Johann Sebastian von Drey

Narodil sa v obci Röhlingen (časť Killingen) v kniežatstve Ellwangen. Bol synom chudobných rodičov. Na gymnáziu v Ellwangene mohol študovať len vďaka finančnej podpore zo strany miestneho farára.[1]

V rokoch 1797 až 1799 študoval na univerzite v Augsburgu katolícku teológiu.

Za kňaza ho vysvätil augsburský biskup Clemens Wenzeslaus von Sachsen dňa 30. mája 1801.[1] Následne bol pridelený do farnosti Röhlingen. Počas nasledujúcich piatich rokov sa súkromne venoval štúdiu filozofických diel I. Kanta, J. G. Fichteho a F. W. J. Schellinga.

V roku 1806 sa stal profesorom Filozoficko-teologického lýcea v Rottweile. Vyučoval tu náboženskú filozofiu, matematiku a fyziku.[1]

V roku 1812 sa stal profesorom apologetiky, dogmatiky, dejín dogiem a teologickej encyklopedistiky na Katholisch-Theologische Friedrichs-Universität v Ellwangene.[1]

V roku 1813 získal Drey na univerzite vo Freiburgu titul Dr. theol.

Do obdobia Dreyovho pôsobenia v Ellwangene sa datujú aj jeho prvé vedecké práce. Venoval sa v nich náznakom chiliazmu v dielach sv. Justína a téme pokánia v ranom kresťanstve.

Ellwangenská Katholisch-Theologische Friedrichs-Universität bola v roku 1817 integrovaná do akademických štruktúr tübingenskej Eberhard Karls Universität. Drey sa tak následne oficiálne stal profesorom jej Katolíckej teologickej fakulty. Vyučoval apologetiku, dogmatiku, dejiny dogiem a teologickú encyklopedistiku.

V roku 1819 sa, spolu s kolegami Petrom Aloisom Gratzom, Johannom Georgom Herbstom a Johannom Baptistom von Hirscherom, podieľal na založení teologického periodika Tübinger Theologische Quartalschrift.[1] To patrí k najstarším, dodnes vychádzajúcim odborným teologickým časopisom na svete.

Do roku 1819 sa datuje aj vznik katolíckej vetvy tzv. Tübingenskej teologickej školy. Jej zakladateľmi boli Johann Sebastian Drey a jeho žiak Johann Adam Möhler (1796 – 1838). K ich zásluhám nepochybne patrí fakt, že ako prví začali vo výskume biblických textov používať historicko-kritickú metódu – dokonca ešte pred tým, než sa táto metóda presadila aj v rámci evanjelickej vetvy Tübingenskej teologickej školy, ktorá sa formovala v okruhu Ferdinanda Christiana Baura.

Ku katolíckej Tübingenskej škole sa hlásili aj mnohí ďalší významní teológovia, o. i. napr.: Johann Baptist von Hirscher (1788 – 1865), Johannes von Kuhn (1806 – 1887) alebo Franz Anton Staudenmaier (1800 – 1856).

V roku 1823 bol J. S. Dreyovi udelený Rytiersky kríž Rádu württemberskej koruny, čím bol súčasne povýšený aj do šľachtického stavu.[2]

V 20. rokoch 19. storočia bol Johann Sebastian von Drey jedným z kandidátov na biskupský stolec novozriadenej Diecézy Rottenburg, napokon však z toho vzišlo. Konzervatívne kruhy totiž rozšírili fámu, že jedna z jeho kníh sa dostala v Ríme na Index zakázaných kníh. Aj keď sa napokon ukázalo, že v skutočnosti bola situácia trochu iná, jeho meno v súvislosti s biskupskou funkciou už viac neprichádzalo do úvahy.

V roku 1838 sa vzdal vyučovania dogmatiky a dejín dogiem, ponechal si len apologetiku a encyklopedistiku. Výučbu dogmatiky po ňom prevzal Johannes von Kuhn.

V roku 1846 odišiel do penzie. Za zásluhy mu bol udelený titul komtúra Rádu württemberskej koruny.[3]

Zomrel 19. februára 1853 v Tübingene.

Výrazne ovplyvnil nemeckú katolícku teológiu 19. storočia. Jeho význam spočíva vo vypracovaní osobitej teologickej metódy, ktorá následne charakterizovala celú katolícku vetvu Tübingenskej školy. Ide tu o syntézu historicko-kritického a filozoficko-špekulatívneho prístupu.

Pokúšal sa vyhnúť tak čistému empirizmu a pozitivizmu, ako aj čistému racionalizmu. Bol totiž presvedčený, že teológiu nemožno rozvíjať na základe teológie samotnej, ale v konfrontácii a reflexii duchovných dejín ľudstva, v ktorých, samozrejme, zaujíma zvláštne miesto filozofia. V Dreyovej teológii zaiste badať vplyv dobovej filozofie romantizmu, predovšetkým jej hlavných reprezentantov – Novalisa a Schellinga.

Vychádzal z viery „prítomnej“ cirkvi. Tvrdil, že v tejto „terajšej“ viere sa objektívne manifestuje to, čo hlásal Kristus. Kresťanstvo dnešnej katolíckej cirkvi nie je ničím iným než prítomnou / súčasnou / dnešnou formou pôvodného (prvotného) kresťanstva. Na základe tejto tézy tak Drey odsudzuje názorový prúd, podľa ktorého je pôvodné, rané kresťanstvo tým jediným pravým a skutočným kresťanstvom, kým celý ďalší vývoj kresťanstva vlastne kresťanstvo len nehanebne znetvoril a je tak hodný jedine zavrhnutia.

