Madeleine de Scudéry

Osirela vo veku šesť rokov a vychovával ju strýko, ktorý bol cirkevný hodnostár. Učila sa literatúru, tanec, hudbu a spoznávala sa s vplyvnými osobami na kráľovskom dvore. Strýko jej ako vplyvný dvoran počas panovania troch kráľov umožnil vstup do literárneho salónu Madame de Rambouillet. Stálou členkou tohto krúžku v hôtel de Rambouillet sa stala okolo roku 1635. Natrvalo sa spolu so svojím bratom Georgesom usadila v Paríži okolo roku 1640. Mala možnosť robiť vychovávateľku dvom neteriam kardinála Mazarina[1]. V období rokov 1644 až 1647 žila v Marseille, kde sprevádzala svojho brata Georgesa, ktorý tam dostal funkciu guvernéra pevnosti. Po tomto období sa vrátila naspäť do Hôtel de Rambuillet v Paríži.

Madeleine si dala podľa dobového štýlu 17. storočia prezývku Sapfo podľa známej antickej autorky. Stala sa členkou salóna Catherine de Rambouillet v hôtel de Rambouillet až do roku 1652, kedy si založila vlastný literárny salón, ktorý dlho udával tón v hnutí preciózok, spomedzi ktorých bola jednou z ich najslávnejších predstaviteliek. Väčšina celebrít vtedajšej doby pravidelne navštevovala "soboty u slečny de Scudéry", kde sa viedli erudované literárne a galantné rozhovory. Návštevníci si dávali prezývky. Do užšieho krúžku pravidelných hostí „Société du Samedi“ patrili Madame de La Fayette, Madame de Sévigné, Charles de Sainte-Maure, vojvoda de Montausier s manželkou, François de La Rochefoucauld, Valentin Conrart, Jean Chapelain, Simon Arnauld de Pomponne a Paul Pellisson. Salón sa nachádzal vo štvrti Le Marais, na Rue du Temple, potom na Rue de Beauce.

V roku 1642 sa zúčastnila na tvorbe diela „Recueil des femmes illustres“, hlavne na časti „L'épitre aux Dames“. Sprevádzala svojho brata do Marseille, kde vykonával funkciu guvernéra v rokoch 1644 - 1647. Často písala pod jeho menom Georges de Scudéry a on nikdy neváhal previesť na seba otcovstvo veľkého množstva jej tvorby. Bola to ona, ktorá bola autorkou úspešných dlhých románov na kľúč. V románoch písala o skutočných historických postavách pod inými literárnymi menami, napríklad o pánovi de Condé alebo madame de Longueville. Používala transpozíciu dobovej mondénnej spoločnosti do obdobia antiky, napríklad: „Ibrahim ou l’Illustre Bassa“ (4 diely, 1642); „Artamène ou le Grand Cyrus“ (1649 - 1653) - najdlhší román vo francúzskej literatúre (10 častí); „Clélie, histoire romaine“ (10 častí, 1654 - 1660); „Almahide ou l’esclave reine“ (8 častí,1660); „Mathilde d’Aguilar, histoire espagnole“ (1667).

Jej tvorba bola miestom rafinovaných analýz vnútorného života postáv, ktorých portréty majú často udivujúci profil. Jej diela dali život novým emóciám, hlavne melanchólii, nude, nepokoju a určitým sladkým sneniam, čo predznamenalo Rousseaua. Konverzácie, ktoré boli publikované osobitne ako „la Morale du monde ou Conversations“ (10 volumes, 1680-1682), sú plné citovosti a espritu svojich postáv a stali sa druhom návodu na správanie sa v elegantnej spoločnosti. Preciózne romány sa stali obľúbenými, lebo predstavili víziu idealizovanej lásky a vykreslili poetizovaný obraz mondénnej spoločnosti. V románe „Clélie, histoire romaine“ autorka vytvorila slávnu „Carte de Tendre“[2], (Mapa nežnej lásky) mapu citov v galantnej geografii, hraničiacu niekedy s vyumelkovanosťou, ktorá odklonila preciózne hnutie od jeho pôvodného modernizmu. O vynález mapy citov sa s ňou prel Abbé d´Aubignac.