Ladislav Dérer (lekár)

Narodil sa ako druhý syn v rodine advokáta Jozefa Dérera (1856 – 1918) a jeho manželky Pavly, rod. Christenovej (? – 1931).[1] Mal päť sestier a troch bratov.[2] Jeho o 13 rokov starší brat Ivana (1884 – 1973) si vybral právnickú kariéru a vydal sa na politickú dráhu, ktorou sa zaradil k popredným slovenským predstaviteľom Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej a zástancom čechoslovakizmu.[3] Jeho ďalší, o desať rokov starší brat Jozef (1887 – 1967) sa stal lekárom oftalmológom a ako mimoriadny profesor tiež prednášal na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (LF UK).[4]

Po vyštudovaní gymnázia v Bratislave Ladislav Dérer nastúpil na štúdium všeobecného lekárstva na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1919 – 1920), ktoré dokončil na LF UK (1920 – 1924), kde neskôr získal docentúru (1930), mimoriadnu (1937) a riadnu profesúru (1945) v odbore patológia a terapia chorôb vnútorných. V rokoch 1924 – 1931 pracoval na propedeutickej a v rokoch 1931 – 1939 na internej klinike LF UK. V rokoch 1929 – 1930 si rozširoval svoje poznatky z fyzikálnej chémie a biochémie na študijnom pobyte v Berlíne v Nemecku, v roku 1938 zase absolvoval študijnú cestu po klinikách v Sovietskom zväze. V rokoch 1939 – 1945 bol prednostom interného oddelenia nemocnice Robotníckej sociálnej poisťovne. Bol tiež členom Učenej spoločnosti Šafárikovej,[1][2][5] ktorá v rokoch 1926 – 1939 pôsobila na pôde UK s cieľom podporovať a propagovať sústavný vedecký výskum Slovenska.[6]

Z hľadiska politického presvedčenia si – prinajmenšom podľa Slovenského biografického slovníka (1986) vydaného počas komunistického režimu – osvojil marxistický svetonázor. Na protest proti fašistickému režimu Slovenského štátu v roku 1939 opustil univerzitu[1] a zapojil sa do odboja, vrátane Slovenského národného povstania.

Vzápätí sa stal prednostom I. internej kliniky LF UK (1945 – 1956) a od roku 1953 bol súčasne vedúcim Katedry nemocničnej internej medicíny a Balneologického ústavu LF UK. Na krátko, v rokoch 1950 – 1951, zastával aj funkciu dekana LF UK. Stál tiež pri zrode SAV v roku 1953. Od roku 1956 pôsobil ako vedúci Laboratória klinickej fyziológie SAV a v roku 1957 sa stal vedúcim Ústavu experimentálnej medicíny SAV.[2][5] V roku 1954 získal tiež členstvo v ČSAV.[1]

V prvom období svojej vedeckovýskumnej činnosti sa zameriaval na patológiu pečene, fyziológiu a patofyziológiu tráviacej sústavy, ako aj na patofyziológiu krvi pri poruchách obehovej sústavy. Výsledky výskumu prezentované v štúdiách o koncentračnom indexe žlčových kyselín v šťave dvanástnika a o anoxémii pečene si získali ohlas aj vo svetovej vedeckej literatúre. Veľký prínos znamenali aj jeho práce o šoku a o patológii žalúdka, v ktorých predstavil nové poznatky a diagnostické metódy. V štúdii o stovarsole ako prvý opísal účinok päťmocného arzénu na koprologický obraz.[1][2][5]

V ďalšom období sa zameral na včasnú diagnostiku malígnych nádorov žalúdka a problematiku tuberkulózy pľúc a čriev. Počas pôsobenia v nemocnici Robotníckej sociálnej poisťovne sa tiež venoval chorobám z povolania, najmä silikózou u baníkov.[1][5]

