Josef Mengele

Josef Mengele sa narodil v Günzburgu v Bavorsku ako najstarší z troch synov Karla Mengeleho (1881 – 1959), úspešného továrnika, a jeho ženy Walburgy (zomrela v roku 1946). Mal dvoch mladších bratov, Karla (1912 – 1949) a Aloisa (1914 – 1974). Ich rodinný podnik, firma Mengele, sa zaoberal výrobou strojov a bola najväčším zamestnávateľom v Günzburgu. Jeho rodina patrila medzi najmocnejšie v meste, starostom býval pravidelne ich osobný notár. Po jeho otcovi je dodnes pomenovaná ulica Karl Mengele Strasse, jedna z hlavných dopravných tepien v meste. Roku 1926 Josefovi Mengelemu lekári diagnostikovali osteomyelitídu, bakteriálnu infekciu kosti a kostnej drene, ktorá spôsobuje zápal a môže viesť k zníženému prekrveniu kostí.

Študoval medicínu a antropológiu na univerzite v Mníchove, Viedenskej univerzite a univerzite v Bonne. V Mníchove získal v roku 1935 doktorát z antropológie (PhD.) za prácu o rasových rozdieloch v štruktúre spodného ďasna pod dohľadom profesora Theodora Mollisona. Po skúškach pracoval štyri mesiace na univerzitnej lekárskej klinike v Lipsku, kde sa neskôr zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Irene, dcérou univerzitného profesora. Na základe odporúčania profesora Mollinsona bol Mengele v roku 1937 vymenovaný za výskumného asistenta v prestížnom Ústave tretej ríše pre dedičnosť, biológiu a rasovú čistotu vo Frankfurte, kde pracoval ako asistent Otmara von Verschuera, významného európskeho genetika a veľkého obdivovateľa Adolfa Hitlera, ktorý sa zaoberal výskumom dvojčiat. Toto vymenovanie zmenilo Mengelemu život. Profesor von Verschur neskôr ako riaditeľ Ústavu cisára Viliama pre antropológiu a genetiku v Berlíne zaisťoval Mengeleho financovanie výskumov v Osvienčime. V roku 1938 získal Mengele doktorát z medicíny (M.D.) za prácu s názvom Rodinný výskum rozštepu hornej pery, horného podnebia a ďasna.

V roku 1932, vo veku 21 rokov, vstúpil Josef Mengele do organizácie Stahlhelm, Bund der Frontsoldaten (Oceľová helma, Liga frontových vojakov), ktorá bola v roku 1939 včlenená do SA, onedlho z nej však vystúpil pre zdravotné problémy. O členstvo v NSDAP požiadal roku 1937 a už v roku 1939 vstúpil do SS. V roku 1939 sa Josef Mengele oženil s Irene Schönbeinovou. V rokoch 1938 – 1939 slúžil pol roka v špeciálne cvičenom pluku Gebirgsjäger (Horskí lovci). V roku 1940 ho preložili do záložného lekárskeho zboru a potom slúžil v jednotke Waffen-SS, medzinárodnej divízii SS Wiking. V roku 1942 ho po zranení na sovietskom fronte vyhlásili za neschopného boja a povýšili na SS-Hauptsturmführera (kapitána).

Josef Mengele získal aj Železný kríž prvého stupňa a Železný kríž druhého stupňa za statočnosť v boji. Železný kríž prvého stupňa mu bol udelený za to, že pod nepriateľskou paľbou vytiahol dvoch členov posádky z horiaceho tanku, čím im zachránil život. Medzi jeho ďalšie vojenské ocenenia patrí Medaila za zranenie a Medaila za starostlivosť o nemecký národ.

Po stiahnutí z frontu sa Mengeleho ďalším pôsobiskom stal koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau, kde vystriedal iného lekára, ktorý ochorel. 24. mája 1943 sa stal vedúcim lekárom v ženskej časti koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Nebol, ako sa mnohí omylom domnievajú, najvyšším lekárom celého komplexu Auschwitzu. Tým bol jeho nadriadený, SS-Standortarzt (pevnostný lekár) Eduard Wirths, ktorý pôsobil v kmeňovom tábore Osvienčim I.

