Margaréta I. (Dánsko)

Je označovaná ako Margaréta I., aby sa odlíšila od súčasnej dánskej kráľovnej Margaréty II., ale sama sa kráľovnou nenazývala (okrem krátkeho obdobia v roku 1375). Keď hovorila o svojej vláde v Dánsku, nazývala sa Margaréta, z vôle božej, dcéra dánskeho kráľa Valdemara alebo právoplatná dedička Dánska. Ostatní jej hovorili „Pani kráľovná“.

V Nórsku bola známa ako Kráľovná (Kráľovná manželka, neskôr Kráľovná vdova) a regentka, vo Švédsku bola Kráľovnou vdovou a splnomocnenou vládkyňou. Keď si v roku 1363 vzala nórskeho kráľa Håkona VI. (syna Magnusa VII.), bol už spolukráľom Švédska, a stala sa švédskou kráľovnou. Aj keď bol Håkon neskôr zosadený, nikdy sa nevzdal svojich nárokov a titulu (de facto ovládal najzápadnejšie provincie Švédska až do svojej smrti). Keď v roku 1389 Švédi vyhnali Albrechta I. Meklenburského, Margaréta z právneho hľadiska len obnovila svoje pôvodné postavenie.

Narodila sa na hrade Vordingborg, ako dcéra Valdemara IV. a Helvigy zo Sønderjyllandu, dcéry šlezvického vojvodu Erika II. V apríli 1363 sa v Kodani vydala za nórskeho kráľa Håkona VI. (nórska šľachta si priala inú nevestu – Alžbetu Holštajnskú, tá však bola zadržaná v dánskych vodách kým sa neuskutočnila svadba Håkona a Margaréty).[1] Margaréta bola poslaná do Nórska vo veku 12 rokov, o jej ďalšiu výchovu sa tu starala Märta Ulfsdotter, dcéra svätej Brigity.

Prvou vecou, ktorú urobila Margaréta po smrti svojho otca (1375), bolo zaistenie zvolenia jej nedospelého syna Olafa (*1370) za dánskeho kráľa aj napriek nárokom Albrechta IV. Meklenburského, syna jej staršej, už mŕtvej, sestry Ingeborg. Olaf zdedil v roku 1380 po svojom otcovi aj nórsky trón a nároky na trón švédsky, zomrel však už v roku 1387. Nasledujúci rok začala Margaréta vládnuť ako regentka Dánska a Nórska. Už preukázala svoje štátnické schopnosti, keď získala vládu nad Šlezvickom namiesto grófstvo z Holštajnska, čím tiež neustále povstávajúca jutská šľachta stratila podporu Šlezvicko-Holštajnska. Margaréta, ktorá sa tak nemusela báť domácich nepokojov, mohla venovať svoju pozornosť Švédsku, kde sa šľachta začala búriť proti kráľovi Albrechtovi Meklenburskému (ten bol švagrom jej sestry Ingeborg).

Na konferencii na hrade Dalaborg, v marci 1388, prijali švédski magnáti všetky Margarétine požiadavky a zvolili ju za „zvrchovanú vládkyňu“ s tým, že prijmú akéhokoľvek ňou určeného následníka. 24. februára 1389 bola žoldnierska armáda kráľa Albrechta, ktorý sa vrátil z Meklenburska, v bitke pri Falköpingu porazená a Albrecht zajatý. Margaréta tak získala úplnú vládu nad všetkými tromi krajinami.

Štokholm, tou dobou prakticky nemecké mesto, však Margaréta stále nezískala. A navyše proti spojeným kráľovstvám začalo Meklenbursko v spojení so severonemeckými hanzovými mestami viesť pirátsku vojnu. Baltské a Severné more rýchlo zaplnili lode „Zásobovacieho bratstva“ alebo vitaliánov, ktorí boli pôvodne najatí, aby zásobovali obliehaný Štokholm potravinami. Vitalijskí bratia ale čoskoro začali prepadávať dánske, nórske i švédske lode; neskôr i mestá na pobreží Fínska a Švédska a nakoniec dobyli a obsadili i ostrovy Bornholm a Gotland. Margaréta musela ustúpiť a na základe dohody z Lindholmu (1395) bol Albrecht prepustený so záväzkom do troch rokov zaplatiť výkupné 60 000 mariek; Štokholm bol daný hanze do zástavy. Albrecht peniaze nevyplatil a tak hanza – výmenou za obchodné privilégia – predala Štokholm kráľovnej (september 1398).