Po skončení vojny sa „z hematologických pozícií sa prepracoval k riešeniu niektorých otázok širokého biologického dosahu a k objavu základného významu o periodicite určitých dejov v organizme. Vo vzniku 6-dňového makrorytmu pripísal prvoradý význam centrálnemu nervovému systému a vsnutým neurohumorálnym mechanizmom. V sérii štúdií o štádiovosti v krvotvorbe poukázal na analógiu vo vývoji mezenchymálnej bunky v rozličných typoch embryonálneho života, so štádiovými zmenami, kt.[oré] sa odohrávajú v meristémoch rastových oblastí rastlín. Z týchto záverov vychádzal v ďalších prácach, najmä z aspektu širšieho uplatňovania genetických hľadísk v medicíne.“[2] Intenzívne skúmal problémy imunogenetiky a matematického vyjadrenia biologických javov, značný priestor venoval tiež alergii a anafylaxii.[5] „Niekt.[oré] jeho významné práce zostali pre jeho nadmernú kritickosť v rkp [t. j. v rukopise] (skúsenosti s liečbou hepatopatií bielkovínovou diétou, o vzťahu fylogenézy k ontogenéze a i.).“[1][2]

Dérer sa zosobášil s Elenou, rod. Mariányiovou (1914 – ?), ktorá bola taktiež lekárkou.[1][2]

V roku 1949 získal Národnú cenu a v roku 1956 bol vyznamenaný medailou Jana Evangelistu Purkyně.[1][2]

Je po ňom pomenovaná Ulica Ladislava Dérera v Bratislave-Novom Meste a od roku 1970 nesie jeho meno neďaleká Univerzitná nemocnica Bratislava – Nemocnica akademika Ladislava Dérera na Kramároch. Vo vstupnej hale nemocnice mu bola v tom roku osadená pamätná tabuľa s reliéfom. Od roku 1961 sa každoročne organizuje Memoriál akademika Dérera[7][8], resp. Dérerov memoriál[9], počas ktorého sa udeľuje Dérerova cena za prínos v oblasti internej medicíny.[10]

Dérer je autorom približne 50 štúdií publikovaných v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Taktiež sa podieľal na tvorbe vysokoškolských učebníc a popularizačných prác.[5] Od roku 1948 pôsobil ako hlavný redaktor a neskôr ako člen redakčnej rady Bratislavských lekárskych listov.[1][2]

• „DÉRER, Ladislav“, Slovenský biografický slovník : (od roku 833 do roku 1990), I. zväzok, A – D (1. vyd.), Martin: Matica slovenská, 1986, str. 464-465
• „DÉRER, Ladislav“, Biografický lexikón Slovenska, II., C – F, Martin: Slovenská národná knižnica, 2004, str. 238-239, ISBN 8089023444
• Falisová, Anna (2010), „DÉRER, Ladislav“, Lekári na Slovensku do roku 2000 (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 135-136, ISBN 978-80-224-1166-0

Zoznam obsahuje literatúru o osobe Ladislava Dérera, ktorá nebola použitá v tomto článku.

• Marianyi, J.; Menkyna, R. (1998), „Sto rokov od narodenia akademika Ladislava Dérera“, Lekársky obzor 47 (1): 3-4, ISSN 0457-4214
• Mikulecký, Miroslav (1997), „Akademik Ladislav Dérer ako vedec“, Slovenský lekár 7/21 (12): 40, ISSN 1335-0234
• Ondrejička, Mikuláš (1994), „Život a dielo akademika Ladislava Dérera v priezore profesora Mikuláša Ondrejičku : Prednes. na 30. Dérerovom memoriáli, Bratislava, 30.3.1990“, Bratislavské lekárske listy 95 (2): 85-88, ISSN 0006-9248
• Ondrejička, Mikuláš (1987), „K nedožitým deväťdesiatinám akademika Ladislava Dérera“, Vnitřní lékařství 33 (11): 1031-1035
• Ruttkay-Nedecký, Ivan (1990), „Koho som si naozaj vážil : Ladislav Dérer (1897-1960)“, Vesmír 69 (12): 699-700, ISSN 0042-4544
• Sečanský, Imrich (1988), „Akademik Ladislav Dérer“, Zdravie 44 (1): 6-7
• Tichy, M.; Riecansky, J. (1987), „Osobnosť akademika Dérera : (K nedožitým 90. narodeninám)“, Československé zdravotnictví 35 (12): 526-532
• Winkler, A. (1971), „Akademik Dérer ako vedecká osobnosť“, Lekársky obzor 20 (5): 309-312

• Miroslav Mikulecký

• „Dérer, Ladislav, 1897-1960“, Medvik, 1.1, Praha: Národní lékařská knihovna, [s. a.], https://www.medvik.cz/bmc/view.do?gid=508910&type=2, dost. 2020-04-02