Minister bez portefeuille

Krátko po vzniku Česko-Slovenska (28. október 1918) bola 14. novembra (teda ešte počas ústavného provizória) vymenovaná prvá vláda (pozri vláda Karla Kramářa), v rámci ktorej sa historicky prvým česko-slovenským ministrom bez portfeuille stal Mořic Hruban, predseda Katolíckej strany národnej na Morave a jeden z členov Národného výboru československého.[15] Túto funkciu vykonával do 8. júna 1919, kedy vládu K. Kramářa nahradila vláda Vlastimila Tusara, pričom M. Hruban ďalej vo vrcholovej politike pôsobil už len vo funkcii poslanca Revolučného národného zhromaždenia. To sa po prijatí Ústavnej listiny 29. februára 1920 (ústavný zákon č. 121/1920 Zb. z. a n.) pretransformovalo na Národné zhromaždenie, v ktorom bol Hruban poslancom (1920 – 1925) a následne senátorom (1925 – 1939).[16]

Dočasná ústava (zákon č. 37/1918 Zb. z. a n.) z 13. novembra 1918 ustanovila, že vláda pozostáva zo 17 členov (predseda a ministrov), ktorých volí Národné zhromaždenie (§ 14), resp. Revolučné národné zhromaždenie.[17] Zákonom č. 271/1919 Zb. z 23. mája 1919 bola dočasná ústava novelizovaná smerom k posilneniu právomocí prezidenta republiky, ktorý už o. i. získal kompetenciu menovať a prepúšťať členov vlády (§ 14), hoci zákon zároveň ukotvil zásadu zodpovednosti vlády Národnému zhromaždeniu (§ 16).[18] K posilneniu pozície prezidenta došlo po tom, čo do Prahy navrátivší sa Tomáš Garrigue Masaryk rázne vyjadril svoju nespokojnosť s úzkym vymedzením prezidentských právomocí.[19] Na tomto princípe bola postavená Ústavná listina z 29. februára 1920 (ústavný zákon č. 121/1920 Zb. z. a n.), podľa ktorej bolo v právomoci prezidenta o. i. ustanoviť, ktorý z členov vlády riadi jednotlivé ministerstvá (§ 72),[20] hoci vláda bola primárne závislá od Národného zhromaždenia. § 70 ods. 1 bol s účinnosťou od 2. apríla 1945 novelizovaný ústavným dekrétom prezidenta republiky č. 1/1945 Zb. z. a n. o novej organizácie vlády a ministerstiev v dobe prechodnej, ktorým bolo ustanovených 16 ministerstiev, pričom v troch z nich (ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo národnej obrany a ministerstvo zahraničného obchodu) mali byť štátni tajomníci.[21]

V období prvej republiky bolo vymenovaných celkovo osem ministrov bez portfeuille a počas druhej republiky ich bolo celkovo päť.[22] Prvým ministrom bez portfeuille po druhej svetovej vojny bol člen Československej strany ľudovej Alois Vošahlík (funkčné obdobie od 2. júla do 18. júla 1946).[23] Počas komunistického režimu ako ministri bez portfeuille slúžili vo vláde (resp. od roku 1968 vo federálnej vláde) celkovo 16 politici.[24] Po Nežnej revolúcii v novembri 1989 boli do vlády ako ministri bez portfeuille vymenovaní členovia Občianskeho fóra Richard Sacher (od 3. decembra do 30. decembra 1989) a Róbert Martinko (od 10. decembra 1989 do 13. februára 1990) a následne po ustanovení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky túto funkciu vo federálne vláde zastávali ešte dvaja ďalší členovia Občianskeho fóra (Vladimír Príkazský od 13. februára do 27. júna 1990 a Karel Havlík od 11. mája do 27. júna 1990).[25]

V dejinách samostatného Slovenska nedošlo k vymenovaniu ministra bez portefeuille,[26] hoci Ústava z 1. septembra 1992 takýto krok umožňuje.[27]