Nicolas Fouquet

Nicolas sa narodil ako druhý syn Françoisa IV. Fouqueta, radného v parížskom parlamente (magistrát), tiež vládneho úradníka kráľovského domu pre žiadosti a sťažnosti a štátneho radcu. Fouquet starší bol zviazaný s firmou „la Compagnie des îles d'Amérique“ a manželkou Marie de Maupéou, pochádzajúcou z rodiny právnikov. Členovia rodiny Fuquetovcov boli aj advokáti.

Rodina Fouquetovcov získala majetok v obchode predtým, ako sa zamerala na účasť v magistráte Paríža. Rodina nemala šľachtický pôvod: jeho prastarý otec François Foucquet bol obchodník a syn obchodníka s látkami z Angers. Jeho otec bol bohatý bretónsky majiteľ lodí, ktorého podporoval Richelieu pri jeho vstupe do „Rady námorníctva a obchodu“. Bol tiež štátnym radcom a „pánom pre žiadostí“ mesta Paríž. Súhlasil s členstvom v „Komore", ktorú vymenoval Richelieu, aby súdila grófa de Chalais.

Erb rodiny Fouquet

Erb Fouquetovcov pozostával z červenej veverice v striebornom poli. Ich heslom bolo: „Quo non ascendet?“ („Až pokiaľ sa nevyšplhá?") Slovo fouquet znamená po walesky „veverica”. Francúzske slovo „fouquet“ znamená bláznivý, šialený, tiež dvorný blázon.

Tak ako rodina Mapéouovcov aj Fouquetovci sa stali príkladnou rodinou protireformácie, spirituálne blízkou Františkovi Saleskému a Jane de Chantal. Z dvanástich detí, ktoré sa dožili dospelosti, sa šesť dievčat stalo mníškami, štyria chlapci sa stali kňazmi, z toho dvaja biskupmi. V tomto duchu pokračovali rodičia aj v Nicolasovom prípade a dali ho učiť sa do kolégia v Clermonte k jezuitom.

Popri štúdiu Nicolas pomáhal svojej matke Marie de Mapéou pri príprave liekov pre chudobných. Jeho záľuba vo farmácii a chémii pretrvala počas celého života. Mladý Nicolas bol predurčený pre cirkevný stav, dosiahol vysvätenie v januári 1635. Stal sa pokladníkom opátstva Saint-Martin v Tours a bol menovaný do úradu opáta v Saint-Julien de Doüy. Napriek tomu, jeho rodina váhala, ku ktorej kariére ho nasmerovať. Nakoniec šiel študovať právo na Parížsku univerzitu na osobnúRichelieuovu radu. Licenciát z práva obdržal po štúdiu na fakulte práv a dal sa zapísať do zoznamu advokátov.

V marci 1633 požiadal otec pre syna Nicolasa o kreslo v parížskom parlamente. Jeho žiadosť bola zamietnutá: starší brat, François V. Fouquet, mal totiž tú istú hodnosť. V nasledujúcom roku dosiahol však funkciu poradcu v magistráte mesta Metz, ktorú preňho vytvoril Richelieu. Zároveň mu udelil výnimku kvôli nízkemu veku, čo predpokladalo jeho vysokú dôveru. Nicolas prijal od kardinála poslanie: stal sa účtovníkom-kontrolórom dokladov pokladne kancelárstva vo Vice, kde sú zachované dodnes všetky vtedajšie papiere biskupstva v Metz a opátstva v Gorze. Snažil sa overovať, či si vojvoda Karol IV. Lotrinský neuzurpuje kráľovské práva, čo vždy bolo v prípade teritórií francúzskych enkláv v cudzine využívané ako dôvod na vojnu. V konečnom dôsledku išlo o nájdenie zámienky na vstup francúzskej armády na územie štátu, ktoré okupovalo vojvodstvo Lotrinsko ešte pred Nicolasovým funkčným obdobím. Mladý muž sa svojho poslania zhostil skvelo.

V roku 1635 vstúpil starší Nicolasov brat do cirkevného rádu. Teraz sa stal nádejou svojho otca na spoločenský vzostup Nicolas, ktorému zakúpil hodnosť pána žiadostí. Aj v tomto prípade Nicolas obdržal výnimku pre svoj mladý vek.

