Neskoré obdobie (Egypt)

Stéla z čias 25. dynastie zobrazujúca boha Amona v jeho rôznych podobách

Politickú nejednotnosť, ktorú privodili Egyptu líbyjskí faraóni 22., 23. a 24. dynastie, využilo kráľovstvo Núbijcov, ktoré sa vymanilo spod egyptskej nadvlády a neskôr samo usilovalo o ovládnutie svojho tradičného rivala. Ako prvý sa o prienik do Egypta pokúšal núbijský vládca Kašta, ktorý rozšíril vplyv Núbie až do Téb, ako to dokladá to, že jeho dcéra Amenirdis bola dosadená na významnú pozíciu v hierarchii Amonových kňazov. Približne v roku 732 pred Kr. Pianchi (Pije) porazil spojené vojsko viacerých egyptských vládcov vrátane Osorkona IV. z 23. dynastie a Tefnachta z 24. saidskej dynastie. Pianchi založil 25., tzv. kušitskú dynastiu a ustanovil porazených vládcov za krajinských správcov. Sám vládol z núbijského mesta Napata, ale jeho nástupci, brat Šabaka a potom jeho dvaja synovia Šebitko a Taharka, vládli už z Egypta.

V tejto dobe stratil Egypt výrazne na medzinárodnej prestíži, ktorú budovali faraóni počas Novej ríše. Egyptskí spojenci na Blízkom východe sa stali korisťou rastúcej Asýrskej ríše a od roku 700 pred Kr. sa vojna s touto veľmocou zdala byť nevyhnutnosťou aj pre Egypt. Za Šabaku vládli medzi dvoma ríšami ešte priateľské vzťahy, ale už Taharka musel viesť proti asýrskemu kráľovi Asarhaddonovi obrannú vojnu a bol ním nakoniec zosadený a nahradený bábkovým kráľom Nekonom. Tanutamun, posledný panovník dynastie, sa proti Asýrčanom pokúsil posledný raz vytiahnuť do boja, v ktorom zabil Nekona. Proti samotným Asýrčanom však neuspel, nový asýrsky kráľ Aššurbanipal ho zahnal na útek a vyplienil Memfidu aj Téby. Na konci svojej vlády boli faraóni 25. dynastie nútení stiahnuť sa do sudánskej Napaty, kde sa im podarilo až do 6. storočia pred Kr. udržať vlastné kráľovstvo.

Od roku 664 pred Kr. vládla Egyptu posledná dynastia egyptského pôvodu, hoci dosadená Asýrčanmi. Za panovania prvého faráona dynastie, Psammetika I., syna zabitého Nekona, bol Egypt opätovne zjednotený a zažíval obdobie relatívnej prosperity a stability trvajúce 54 rokov. Vnútornú stabilitu a rozvoj sa podarilo udržať aj za nasledujúcich faraónov dynastie, vládnúcich z mesta Sais. Vládcovia 26. dynastie sa mohutne inšpirovali predchádzajúcimi slávnymi obdobiami egyptských dejín, ktoré napodobovali v sochárstve, staviteľstve aj literatúre. Egyptu sa v tomto období tiež darilo viesť výboje v Ázii aj Líbyi, a to až do roku 526 pred Kr., kedy Egypt napadli Peržania. Psemmatik III. vládnúci sotva rok sa s nimi stretol v bitke pri Pelúziu, kde bol porazený, na krátko unikol do Memfidy, ale bol nakoniec uväznený a popravený v Súzach, hlavnom meste Perzskej ríše. Vládcom Egypta sa tak formálne stal perzský kráľ Kambysés.

Socha Dareia I. nájdená roku 1972 v Súzach, nápis na nej je písaný aj v hieroglyfoch, čo dokladá dôležitosť Egypta v tomto období

Po víťazstve nad Psemmatikom Kambýses spojil Egypt s Cyprusom a Feníciou do šiestej perzskej satrapie. Týmto začal prvé obdobie perzskej nadvlády nad Egyptom, jeho 27. dynastiu, ktoré trvalo do roku 402 pred Kr.

Kambýses zostal v Egypte do roku 522 pred Kr. a viedol tri neúspešné vojenské ťaženia v Afrike: proti Kartágu, proti oázam v Líbyjskej púšti a proti Núbii. Na spiatočnej ceste do Perzie však zahynul. Staroveké záznamy, obzvlášť Herodotos a Diodoros Sicílsky, zobrazujú Kambýsa ako krutého, bezbožného a šialeného kráľa. Tento obraz, ktorý sa nezhoduje s prameňmi pochádzajúcimi zo starovekej Perzie[1], môžu mať na svedomí mocná kňazská hierarchia, ktorá za Kabysésovej vlády v Egypte utrpela na svojej moci, majetkoch a početných privilégiách. Herodotos pravdepodobne čerpal z tejto egyptskej tradície.