Vďaka dvadsaťjedenmesačnému pobytu v Auschwitzi sa Mengele stal neskôr známym ako „Anjel smrti“. Zvyčajne pôsobil v lekárskej delegácii, ktorá kontrolovala a selektovala prichádzajúcich ľudí. Delila ich na tých, ktorí boli vhodní na prácu a experimenty, a tých, ktorých okamžite posielali do plynovej komory. V plynových komorách boli vraždení hlavne starší ľudia, malé deti a tehotné ženy, ktorých nacisti považovali za neschopných manuálnej práce.

Historici sa domnievajú, že Mengelemu pobyt v koncentračnom tábore vybavil práve profesor Otmar von Verschur, od ktorého dostal za úlohu skúmať možnosť, ako umelo zvýšiť pravdepodobnosť, že žena porodí dvojičky. Od roku 1943 Mengele systematicky vyberal spomedzi detských väzňov dvojčatá a umiestňovali ich do špeciálnych blokov. Väčšina detí, ktoré vybrali na jeho experimenty, boli Rómovia väznení v Auschwitzi. Takmer všetky Mengeleho experimenty mali pochybnú vedeckú hodnotu a možno ich považovať za nehumánne a zvrátené. Jeho pokusy zahŕňali napr. pokusy o zmenu farby dúhovky pomocou vstreknutia chemikálií priamo do detských očí, rôzne amputácie a ďalšie brutálne chirurgické zásahy, často bez použitia anestetík. Dvojčatám odoberal obrovské množstvá krvi, pre porovnanie ich zabíjal smrtiacimi injekciami fenolu, Evipalu, benzínu, chloroformu a vzduchu do krvného obehu, predovšetkým však do komory srdcovej, ktoré aplikoval buď vlastnoručne, alebo to nariadil väzenskému zdravotníkovi. Najmenej raz sa pokúsil umelo spojiť dvojčatá tak, že im zošil tepny. Tento pokus sa nepodaril a spôsobil obidvom deťom závažné infekcie, pri ktorých bolo cítiť zápach gangrény. Väzňov, ktorí experimenty prežili, často onedlho zavraždili kvôli pitve. Niektorých pitval priamo zaživa. Bol známy aj zvláštnymi dvojakými prejavmi k svojim pokusným zverencom. Niektoré z detí upokojoval milým slovom, nosieval im sladkosti alebo im inak prejavoval pozornosť; v takých prípadoch sa správal až nadmieru citlivo a zo všetkých síl sa snažil nespôsobovať im bolesť. Táto maska mu však často skĺzavala, keď bol narušený jeho prísny poriadok; vtedy uňho dochádzalo k prudkým výbuchom zúrivosti s následnými hromadnými selekciami do plynových komôr.

Josef Mengele sa zaujímal aj o trpaslíkov. Našiel liliputánsku hereckú spoločnosť, v ktorej sedem z desiatich členov boli trpaslíci. Často ich nazýval „svojou trpasličou rodinou“ a často na nich uskutočňoval svoje experimenty. Fascinovala ho ich štruktúra, menšie končatiny a normálny trup.

Mengele nebol jediným nacistickým lekárom v tábore Auschwitz II – Birkenau, bol iba najznámejším. Medzi jeho spolupracovníkov v tomto tábore smrti patrili aj Dr. Hans Munch, Dr. Werner Rhode, Dr. Heinz Thillo či Dr. Fritz Klein.

Josef Mengele opustil Auschwitz a krátko pôsobil v koncentračnom tábore Gross-Rosen, kde sa na zajatých sovietskych vojakoch uskutočňovali pokusy s bakteriologickými zbraňami. Snažil sa vyvinúť vakcínu proti chorobám, ako bol napr. škvrnitý týfus. V apríli 1945 sa pripojil k ustupujúcim jednotkám Wehrmachtu v stredných Čechách ako radový nemecký vojak; pobudol tam dva mesiace v nádeji, že situácia sa obráti proti útočiacim Rusom. Spojenci ho zadržali ako vojnového zajatca a väznili neďaleko Norimbergu, ale keďže na rozdiel od iných príslušníkov SS nemal na tele vytetovanú svoju krvnú skupinu, nevedeli, koho zajali, a prepustili ho.