V roku 1638 bol odvolaný z dvoru v Metz, aby sa zúčastňoval na kráľovskej rade v Nancy. V tom istom roku ho jeho otec poveril účasťou v záležitostiach rodinnej firmy „Compagnie des îles d'Amérique“.

François Fouquet, v predtuche blížiacej sa smrti, donútil svojho syna k sobášu. Nicolas si vybral Louise Fourché, pani de Quéhillac, vnučku Jeana Fourché, starostu Nantes v roku 1597-1598. Manželská zmluva bola podpísaná 10. januára 1640 v Nantes medzi rodičmi, ceremónia sa konala 24. januára v Notre-Dame de Nantes. Bol to bohatý sobáš: Louise priniesla 160 000 livier v striebre a renty z majetkov plus pozemok v Quéhillacu. Nicolas dostal od rodičov vlastníctvo svojej hodnosti pána žiadostí v odhadovanej hodnote 150 000 livier a rentu 4 000 livier, čo predstavovalo asi 20 000 livier v kapitalizovanej hodnote. Navyše, Louise aj Nicolas mali vplyvné príbuzenské vzťahy v Bretónsku. Louise a Nicolas mali prostredníctvom svojich príbuzných kontakty na obchodné spoločnosti na pobreží Atlantiku. François Fouquet umiera krátko po sobáši nasledovaný onedlho starým otcom z matkinej strany Gillesom de Maupéou. V roku 1641 sa mu narodila dcéra Marie a jeho manželka zomrela šesť mesiacov po pôrode. Vo veku 26 rokov sa stal vdovcom.

Počas tejto etapy života prevzal po otcovi rôzne firmy námorného obchodu, v ktorých mala rodina účasť. Boli to „Compagnie des îles d'Amérique“, Sénégalu a Nového Francúzska. V roku 1640 prevzal účasť medzi prvými akcionármi „la Société du Cap-Nord“ a v 1642 vstúpil do firmy „Indes orientales“.

Za veno svojej manželky odkúpil tiež šľachtické pozemky vo Vaux a nechával sa titulovať ako "vikomt de Vaux". V roku 1642 sa smrťou dlhoročného protektora rodiny kardinála de Richelieu skončili jeho sny o kolóniách a o námornom obchode. Preto si nakoniec vybral službu v štátnej administratíve. Našťastie pre Nicolasa Fouqueta sa stal novým prvým ministrom kardinál Mazarin, ktorý prevzal aj protektorstvo nad rodinou Fouquetovcov.

V roku 1644 bol menovaný miestodržiteľom spravodlivosti, polície a financií v meste Grenoble v provincii Dauphiné, bezpochyby na osobnú žiadosť regentky Anny Rakúskej. Pre mladého Fouqueta to bolo neľahké poslanie, pretože mal málo skúseností a provinciu vôbec nepoznal. V priebehu leta vypukla vzbura roľníkov proti vysokým daniam, čo sa stalo podnetom pre jeho odvolanie z funkcie aj vďaka zásahu kancelára Séguiera u Mazarina.

Našťastie iný incident mu umožnil zmeniť túto nemilosť: na ceste späť z Grenoble vypukli ďalšie nepokoje vo Valence. Vďaka svojej chladnokrvnosti, rečníckemu talentu a odvahe dokázal toto povstanie upokojiť. Za odmenu dostal v roku 1646 opäť úrad pre žiadosti. Mazarin mu zveril poslanie pozorovateľa v meste Lérida v Španielsku. Keď splnil svoju úlohu k spokojnosti, bol menovaný v nasledujúcom roku intendantom armády v Picardii z osobného rozhodnutia Anny Rakúskej.

V 1648 sa stal intendantom kontroly výberu daní (generalité) v Paríži. Vypuknutie Fronda dalo tomuto postu nečakanú dôležitosť. Postavil sa na stranu Anny Rakúskej a Mazarina, čím si získal stálu priazeň kráľovnej. Po zatknutí šľachtickou úniou poslal kráľovnej list, v ktorom jej radil vyjednávať a rozdeliť nepriateľov, názor, ktorý si zachoval počas celej Frondy. Počas pobytu v Paríži bol poverený službou vyplácania dôchodkov a zarobil veľa peňazí.

