Mihăil Kogălniceanu

Mihăil Kogălniceanu sa narodil 6. septembra 1817 v meste Jasy, ktoré v tom čase patrilo Moldavskému kniežatstvu. Jeho otec pochádzal z bojarskej rodiny Kogălniceanovcov. V ranom detstve sa mu dostalo vzdelania vo viacerých súkromných inštitúciach, a následne odišiel vďaka podpore moldavského princa Mihaila Sturza študovať na univerzity vo Francúzsku a v Nemecku,[1] kde sa spoznal s viacerými významnými osobami svojej doby a oboznámil sa s myšlienkami Savigniho, Humboldta a Rankeho. Už ako študent sa venoval písanu a v roku 1837 publikoval priekopnícku štúdiu o Rómoch (Esquisse sur l'histoire, les moeurs, et la langage des cigains) a prácu o rumunských krajinách (Histoire de la Valachie, de la Moldavie a et des Vlaques transdanubiens). Pre konflikty so svojim patrónom Sturdzom však štúdium ukončil pred ziskom doktorátu a v roku 1839 sa vrátil domov.[5]

Doma začal pravidelne publikovať nové diela. Od roku 1840 redigoval časopisy Literárna Dácia (Dacia literară) a Rumunský archív ( Arhiva românească), na ktorých založení sa podieľal, a hlbšie zaoberal sa moldavskou históriou. Medzi rokmi 1845 až 1852 publikoval trojzväzkovú edíciu moldavských kroník.[6] V roku 1840 sa spolu s Constantinom Negruzzim a Vasile Alecsandrim stal spoluzakladateľom Národného divadla v meste Jasy, a venoval sa aj prednášaniu národných dejín na Academia Mihăileană, pričom jeho myšlienky mali značný vplyv na povedomie o roztrieštenom rumunskom národe. Reformistické sklony ho však čoskoro dostali do problémov, pretože moldavská vazalská správa podobné myšlienky nepodporovala. V roku 1844 bol jeho kurz histórie zrušený a počas jeho cesty do Viedne mu bol odobratý pas. Po návrate do Moldavska bol krátkodobo zatknutý. Naďalej sa zapájal do národnostného hnutia a roku 1845 až 1847 strávil v Paríži, kde sa stal členom Rumunskej asociácie študentov.[5]

Kogalniceanuov portrét

V rokoch 1848/1849 sa zapojil do revolučného hnutia, ktoré sa rozšírilo po celej Európe. V Moldavsku a vo Valašsku malo hnutie za hlavný cieľ vytýčené vytvorenie nezávislého spoločného štátneho útvaru (Rumunska). Podobne ako vo väčšine európskych krajín však povstanie neuspelo.[1] Za svoje kritické názory voči vládnucim vrstvám bol v roku 1848 nútený nakrátko odísť do Bukoviny, ktorá bola pod správou Rakúskeho cisárstva.[6] Stal sa členom Moldavského ústredného revolučného výboru a jeho hlavným hovorcom. Ciele požadované moldavskou revolúciou boli vyjadrené v expozícii Priania národnej strany v Moldavsku (Dorințele partidei naționale din Moldova) a konkrétne kroky vedúce k zjednoteniu krajín vyjavil v diele Projekt pre moldavskú ústavu. V rakúskom exile tiež začal vydávať v miestnom žurnále Bucovina.[5]

Po tom, čo vypukla v Bukovine epidémia cholery, odišiel v roku 1849 do Francúzska, kde sa ďalej venoval rumunskej otázke. Hoci boli revolučné sily neúspešné, novým vládcom v Moldavsku sa vďaka rusko-osmanskej Baltalimanskej konvencie stal liberálny a pro-unifikačný politik Grigore Alexandru Ghica. Spolu s ním sa do Jasy vrátil aj Kogălniceanu. V novom štátnom aparáte získal krátko na to niekoľko postov,[5] postupne však jeho vzťahy s Ghicom ochladli a Kogălniceanu namiesto politiky začal podnikať. Mal továreň na odevy,[2] a ďalej sa venoval aj vydávaniu vlastenecky orientovaných novín, časopisov a historických diel. V roku 1855 založil noviny Steaua Dunării.[2]

Po parížskej mierovej zmluve z roku 1856 bol vytvorený dočasný rumunský parlament ad hoc diván (rum. adunările ad-hoc) a Kogălniceanu ako jeho člen za Moldavsko patril k významným unionistom v ňom. Po tom, čo bol v roku 1859 i vďaka Kogălniceanovi za knieža Moldavska, a následne aj Valašska zvolený Alexandru Ioan Cuzu, sa spolupodielal na unifikačnom procese kniežatstiev, a zastával aj post predsedu vlády Moldavska. Ako taký mal zásluhy na medzinárodnom uznaní Rumunského kniežatstva (resp. od 1861 Spojených rumunských kniežatstiev).[1][5][2]

Kogălniceanuov hrob v Jasy

Ako ministerský predseda následne pôsobil v rokoch 1863 až 1865, a v tomto období zastával aj post ministra vnútra. Politicky sa zaslúžil o viacero reforiem v krajine. Bola presadená agrárna a školská reforma, reorganizácia štátnej správy a súdnictva, uskutočnila sa defeudalizácia (najmä zrušenie privilégií bojarov) a sekularizácia cirkevného majetku. V dôsledku nového zákona 25% ornej pôdy krajiny prešlo do sféry pozemkového fondu rumunského štátu. Zasadil sa aj o emancipáciu Rómov v Rumunsku.[6] Pre postupné odcudzenie sa s panovníkom Alexandru Ioanom Cuzom a vznik opozície v podobe konzervatívcov a pozemkovej aristokracie však v roku 1865 musel z funkcií odstúpiť.[2][5]

Po nástupe kniežaťa Karola I. na rumunský trón sa medzinárodná situácia vyvíjala pre Rumunsko priaznivo a vznikla šanca na zisk nezávislosti. Vtedajší predseda vlády Ion Constantin Brătianu i napriek rivalite povolal skúseného Kogălniceanua naspäť do vlády,[2] a v nasledovnom období vykonával hneď viacero funkcií: post ministra vnútra (1868 – 1870 a 1879 – 1880, a ministra zahraničných vecí (1876 a 1877 – 1878). V tomto období bola v roku 1877 oficiálne vyhlásená nezávislosť Rumunska. O rok neskôr zastupoval Rumunsko na Berlínskom kongrese, [6] kde ale krajina vystupovala ako poradca.[2] Od roku 1880 pôsobil istý čas ako rumunský veľvyslanec v Paríži. Ku koncu života bol prezidentom Rumunskej akadémie.[2] Zomrel v roku 1891 zomrel v Paríži, pochovaný je v rodnom Jasy.[1][2]