Slovenské nárečie

Slovenské nárečie (iné názvy: slovenský dialekt, nárečie/dialekt slovenčiny, nárečie/dialekt slovenského jazyka) je nárečie (dialekt) slovenského jazyka, t.j. forma slovenského národného jazyka s vlastným systémom, slúžiaca na dorozumenie autochtónneho obyvateľstva v menšej zemepisnej oblasti (tzv. nárečovej oblasti) v jeho každodennom spoločenskom a pracovnom styku s najbližším okolím. Slovenské nárečia spolu so spisovným jazykom v najširšom zmysle tvoria dokopy slovenský národný jazyk.

Slovenské nárečia/dialekty je aj názov nárečí rómčiny, ktoré spadajú pod severný centrálny dialekt rómčiny používaný na Slovensku (a sekundárne v Česku), pozri pod severný centrálny dialekt.

Delenie

Základné delenie slovenských nárečí je na:

Podrobnosti pozri v samostatných článkoch o týchto skupinách.

Špecifickú nárečovú skupinu tvoria goralské nárečia, ktoré sa zaraďujú ako prechodné poľsko-slovenské nárečia alebo ako časť východoslovenských nárečí (porov. v článku východoslovenské nárečia) alebo ako poľské nárečia.

Do niektorej resp. niektorých z vyššie uvedených skupín sa obyčajne zaraďujú (a historicky patria) aj:

  • slovenské nárečia v Maďarsku
  • slovenské nárečia v Rumunsku
  • slovenské nárečia v Srbsku
  • slovenské nárečia v Chorvátsku
  • slovenské nárečia v Bulharsku
  • slovenské nárečia na Ukrajine

Do druhej svetovej vojny sa zvykli medzi slovenské nárečia zaraďovať aj moravskoslovenské nárečia (zaraďované dnes spravidla ako nárečia češtiny). Napríklad Slovenský náučný slovník z roku 1932 v hesle Slovenský jazyk, ktorého autorom je Čech Václav Vážný, rozlišuje v rámci slovenských nárečí moravskoslovenské nárečia (ktoré majú podrečia dolské, kelečské, slovenskocharvátske, kopaničiarske a valašské) a "vlastné slovenské nárečia" (ktoré sa ďalej delia na nárečia západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské). Dodnes podobné stanovisko ohľadom moravskoslovenských nárečí zastáva menšina českých jazykovedcov.[1]

Súvis západoslovenských a východoslovenských nárečí

Zaujímavým javom slovenských nárečí je skutočnosť, že niektoré (nie všetky) významné jazykové znaky spájajú (napriek geografickej vzdialenosti) západnú slovenčinu s východnou slovenčinou na rozdiel od strednej slovenčiny. Sú to najmä:[2][3]

  • slabiky ro-, lo- za praslovanské ort-, olt- (proti stredoslovenskému ra-, la-)
  • skupina šč (proti stredoslovenskému šť)
  • inštrumentál singulár ženských podstatných mien, prídavných mien a zámen na -ú / -u (proti stredoslovenskému -ou)
  • nominatív (a akuzatív) singulár prídavných mien stredného rodu na -é / -e (proti stredoslovenskému -uo)
  • nominatív (a akuzatív) singulár podstatných mien stredného rodu mäkkých vzorov na -o (proti stredoslovenskému -e)

Referencie
  1. pozri napríklad Václav Machek: Etymologický slovník jazyka českého, 1997, ISBN 80-7106-242-1, str. 8
  2. Vážný, V.: slovenský jazyk. In: BUJNÁK, Pavel, ed. Slovenský náučný slovník: príručná encyklopedia vedomostí v troch dieloch III N-Ž. Bratislava: Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932.
  3. Mistrík (ed.): Encyklopédia jazykovedy, 1993

Zdroje
  • slovenské nárečia. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 396.
  • slovenské nárečia. In: Malá encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987. s. 481-482.

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.