V novembri 1650 si kúpil hodnosť generálneho prokurátora v parížskom magistráte za 450 000 livier. Stal sa tak elitným hodnostárom, čo mu pomohlo uzavrieť jeho druhé manželstvo vo februári 1651. Nová madame Fouquet, rodená Marie-Madeleine de Castille-Villemereuil, pochádzala tiež z rodiny, ktorá od obchodu prešla k finančníctvu a neskôr získala šľachtictvo. Mala len 15 rokov, on 36. Jej veno bolo menšie ako veno prvej manželky, no priniesla so sebou do manželstva široký okruh kontaktov svojej matky medzi parížskymi hodnostármi.

portrét kardinála Mazarina

V tom období sa udialo, že magistrát Paríža vylúčil Mazarina zo svojich radov. To zapríčinilo jeho exil v Nemecku. Oficiálne sa Fouquet ako generálny prokurátor postavil proti Mazarinovi, ale potajomky mu podával informácie až do jeho omilostenia prostredníctvom svojho brata Basila nazývaného abbé Fouquet, ktorý bol šéfom kardinálovej tajnej polície. 31. júla kráľovský príkaz presťahoval parížsky parlament do Pontoise. Fouquet riadil operáciu za urážok a výsmechu davu. Svoju odmenu dostal na konci Frondy: 22. októbra 1652 po vyhlásení amnestie pre vzbúrencov predniesol prejav na zasadaní magistrátu, v ktorom chválil zhovievavosť kráľa a kritizoval svojich kolegov, ktorí naďalej zostávali stúpencami Frondy. V nasledujúcom období bol voči stúpencom princa Condého nemilosrdný .

Vo februári 1653 náhle zomrel vojvoda de Vieuville, surintendat financií. Fouquet sa prihlásil za kandidáta na tento post. Mazarin, ktorý dobre poznal porekadlo „Rozdeľ a panuj“, vytvoril dva posty pre túto funkciu. Jeden zveril diplomatovi Abelovi Servienovi, druhú funkciu Fouquetovi.

7. februára si vyberal medzi význačnými menami ako napríklad Le Tellier, Mathieu Molé, bývalý surintendant de Maisons a maršali de Villeroi a de l'Hospital. Fouquet uspel vďaka svojej úlohe počas Frondy a vplyvu svojho brata Basila. S týmto úradom súvisela pozícia ministra, čo Fouqueta oprávňovalo zasadať v „Kráľovskej rade“, najvyššej mocenskej inštancii v monarchii.

Fouquet bol najmladší minister financií počas obdobia monarchického Francúzska. Historik Daniel Dessert zdôrazňuje jeho kompetencie vo finančníctve a obchode, tvrdí, že bol pripravený čeliť hrôzostrašnej úlohe spravovať kráľovské financie, a že poznal zvnútra fungovanie finančníctva. Naopak, jeden z jeho životopiscov Jean-Christian Petitfils upresňuje, že poznal zle záhady verejných financií a že bol cudzincom v prostredí vyberačov daní.

Kráľovské financie boli v tom čase v neblahom stave. Potreby koruny boli vysoké a bolo treba aj financovať vojnu, no kvôli míňaniu Ľudovíta XIV. bola pokladňa v stave bankrotu. Príjmy z daní boli v kalamitnom stave a zásoba drahých kovov nedostatočná.

Fouquet, aby tomu čelil, sa neoprel o nijakú konkrétnu ekonomickú teóriu. Skúsenosť mu však diktovala poznatok, že hlavným problémom francúzskeho štátu je nedostatok úverov. Nájomcovia daní, statkári a prenajímatelia mu nedôverovali. Začal obnovovať kredit štátu rešpektujúc minulé obchodné zmluvy medzi nájomcami daní a štátnou pokladňou a súhlasil s výhodnými úrokmi pre nich. Taktiež vytvoril fondy z bývalých sporiacich účtov, čím kompenzoval časť straty štátnej pokladne z roku 1648. Kládol dôraz na „mimoriadne zásahy“:

• zaúčtovanie a odplatný prevod záväzkov
• vytvorenie nových pohľadávok
• emisiu pôžičiek a štátnych dlhopisov, to všetko za veľmi výhodných podmienok pre nájomcov daní.

V protiklade k monetárnym manipuláciám minulých období presadil revalváciu livry tourskej: jedna zlatá pistola zmenila kurz z 12 livier na 10 livier. Príjmy štátu sa zvýšili a situácia sa zlepšila.

