Simon Wiesenthal

Wiesenthal sa narodil v roku 1908 v meste Buczacz neďaleko Ľvova (vtedy rakúska Halič, v medzivojnových rokoch Poľsko, po vojne ZSSR, teraz Ukrajina). Chodil na humanistické gymnázium vo svojom rodnom meste, na ktorom sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Cyla Müllerovou (zobrali sa v roku 1936). Výučba prebiehala v poľštine. V rokoch 1928 až 1932 študoval architektúru na Českém vysokém učení technickém v Prahe (pretože Politechnika Lwowska, na ktorej chcel študovať, už mala naplnenú tzv. židovskú kvótu).

Potom pracoval v Odese a Ľvove ako architekt až do druhej svetovej vojny, kedy východnú časť Poľska napadol Sovietsky zväz po uzatvorení Paktu Ribbentrop - Molotov. Po fingovanom referende bola začlenená táto oblasť k ZSSR a sovietske orgány začali zatýkať, popravovať a deportovať inteligenciu do vnútrozemia ZSSR (najmä Sibír, Kazachstan).

Wiesenthalov otčim bol zatknutý sovietskou tajnou políciou NKVD a pravdepodobne zomrel vo väzení, brat bol zastrelený.

Simon Wiesenthal musel skončiť s architektúrou a pracoval ako mechanik. Pred deportáciou z Ľvova (už sovieti vydali nariadenie, podľa ktorého sa museli židovskí intelektuáli a špecialisti vysťahovať 100 kilometrov od mesta) sa spolu s manželkou Cyliou a matkou zachránil pomocou úplatku, ktorý dal komisárovi NKVD.

V júni 1941 obsadili Ľvov nacisti. Najprv boli Židia "nasadzovaní" na nútené práce, po pol roku (v novembri 1941) vzniklo v Ľvove židovské geto do ktorého sa všetci Židia museli presťahovať a pokračovať v nútených prácach. Už počas tohto obdobia bolo v Ľvove zavraždených tisíce Židov ukrajinskými nacionalistami a nemeckými Einsatzgruppen. V auguste 1942 poslali do koncentračného tábora Wiesenthalovu matku. Wiesenthal sa podarilo utiecť v roku 1943, tesne pred tým, než nacisti začali s masovým vyhladzovaním. Skrýval sa v Kulparkowe a v Ľvove, kde sa dostal do kontaktu aj s poľskou povstaleckou Armiou Krajowou. 13 júna 1944 bol nacistami znova zatknutý a prevezený do tábora Janowska. Prežil spolu s malou skupinkou spoluväzňov (34 z pôvodných 149 tisíc), blížila sa Červená armáda a posádka tábora vedela, že keď nebudú mať vôbec žiadnych väzňov, budú musieť odísť bojovať na front.

5. mája 1945 pri oslobodzovaní koncentračného tábora Mauthausen našli americkí vojaci polomŕtveho Simona Wiesenthala, ktorý vtedy vážil len 45 kilogramov.

Po vojne sa nevrátil k architektúre, ale začal zhromažďovať svedectvá a dôkazy o nacistických zločinoch, ktoré sa odohrali počas vojny. Zhromaždené dôkazy boli použité v americkej zóne pri súdnych pojednávaniach.

Koncom roka 1945 sa stretol so svojou ženou, dovtedy sa navzájom považovali za mŕtvych. O rok neskôr sa im narodila dcéra Pauline.

V roku 1947 založil v Linci v Rakúsku Židovské dokumentačné stredisko s tridsiatimi dobrovoľníkmi. So stupňujúcou sa studenou vojnou USA a Sovietsky zväz však strácali záujem stíhať nacistov, preto v roku 1954 stredisko ukončilo svoju činnosť a dokumenty získal Izrael, ktorý ich archivoval.

Podľa Wiesenthalových vlastných údajov sám dopomohol dolapiť 1 100 vojnových zločincov. Pri zadržaní Adolfa Eichmanna v Buenos Aires v roku 1960 zohral len malú rolu avšak vďaka nemu sa pred súdny tribunál dostali napríklad aj veliteľ geta vo Vilniuse Franz Murer, sadistická dozorkyňa Kobyla z Majdanku, Hermine Braunsteinerová a veliteľ Vyhladzovacieho tábor v Treblinke a Sobibore Franz Stangl.

Wiesenthal pátral aj po anjelovi smrti z Osvienčimu, doktorovi Josefovi Mengelem, ktorý zomrel pravdepodobne v roku 1979 v Brazílii.

Simon Wiesenthal zomrel v spánku vo veku 96 rokov vo svojom dome vo Viedni 20. septembra 2005 v dôsledku celkového zlyhania vnútorných orgánov.

Wiesenthal dostal z celého sveta ocenenia, vyznamenania a 18 čestných doktorátov. Univerzita Komenského v Bratislave mu v novembri 1995 udelila titul čestný doktorát právnych vied[1].

Simon Wiesenthal Center, Los Angeles, založené v roku 1977 je zasvätené štúdiu holokaustu.

"Konal v mene šiestich miliónov ľudí, ktorí sa už nemohli sami hájiť. Štát Izrael, židovský národ a všetci odporcovia rasizmu uznávali jeho jedinečný prínos v snahe učiniť našu planétu lepším miestom," povedal hovorca izraelského ministerstva Mark Regev.

Splnomocnenec EU pre otázky zahraničnej politiky Javier Solana ho označil za mimoriadneho človeka a veľkého Európana.

Medzinárodný osvienčimský výbor jeho smrť označil ako veľkú stratu, viceprezident Christoph Heubner povedal, že Wiesenthal mal bez váhania zásluhu aj v tom, že určitú formu zadosťučinenia dostali aj tí, ktorí holokaust prežili.

Spravodlivosť, nie pomstu!

Až umriem a prídem do neba, stretnem sa tam s obeťami holokaustu. Budú mi rozprávať, čím sa zaoberali, keď ešte žili. Až sa spýtajú, čo som na svete robil ja, odpoviem im: Nikdy som na vás nezabudol.

Pomáhal ako odborný poradca filmov Spis Odessa a Chlapci z Brazílie. V Chlapcoch z Brazílie hral Laurence Olivier pána Liebermana, autor predlohy Ira Levin sa pri jej písaní inšpiroval Wiesenthalom.

• 2011 - Tom Segev: Simon Wiesenthal, (ZMAN Publishing, spol. s. r. o. ISBN 9788097070304)

• Simon Wiesenthal Center