Predpokladalo sa, že Margaréta pri prvej príležitosti dá kráľovstvám kráľa, príbuzného všetkým trom dynastiám, aj keď v Nórsku bolo stanovené, že bude naďalej vládnuť po boku tohto kráľa. V roku 1389 vyhlásila svojho synovca Erika Pomoranského nórskym kráľom. V roku 1396 mu vzdali hold v Dánsku a Švédsku, ale i tu si Margaréta uchovala úrad regentky do doby dospelosti jej synovca. Aby spojila tri kráľovstvá ešte tesnejšie, zvolala Margaréta v júni 1397 Riksråd (ríšsku radu) troch kráľovstiev do mesta Kalmar a na Sviatok najsvätejšej trojice (17. júna) tu bol Erik slávnostne korunovaný za kráľa Dánska, Švédska a Nórska. Dokument zaručoval štátom zachovanie ich pôvodných území, zvyklostí a hodnostárov, čo Margaréta nepodporovala, lebo podľa nej to bráni úplnému zjednoteniu Škandinávie.

Erik čoskoro dosiahol plnoletosť, ale za svojho života bola faktickým vládcom troch krajín Margaréta.

Hrobka Margaréty I. v katedrále v Roskilde

Kým nebola únia zaistená, tolerovala Margaréta prítomnosť „dobrých mužov“ všetkých troch kráľovstiev pri tróne, ale pritom im nikdy nepredala významnejšie právomoci. Nadradenou zostávala v každom ohľade moc kráľovská. Moc šľachty bola značne obmedzená, najmä vo Švédsku, ktoré bolo menej lojálne voči únii (a menej závislé na Dánsku) než Nórsko.

Margaréta plánovane získavala naspäť majetky, ktoré dával Valdemar IV. svojim stúpencom, a veľa z nich pripadlo korune.

Margaréta tiež reformovala dánsku menu, zaviedla strieborné mince namiesto starých a bezcenných medených. Stále mala dostatok prostriedkov, z ktorých časť bola venovaná na dobročinnosť.

V zahraničnej politike bola prezieravá a rozvážna, oproti smelej politike jej otca. Najlákavejšie ponuky spojenectva ju nikdy nepresvedčili ustúpiť od jej systému neutrality. Na druhej strane získala veľmi ľahko stratené dánske územia. Kúpila ostrov Gotland od Albrechta Meklenburského a Rádu Livonských rytierov, a kúpila aj veľkú časť Šlezvicka.

V roku 1402 začala rokovať s anglickým kráľom Henrichom IV. o manželskom spojení Anglicka a severskej únie. Návrh zahŕňal dve svadby. Kráľ Erik by si vzal Henrichovu dcéru Filipu a syn kráľa Henricha, toho času princ z Walesu, neskorší kráľ Henrich V., by si vzal Erikovu sestru Katarínu. Anglická strana ale chcela spolu so sobášmi získať spojenectvo s úniou v anglických vojnách, čo by znamenalo účasť v storočnej vojne proti Francúzsku. Margaréta viedla ale nemennú politiku a nenechala vtiahnuť svoje krajiny do vojny, a preto odmietla Henrichov návrh. Celý návrh ale nepadol, pretože Erik sa oženil s Filipou 26. októbra 1406 v Lunde. Spolu so svadbou bola uzavretá čisto obranná aliancia medzi Anglickom a Kalmarskou úniou. Erikova sestra Katarína si vzala Jána, grófa z Falcko-Neumarktu, čím zaistila únii spojenca na juhu Nemecka.

Margaréta zomrela náhle na palube svojej lode vo flensburgskom prístave 28. októbra 1412 pravdepodobne na mor. Jej sarkofág, zhotovený lübeckým sochárom Johanessom Jungom, je vystavený v katedrále v Roskilde neďaleko Kodane. Kráľovná zanechala katedrále veľký majetok pod podmienkou, že budú konané pravidelné omše za jej dušu, ale táto tradícia prestala v dobe reformácie, ale vyzváňanie zvláštnym zvonom dvakrát denne dodnes pripomína jej pamiatku.

1. Skovgaard-Petersen, I.: Queenship in Medieval Denmark, in: Parosns, J. C. (ed.): Medieval Queenship, Sutton 1994, s. 34 – 35.

• Lexikon des Mittelalters 6, s. 324 – 325.
• Schnith Karl: Frauen des Mittelalters in Lebensbildern. Graz Wien Köln 1997 Seite 383 – 419.
• Zimmerling, D.: Die Hanse. Handelsmacht im Zeichen der Kogge. Bindlach 1993.
• Imsen, S.: Late medieval Scandinavian Queenship, in: Duggan, A. J. (edd.): Queens and Queenship in Medieval Europe proceedings of a conference held at King's College London April 1995, Woodbridge 1997, ISBN 0-85115-657-6, s. 52 – 73.
• Skovgaard-Petersen, I.: Queenship in Medieval Denmark, in: Parosns, J. C. (ed.): Medieval Queenship, Sutton 1994, ISBN 0-7509-1831-4, s. 34 – 37.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Margaréta I. (Dánsko)

Kráľovná Margaréta (po nemecky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Markéta I. Dánská na českej Wikipédii.