Namiesto, aby to podnietilo k opatrnosti, dočasné zlepšenie financií vyvolalo ďalšie nerozvážne výdavky. Po roku 1654 sa kríza vrátila. Fouquet musel vložiť svoj osobný majetok a dokonca aj majetok svojich blízkych. V novembri 1657 musel na seba vziať tretinu obchodného kontraktu v celkovej sume 11,8 milióna livier. Jeho osobný kredit mu umožňoval garantovať jeho podiel, no za cenu 20 % úrokov. Zároveň s ťažkosťami, ktoré ho stretli v jeho funkcii, musel počítať s premenlivou náklonnosťou zo strany Mazarina a kritikou zo strany Colberta, ktorý bol Mazarinovým intendantom. Zúfalý z týchto tlakov ponúkol svoju demisiu, ktorá bola zamietnutá. Nerozumel si s kolegom Servienom: od decembra 1654 musel viackrát žiadať kráľa o vymedzenie kompetencií oboch intendantov financií. Preto Servienovi pridelili starať sa o výdavky a Fouquetovi o príjmy.

Fouquetova finančnícka politika mu dovolila vytvoriť si veľkú klientelu medzi vlastníkmi a obchodníkmi s peniazmi. Okrem iného, veľký tok financií, ktorý prechádzal rukami surintendanta, rovnako ako sieť špiónov a informátorov mu umožňovali skonsolidovať svoju pozíciu.

Najväčší páni sa stali jeho priateľmi aj jeho dlžníkmi. Aj jeho bratanci z rodiny Mapéou a rodina druhej manželky mu zaručili veľký podiel v obchode. Fouquet potvrdil spoločenský vzostup sobášom svojej dcéry Marie s Armandom de Béthune, markízom de Charost, prasynovcom Sullyho. Svojej dcére dal veno ako princeznej: do manželstva priniesla 600 000 livier v zlatých a strieborných luisdoroch.

Po Servienovej smrti v roku 1659 bol Fouquet potvrdený sám vo svojej hodnosti surintendanta, ktorú si zachoval do zosadenia v roku 1661. S úspechom potlačil Colbertovu intrigu, ktorou ho chcel zbaviť úradu surintendanta, snažil sa presvedčiť Mazarina o nevyhnutnosti znížiť výdavky štátu. Zároveň tiež vypracoval rozsiahly plán zlepšenia financií založený na:

• zlepšení príjmov z nepriamych daní (centralizáciou verejných financií),
• uľahčenie daňovej záťaže (zľava z nedoplatkov z nezaplatených daní),
• ozdravenie obecných a mestských financií (preverenie mestských dlhov)
• zlepšenie vzťahov s obchodníkmi s peniazmi

Napriek skončenej vojne zostávala situácia v kráľovských financiách zlá. Finančníci uprednostňovali požičiavať peniaze dvorskej šľachte ale nie kráľovi a Fouquet musel znovu zapojiť svoje osobné kontakty, súhlasiť s mimoriadnymi daňami, udeľovať úľavy a uchyľovať sa k mimoriadnym krokom.

Konečné hodnotenie úradu surintendanta nebolo jednomyseľné. Klasická historiografia je bližšie k mienke, že Fouquetovi chýbali jasné ekonomické princípy, strach potlačiť mimoriadne riešenia a potlačovať či znižovať kráľovské zadlžovanie, ale hlavne jeho previazanosť s prostredím finančníkov, jeho klientelizmus a osobné obohacovanie.

Daniel Dessert odsudzuje toto bilancovanie z dielne Colbertových stúpencov a dáva do popredia jeho zahájenie nápravy financií prostriedkami, ktoré neskôr tiež použil Colbert: „V skutočnosti neexistoval zásadný rozdiel medzi finančnými politikami Fouqueta a jeho rivala Colberta. To, čím sa navzájom líšili, bol ich štýl: jeden postupoval jemnými posunmi či úpravami, druhý údermi kladiva.“ Proti tejto téze sa namieta, že ak aj Fouquet mal koherentnú politiku, nevytvoril zodpovedajúci administratívny systém tak ako Colbert.

Štát sa nachádzal v ekonomickom úpadku kvôli záväzkom z úverov, čo mu umožňovalo obchodovať cez svojich priateľov alebo firmy, v ktorých mal spoluúčasť. Napriek tomuto bankrotu štátnych financií Fouquet disponoval fantastickým majetkom, ktorý mu dovoľoval udržiavať vlastný dvor a usporadúvať nákladné slávnosti. Tento kontrast medzi jeho osobnou prosperitou a zruinovaným kráľom urýchlil jeho pád.

