V jeho tvorbe možno cítiť výrazné ovplyvnenie Karolom Plickom, avšak Slivka je tvorcom využívajúcim moderný jazyk.

Po absolvovaní štúdia na FAMU začal pôsobiť v Slovenskej filmovej tvorbe a v Štúdiu krátkych filmov. V roku 1960 nakrútil spolu s Karolom Skřipským dokument Pieseň farieb a tvarov. V tomto diele nadviazal na tvorbu Karola Plicku. Nasledujúci rok nakrútil spoločne s Miloslavom Kubíkom dokument Cesta k dnešku, ktorý sa zameriava na dejiny slovenského robotníckeho hnutia.

Jeho samostatný debut Voda a práca z roku 1963 získal na Medzinárodnom krátkometrážnom filmovom festivale v Krakove ocenenie Zlatý drak. Tento bezkomentárový dokument sa opiera prevažne o hudbu a obraz. Hudbou sú tu ruchy a prirodzené zvuky, ktoré dotvárajú obraz. Témou sa stali technické pamiatky, ktoré na prácu využívajú vodu, napríklad mlyny. Kameramanom bol Jozef Grussmann a autorom hudby Ilja Zeljenka.

V Bulharsku, v bližšie neurčenom kraji, nakrútil v roku 1968 dokument Odchádza človek. Pre režiséra nebolo dôležité, aké kroje ľudia nosia a akým jazykom rozprávajú, ale ich očakávania od života a vnímanie smrti. Film je o jednom pohrebe, o zvykoch sprevádzajúcich pochovávanie v bulharskej dedine a o vzťahu človeka k smrti.

V šesťdesiatych rokoch nakrútil celý rad etnografických dokumentov, napríklad Metamorfóza vlákna (1968), Človek a hra (1968), Deti a hudba (1969), Fašiangy (1969). V duchu etnografie zostáva ešte rozsiahly televízny projekt Ľudová kultúra na Slovensku (1972).

V sedemdesiatych rokoch v tvorbe Martina Slivku etnografická línia ustupuje a sústreďuje sa na dokumenty o umelcoch.

V roku 1967 nakrútil pre televíziu Etudy o človeku zo slovenskej gotiky – tu sa zaoberal históriou stredovekých sôch.

Medzi najvýraznejšie dokumenty o významných slovenských umelcoch patrí Ľudovít Fulla (1972), ku ktorému úvodný komentár napísal básnik Milan Rúfus, alebo Spomienka na maliara (1976), ktorý rozpráva o živote a diele maliara Ernesta Špitza. Komentár k nemu opäť napísal Milan Rúfus.

V roku 1990 realizoval Martin Slivka rozsiahly dokumentárny cyklus Deti vetra. Tento 13-dielny seriál sa sústreďuje na život, kultúru, zvyky a históriu Rómov v rôznych európskych krajinách.

Popri filmovaní sa Slivka venoval aj výskumu ľudovej kultúry a folklóru. Výrazne prispel aj k histórii ľudového divadla a etnografie, napísal niekoľko diel a štúdií. Svoje vedomosti z oblasti ľudového divadla zhrnul v publikácii Slovenské ľudové divadlo, ktorá vyšla v roku 2002. Napísal aj učebnicu o slovenskom ľudovom divadle. Taktiež je autorom knihy Karol Plicka – Básnik obrazu, ktorá detailne približuje tvorbu tohto významného umelca, a diela Pavol Socháň (1985).

Bol jedným zo zakladateľov filmového festivalu Etnofilm vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštěm v Česku. Taktiež je spoluzakladateľom festivalu Etnofilm Čadca, ktorý funguje od roku 1980.