Alexander III. (Rusko)

Alexander bol druhorodeným synom cára Alexandra II. a Márie Alexandrovny Hessenskej (1824 – 1880). Alexandrov najstarší syn a nástupca na trón Mikuláš (Nikolaj) Alexandrovič zomrel v roku 1865 v juhofrancúzskom meste Nice na meningitídu.

Alexander Alexandrovič vyrástol na postavou mohutného muža (mal výšku okolo 190 cm), vynikal fyzickou silou, ale vo vyššom veku začal trpieť obezitou. Ako mladému mužovi sa mu nedostalo dobrého vzdelania, pretože na cársky trón bol predurčený jeho starší brat, ktorému bola venovaná väčšia pozornosť. Alexander však hovoril plynulo po anglicky, francúzsky a nemecky. Až ako nástupcovi na trón mu bol za vychovávateľa pridelený právnik Konstantin Petrovič Pobedonoscev (1827 – 1901), ktorý v cárovičovi vybudoval skôr nadšenie pre pravoslávnu cirkev ako pre liberálne politické myšlienky, ktoré boli v tej dobe populárne najmä u pokrokovej ruskej inteligencie.

Cár Alexander III. s manželkou Máriou Fiodorovnou v Kodani, 1893

Jeho manželkou sa stala snúbenica jeho staršieho brata Mikuláša dánska princezná Dagmar, dcéra kráľa Kristiána IX. Samotný Mikuláš Alexandrovič ju na úmrtnom lôžku prosil, aby sa vydala za jeho mladšieho brata Alexandra. Dagmar, ktorá mala veľmi vrelý vzťah ako k Mikulášovi, tak aj k celej jeho rodine, napokon v roku 1866 prijala Alexandrovu ponuku na sobáš. Dagmar prestúpila na pravoslávne náboženstvo a prijala meno Mária Fiodorovna. Sobáš sa uskutočnil v kaplnke Zimného paláca v Petrohrade dna 9. novembra 1866. Manželstvo s Alexandrom bolo šťastné a pár mal šesť detí, z ktorých sa dospelosti dožilo päť. Synovia Mikuláš (Nikolaj) a Michal (Michail) zahynuli tragickou smrťou počas boľševickej revolúcie (Mikuláš a Michal boli zastrelení boľševikmi), Jurij umrel na tuberkulózu (posledný záchvat dostal počas jazdy na motocykli). Dcéry Xénia a Oľga po úteku zo Soviestkeho Ruska dožili svoje životy v exile.

Manželia žili 15 rokov v Aničkovovom paláci v Petrohrade, letá trávili v cárskej vile v lokalite Livadija na Kryme. Neobľúbený a inteligenciou kritizovaný cár bol niekoľkokrát terčom atentátov. Najvážnejším z nich bol atentát na cársky vlak dňa 29. októbra 1888 neďaleko lokality Borki (dnes Ukrajina), počas ktorého vybuchla pod vozňami cárskeho vlaku nastražená nálož. Cárska rodina bola v tom čase v jedálenskom vozni, v ktorom detonáciou spadla strecha. Cárska rodina vyviazla bez zranení (cár vraj časť strechy vozňa zadržal svojimi plecami a umožnil tak z vozňa uniknúť manželke i deťom).

Cár na konci života trpel nevyliečiteľnou chorobou obličiek (nefritídou). Zomrel 1. novembra popoludní v tzv. Malom paláci v Livadii na Kryme. Jeho pozostatky boli prenesené do chrámu Sv. Petra a Pavla v Petrohrade.

Alexander Alexandrovič sa stal cárom po náhlej smrti svojho otca Alexandra II., ktorý zomrel na následky atentátu dňa 13. marca 1881 (1. marca podľa juliánskeho kalendára). Za cára bol spolu s manželkou korunovaný v moskovskom Kremli dňa 27. marca 1883. Cársky pár žil väčšinou v paláci v Gatčine, zhruba 50 kilometrov od Petrohradu.