Fouquet mal početné sídla. Ako mladý muž sídlil v rodičovskom dome na ulici de Jouy v Paríži. Kúpil dom pri ulici de Matignon, potom sa presťahoval do hôtel de Castille, ktorý mu ako veno priniesla druhá manželka. Vlastnil tiež hôtel de Narbonne a d'Émery oproti Mazarinovi. Kúpil tiež veľkú usadlosť v Saint-Mandé. Dal ju prestavať a skrášliť. Umiestnil v nej veľkú zbierku kníh (27 000 ks). Tiež vybudoval záhrady so sochami, skleníkmi a oranžériami. Vo výzdobe interiéru uprednostnil dekoratívne a pompézne kúsky. Usporadúval tu mnohé recepcie a hral vysokú hru. V roku 1656 tu prijal dvor, Gastona Orléanskeho a kráľovnú Kristínu I. Švédsku.

Zámok Vaux-le-Vicomte

Od 1653 začal stavať nádherný zámok vo Vaux-le-Vicomte (aktuálne obec Maincy). Panstvo bolo kúpené pred nastúpením do funkcie surintendanta. Začal metodicky vykupovať pozemky v okolí zámku. Celkový súbor pozemkov panstva Vaux predstavoval viac ako 200 zmlúv o predaji a nákupe. Nechal zrušiť obec Vaux, niekoľko samôt a les, presunul koryto rieky a vytrhal vinohrady. Uskutočnil stavbu vodovodu.

Na prebudovaní tohto zámku pracovali umelci Le Vau, Le Nôtre, Charles Le Brun a Villedo. Sústredil okolo seba malý okruh spisovateľov, napríklad Molière, La Fontaine, Madame de Sévigné a Madeleine de Scudéry. Kráľ tam prišiel prvýkrát v júli 1659. 17. júla 1660 ho tam Fouquet privítal znovu, už spolu s infantkou Marie-Thérèse, s ktorou sa kráľ práve oženil, teda potom, ako sa vrátili zo Saint-Jean-de-Luz.

11. júla 1661 tu prijal znovu celý dvor. Ľudovít XIV. nemohol v tom čase prísť, a tak sa ďalšia slávnosť konala 17. augusta, zúčastnil sa jej monarcha a 600 jeho dvoranov. Bola to prepychová slávnosť s ohňostrojom, vodometmi, prestretými stolmi pre viac ako tisíc osôb, o ktoré sa postaral François Vatel, a s divadelným predstavením Molièrovej hry Les Fâcheux. Ľudovít XIV. zúril, keď videl taký prepych, zatiaľčo jeho vlastné sídla boli prázdne. Pôvod toľkých peňazí sa mu videl byť podozrivý. Fouquetova ponuka, že mu Vaux daruje, ho len viac podráždila. Podľa abbého de Choisy vyhlásil kráľ v kočiari na spiatočnej ceste Anne Rakúskej: „Ah, Madame, či nedáme pripraviť o hrdlo všetkých tých ľudí?“

Busta Nicolasa Fouqueta v zámku Vaux-le-Vicomte

Fouquet založil salón v Saint-Mandé na konci Frondy. Pritiahol doň Paula Pellissona, Charles Perraulta, Quinault, Ménagea, La Fontainea a Madame de Sévigné. Prijímal aj vedcov, napríklad lekára Samuela Sorbièra alebo filozofa La Mothe Le Vayera.

Od roku 1660 sa zaujímal aj o Molièra. Ochraňoval maliara Nicolasa Poussina. Salón vo Vaux bol miestom stretávania sa preciózok. Fouquet sám písal poémy, piesne, tvoril rébusy a rýmovačky nasledujúc tak vtedajšiu módu. Vyplácal podpory mnohým básnikom, napríklad Corneillovi 2000 livier ročne, ochraňoval sochárov Françoisa Anguiera, jeho žiaka Françoisa Girardona, tiež Thibauta Poissanta a Pierre Pugeta.

Ako vyjadrenie vďaky mu venoval Corneille svoju hru „Oidipus“ (1659), Madeleine de Scudéry mu vo svojom románe „Clélie, histoire romaine“ vyhradzuje miesto na tej istej úrovni, ako bol Richelieu, tiež protektor umení.