Nejaký čas sa skrýval ako nádenník na statku Lechnerhof pod menom Fritz Hollmann za 10 mariek týždenne, kde pracoval tvrdšie ako kedykoľvek predtým v živote. Na jar 1949 prešiel z Talianska loďou cez južný Atlantik do Argentíny, kde spočiatku pracoval pod menom Helmut Gregor ako tesár s podradným ubytovaním. V Buenos Aires našli útočisko aj mnohí ďalší nacistickí dôstojníci, Josef Mengele sa tu dokonca v roku 1952 osobne zoznámil aj s Adolfom Eichmannom. Rozviedol sa so svojou ženou Irene a v roku 1956 si na žiadosť svojho otca, ktorý sa snažil udržať firmu Mengeleovcov výhradne v rukách členov rodiny, vzal vdovu po mladšom bratovi, Marthu. Ona aj jej syn sa presťahovali do Argentíny, kde sa na čas pripojili k Josefovi Mengelemu a ich pravé mená sa dokonca objavili aj v telefónnom zozname. O pár rokov sa rozišli, Marta sa nikdy nezmierila s jeho novým životom na úteku a odišla späť do Európy.

Jeho rodina sa o neho doma finančne postarala a v 50. rokoch pracoval najprv v dielni na výrobu hračiek a neskôr v prosperujúcej farmaceutickej spoločnosti. Po tomto krátkom období žil skôr v chudobe. Pomocou svojich priateľov, predovšetkým baróna von Ekstein, požiadal o paraguajské občianstvo, ktoré získal 27. novembra 1959.

V marci 1959 utiekol do Alto Paraná v Paraguaji; bol varovaný, že ho objavili lovci nacistov.

Josef Mengele sa miestami ukrýval v nemeckej kolónii na farme Albana Kruga v Hohenau. Od konca 60. rokov paraguajskú farmu opustil a prostredníctvom nacistu menom Wolfgang Gerhard, bývalého vedúceho Hitlerovej mládeže v Rakúsku, ktorý sa nadchol myšlienkou ochraňovať najznámejšieho vojnového zločinca tretej ríše – Mengeleho –, sa zamestnal ako manažér na farme Serra Negra v São Paula v Brazílii u maďarských manželov Stammerovcov, ktorí sa časom stali od Mengeleho rodiny finančne závislýmí, pretože ich 45-hektárovej kávovinovej farme poskytol dostatočný kapitál. Ku koncu života však ostal opustený a žil sám v chudobe, pod falošným menom a s dokladmi svojho ochrancu Wolfganga Gerharda, s túlavými psami, ktorým poskytoval aj veterinárnu starostlivosť, [1] a s finančnými problémami až do svojej smrti v roku 1979: keď plával v oceáne pri pláži Bertioga južne od São Paulo, ranila ho mŕtvica a utopil sa.

Napriek medzinárodnej snahe chytiť ho nebol nikdy objavený a 35 rokov žil skrytý pod rôznymi prezývkami. Chytenie Adolfa Eichmanna a jeho súd v Izraeli Mengeleho vystrašil a donútil často sa sťahovať. Izraelská tajná služba Mossad na istý čas Josefa Mengeleho vystopovala, ale Izrael nariadil, vzhľadom na nadväzovanie priateľských vzťahov s Paraguajom, hľadať nepriateľa bližšie k domovu. Meno Josefa Mengeleho sa pomerne často skloňovalo v médiách, vďaka čomu sa stal známym ako jeden z najhľadanejších vojnových zločincov. Bolo to aj vďaka lovcovi nacistov Simonovi Wiesenthalovi, ktorý mu pripisoval až neobyčajnú schopnosť unikať pred spravodlivosťou[2]. Mengele mal údajne indiánskych osobných strážcov, býval v dažďovom pralese a chránila ho ozbrojená armáda. Tieto nepravdivé alebo prehnané historky o Mengelem sa stali predmetom povestí a v tlači sa objavovali pravidelne[2]. 6. júna 1985 sa našlo jeho telo a vďaka DNA jeho syna Rolfa ho identifikovali v roku 1992.