Kambýsesov nástupca Dareios I. odvolal dekrét, ktorým Kambýses odobral kňazom niektoré privilégia, aby si získal podporu kňazskej triedy. Podľa Diodora Sicílskeho bol Dareios šiestym a posledným zo zákonodarcov Egypta. Na Démotickom papyruse č. 215 sa uvádza, ako v treťom roku svojej vlády prikázal egyptskému satrapovi, Aryandésovi, aby zvolal múdrych mužov spomedzi vojakov, kňazov a pisárov, aby spísali právny systém, ktorý sa používal do 44. roku vlády faraóna Amasisa. Zákony mali byť prepísané na papyruse v démotickej egyptčine aj v aramejčine, tak aby satrapovia a ich úradníci, prevažne Peržania a Babylončania, mali právnu príručku v úradnom jazyku ríše aj v jazyku miestnej správy. Na rozvinutie obchodu Dareios vybudoval kanál medzi Nílom a Červeným morom (od Bubastidy, cez Wadi Tumelat a jazerá Bohajrat al-Temšah a Bohajrat al-Morra). Na brehoch kanálu boli postavené štyri tzv. kanálové stély písané dvojjazyčne v hieroglyfickom aj klinovom písme.

Krátko pred Dareiovou smrťou roku 486 pred Kr. vypuklo v Egypte povstanie, pravdepodobne spôsobené jeho porážkou pri Maratóne. Povstanie sa podarilo potlačiť Dareiovmu nástupcovi Xerxovi I. až v roku 484 pred Kr. Egypt bol za vzburu tvrdo potrestaný a jeho nový satrapa, Achajmenés, ho spravoval bez ohľadu na názory svojich poddaných. K ešte vážnejšiemu povstaniu došlo roku 406 pred Kr., za panovania Artaxerxa I. Povstanie viedol Líbyjčan Inarus, syn Psemmetikov, jeden z menej významných líbyjských vládcov, ktorý požiadal o pomoc Atény. Flotila 200 lodí sa vypravila až do Memfidy, ktorej sa z veľkej časti zmocnili povstalci. Achajmenés bol zabitý počas bitky pri Papremide v západnej časti delty. Hoci sa roku 456 pred Kr. podarilo Peržanom znova zmocniť Memfidy, stratili západnú časť delty.

Po povstaní proti Peržanom za vlády Artaxerxa I. sa strácajú záznamy o Egypte takmer na 50 rokov. Až z roku 404 pred Kr. máme správy o povstaní saidského vládcu Amenardisa, jediného faraóna, ktorý sa zaraďuje do 28. dynastie. Jeho vláda trvala 6 rokov, od roku 404 pred Kr. do roku 398 pred Kr., kedy bol v boji porazený 29. dynastiou z Mendesu.

Faraóni 29. vládli nad krajinou v rokoch 398 – 380 pred Kr. S pomocou gréckych spojencov dokázali úspešne odraziť útok Perzskej ríše aj cyperského kráľa Evagorasa. Za tjeto doby dokázal Egypt opäť dosiahnuť prosperitu. Posledného, štvrtého faraóna dynastie, Neferita II. po necelom roku panovania zosadil Nektanebos, zakladateľ 30. dynastie.

Len traja faraóni 30. dynastie vládli v Egypte od roku 380 pred Kr. do roku 343 pred Kr., kedy sa podarilo Artaxerxovi III. podarilo zmocniť svojej vzbúrenej satrapie. Počas týchto takmer 40 rokov museli neustále vzdorovať pokusom Perzie o ovládnutie. Posledný faraón tejto dynastie, Nektanebos II., je považovaný za posledného egyptského vládcu starovekého Egypta.

Nie je známe, kto bol satrapom Egypta za vlády Artaxerxa III., ale za panovania Dareia III. ním bol Sabakés, ktorý bojoval a zahynul v bitke pri Isse. Jeho nástupcom bol Mazakés, ktorý roku 332 bez boja odovzdal krajinu Alexandrovi Veľkému. Tým sa stal Egypt satrapiou v Alexandrovej ríši.

• Watterson, B. Egypťané. Nakladatelství Lidové noviny, Praha: 2005.
• Wiesehöfer, J. Ancient Persia. I. B. Tauris: London, 2004