Keď Mazarin v roku 1661 zomrel, Fouquetova šťastná hviezda bola na vrchole: kontroloval Kráľovskú radu Ľudovíta XIV., ktorý ho poveril vytvoriť Obchodnú radu a zveril mu viacero tajných diplomatických misií. Zároveň kritiky pochádzajúce od Colberta proti Fouquetovi začali prinášať svoje ovocie. Ľudovít XIV. sa hneval čím ďalej tým viac na príliš ambiciózneho ministra. No prehnane extravagantná slávnosť vo Vaux nebola skutočnou príčinou kráľovho hnevu a Fouquetovho uväznenia. Kráľovo rozhodnutie padlo 4. mája 1661. V zásade bolo vyvolané jeho dojmom, že bol Fouquetom oklamaný potom, ako mu sľúbil dať do poriadku kráľovské financie. Surintendant po tomto sľube upadol opäť do starých zlozvykov.

Rozhodnutie kráľa sa udialo, keď Colbert predniesol správy svojho bratanca Colberta de Terron o vyzbrojovaní a opevňovaní ostrova Belle-Île - dnes Belle-Île-en-Mer. Dva fakty boli prekážkou eventuálneho pádu surintendanta: Fouquet mohol byť súdený len pred parlamentom, ktorý sám kontroloval. Zároveň sa surintendant tešil priazni kráľovnej matky Anny Rakúskej. Colbert ich premyslene odstránil. Najprv zariadil s Fouquetom, aby tento spontánne navrhol kráľovi, že predá svoju hodnosť. Tiež získal pre kauzu anti-Fouquet vojvodkyňu de Chevreuse, starú priateľku kráľovnej matky. Ak aj bol Fouquet informovaný o týchto ohrozeniach, nepochopil nakoľko sú nebezpečné, naopak, hromadil svoje chyby.

Fouquetov list z väzenia adresovaný manželke

Počas toho, ako bol dvor v Nantes kvôli Bretónsku, Ľudovít XIV. nariadil 5. septembra 1661 rytierovi d´Artagnanovi, veliteľovi kráľovskej stráže, zatknúť surintendenta z dôvodu sprenevery. Viditeľne prekvapený Fouquet ponúkol hneď ostrov Belle Île kráľovi a začal varovať svojich blízkych, ktorí však nevyužili časový odklad na zničenie kompromitujúcich listín.

Hugues de Lionne, jeho priateľ, prosil kráľa, aby neuvrhol Fouqueta do nemilosti, ale ten to zamietol. Belle-Île sa vzdal bez odporu kráľovskému vojsku. Všetky Fouquetove rezidencie boli zapečatené, taktiež aj domy jeho klientov. Madame de Fouquet odišla do Limoges, jeho bratia Louis a François boli izolovaní v ich diecézach. Gilles bol zbavený dvorskej hodnosti prvého štolbu a Basile musel ísť do exilu v Guyenne.

Súdny proces trval dlhé tri roky, Nicolas Fouquet bol súdený za hrdelné zločiny, ktorým vtedy sprenevera kráľových financií a poškodenie majestátu boli. Jeho trestné činy uvedené v rozsudku boli založené na týchto skutočnostiach:

• prijímanie výnosov z majetkov prepadnutých v prospech štátu
• výkup pohľadávok kráľa pod rôznymi krycími menami
• vypisovanie nových pokladničných poukážok na staré účty z minulých rokov
• vypisovanie štátnych poukážok ako zálohy kumulatívne v konflikte s funkciou príkazcu fondov, z čoho ťažil zisky.

No z poroty pozostávajúcej z dvadsiatich sudcov len deviati hlasovali za trest smrti. Fouqueta odsúdili na prepadnutie majetku a vyhostenie z kráľovstva. Kráľ rozsudok zmenil na doživotné väzenie a prepadnutie celého majetku, nemohol riskovať, aby Fouquet so všetkým vplyvom, ktorý ešte mal, získal útočisko na niektorom z nepriateľských dvorov. V roku 1665, kedy vošiel do platnosti, začal Fouquet svoj pobyt v žalári v pevnosti Pinerolo v Taliansku (vtedy patrilo Francúzsku), kde aj zomrel v roku 1680.