Cár nebol obyvateľmi Ruska obľúbený, väčším sympatiám sa tešila aj jeho dánska manželka. Cár nezdieľal liberálne myslenie svojho otca a nesympatizoval s reformami, ktoré ním boli uvedené do života v 60-tych a 70-tych rokoch 19. storočia. Alexander III. bol skôr tvrdým stúpencom konzervatívnych hodnôt a neobmedzenej autokratickej vlády, ktoré boli úradným aparátom a vojskom presadzované v politickej i spoločenskej rovine. Zrušenie nevoľníctva (v roku 1861) však ostalo zachované. V rozhodovaní sa cár podriaďoval radám svojich ministrov, medzi ktorých patrilo knieža Dmitrij A. Tolstoj (minister kultúry a neskôr minister vnútra), K. Podjedonoscev (dlhoročný prokurátor tzv. Svätej synody, ktorá kontrolovala činnosť pravoslávnej cirkvi v Rusku) a konzervatívny novinár Michail Katkov (1818 – 1887).

Cár Alexander III. s manželkou a piatimi deťmi

K úspešnej vláde ho nepredurčovala ani jeho priemerná inteligencia a neochota riešiť problémy Ruského impéria. Autori Dejín Ruska ho v skratke opisujú takto: „Akoby vypadol z oka svojmu dedovi, cárovi Mikulášovi I., - bol dokonale priemerný, spokojný sám so sebou, jeho obzor neprevyšoval úroveň veliteľa stotiny, brutalitu považoval za energiu a bol rozhodnutý svoju autoritu brániť a udržať za akýchkoľvek podmienok. Liberalizmus považoval za “odporný”, liberálnu tlač za “prašivú” a súdnictvo svojho otca za “revolučné”.“[1]

V oblasti zahraničnej politiky cár opustil pronemeckú orientáciu dominujúcu za vlády jeho otca Alexandra II. a priklonil sa k Veľkej Británii a Francúzsku. Cár podporoval diplomatické zblíženie medzi Francúzskou republikou a Ruskom od začiatku 90-tych rokov, v roku 1891 napríklad navštívila prístav Kronštadt francúzska bojová flotila (a v Rusku bola pri tejto príležitosti prvýkrát hraná marseillaisa, štátna hymna). Spojenecká vojenská aliancia medzi Francúzskom a Ruskom bola napokon podpísaná výmenou diplomatických nót 27. 12. 1893 a 4. januára 1894.[2]

Do vojen a rozširovania územia ríše sa nepúšťal, asi aj z dôvodu poučenia sa z porážky Ruska v krymskej vojne. Za udržanie mieru v krajine sa mu dostalo prezývky „Mierotvorca“.

Alexander III. bol horlivým kresťanom a podporovateľom pravoslávneho náboženstva. Náboženstvo pokladal za základný kameň stability v ríši a tiež za užitočný nástroj v rusifikácii početných neruských etník a národnostných skupín, ktoré v Rusku žili. Cár sa netajil ani svojím antisemitským zmýšľaním – Židov nemal v láske a inicioval niekoľko protižidovských zákonov (tzv. májové zákony z roku 1882, ktorým sa zakazovalo ich usadenie sa na vidieku a tiež zastávanie niektorých profesií; Židia v Rusku v 19. storočí mohli žiť len západne od Pskovskej, Smolenskej, Oriolskej a Charkovskej gubernie, teda na území dnešnej Litvy, Bieloruska, východného Poľska a Ukrajiny).

Politické aktivity príslušníkov ruskej inteligencie boli počas jeho vlády prísne kontrolované a trestané (najmä vyhnanstvom na Sibír). Tresty smrti boli väčšinou vydávané len pre atentátnikov. V roku 1887 bol za prípravu atentátu na cára napríklad popravený Alexander Ulianov, brat Vladimíra Iľjiča Lenina.

• Kol. autorov: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1995. 559 s. [k vláde Alexandra III. strany: 277 – 290] ISBN 80-7106-183-2

1. Kol. autorov: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1995, s. 277.
2. Rusko-francouzská aliance. In: PEČENKA, Marek; LUŇÁK, Petr, a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. rozš. vyd. Praha : Libri, 1999. 655 s. ISBN 80-85983-95-8. S. 430.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexander III. (Rusko)