Dnešná cirkev manifestuje svoju identitu s pôvodným kresťanstvom predovšetkým v kulte – v sprítomňovaní toho, čo robil Kristus – ako centrálnom bode svojho života. Drey, využijúc, no i mierne modifikujúc, romantický koncept dejín, predstavil dnešné kresťanstvo ako výsledok procesu vývoja pôvodného kresťanstva, ktorý bol súčasne nevyhnutný i slobodný, zahŕňal v sebe kontinuitu i diskontinuitu. Kontinuita a nevyhnutnosť sú dané skutočnosťou, že neviditeľným princípom kresťanstva je Duch Svätý. Sloboda je spojená s nevyhnutnosťou do tej miery, do ktorej sú ľudia viditeľnými a aktívnymi nositeľmi tohto procesu.

Všetky tieto myšlienky vyjadril v pojme „živá Tradícia“, ktorý sa neskôr stal kľúčovým pojmom Tübingenskej školy. Podstatnou súčasťou je kresťanstva je vedomie, že kresťanstvo sa (stále) vyvíja – a nevyvíja sa len v jednotlivostiach, ako napr. v oblasti dogiem, ale aj ako celok. Predovšetkým platí, že vo vývoji jednotlivostí sa manifestuje vývoj celku.

Spolu s myšlienkou vývoja vnášal do teológie aj prvky hegelovskej dialektiky. V rámci svojej teologickej dialektiky priznáva absolútnu "právoplatnosť" výhradne katolíckej cirkvi, všetky ostatné kresťanské konfesie podľa neho predstavujú len výsledok chybného vývoja – napriek tomu im však možno priznať istú relatívnu právoplatnosť.

Cirkev chápal v súvislostiach evanjeliovej tematiky Božieho kráľovstva – ako communio sanctorum.

Svoje prednášky z dogmatiky nikdy nepublikoval. Cenným zdrojom poznania v tejto oblasti tak sú predovšetkým diela jeho priamych žiakov – J. A. Möhlera, J. von Kuhna, Franza Antona Staudenmaiera, Antona Berlageho či Franza Xavera Dieringera.

Venoval sa tiež kresťanskej apologetike. Spočiatku videl jej hlavnú úlohu v hľadaní toho, čo majú obe kresťanské konfesie spoločné. Predpokladal, že takýto prienik následne umožní jasnejšie uvidieť samotnú podstatu kresťanstva.

Neskôr sa však priklonil k názoru, že existuje je len jedna jediná, absolútne "právoplatná" forma kresťanstva – a tou je katolícka cirkev. Tento postoj tak vylučoval existenciu akejsi (nadradenej) teologickej vedy, ktorá by pomocou určitej teologicko-filozofickej metódy určila, čo patrí k základom kresťanskej teológie ako takej.

Ako prvý sa pokúsil vypracovať transcendentálnu interpretáciu dogiem a cirkevných dejín.

Vo svojom diele tiež zdôrazňoval, že kresťanstvo v sebe, samozrejme, zahŕňa aj prirodzené hodnoty. Kresťanstvo teda v žiadnom prípade nesmeruje k odnaturalizovaniu sveta. K prirodzeným hodnotám podľa Dreya patrí predovšetkým národ (ľud). Spolu s Herderom vnímal práve cirkev ako hmateľnú a vznešenú manifestáciu pojmu ľud.[4]

Dielo Johanna Sebastiana von Dreya upadlo po jeho smrti na takmer osemdesiat rokov do zabudnutia. O jeho „znovuobjavenie“ sa v 30. rokoch 20. storočia zaslúžil predovšetkým Josef Rupert Geiselmann. V neskoršom období sa jeho spisom venovali ďalší teológovia: Franz Schupp, Raimund Lachner, Eberhard Tiefensee, Abraham Peter Kustermann, Max Seckler.

Spomínaná fáma o akejsi Dreyovej knihe v Indexe zakázaných kníh sa nikdy nepotvrdila. Archívny výskum preukázal, že Rím žiadal J. S. Dreya len o dovysvetľovanie jeho názorov ohľadom sviatosti zmierenia, ktoré publikoval v roku 1815. Dreyove spisy boli spolu s publikáciami ďalšieho nemeckého teológa, Karla Wachtera, odovzdané rímskemu teológovi Mauriziovi Benedettovi Olivierimu (1769 – 1845), ktorý ich mal posúdiť. Výsledkom bolo nariadenie cenzúry niektorých Wachterových spisov. Voči J. S. Dreyovi však zrejme nebolo vydané nijaké disciplinárne nariadenie. Karla Wachtera sa následne veľmi dôrazne zastal ellwangenský generálny vikár Franz Karl von Hohenlohe, a tak sa napokon docielilo definitívne zastavenie celého disciplinárneho konania.[5]

Kompletnú bibliografiu J. S. von Dreya zostavil v roku 1994 Abraham Peter Kustermann (dostupné online).

Johann Sebastian von Drey bol autorom ôsmich knižných diel a cca 150 menších spisov. Viaceré z jeho diel sa v súčasnosti dočkali aj nových vydaní.

• Observata quaedam ad illustrandam Justini Martyris de regno millenario sententiam. Gamundiae: Joann Georg Ritter, 1814.
• Dissertatio historico-theologica originem ac vicissitudines exomologeseos in ecclesia catholica ex documentis ecclesiasticis illustrans. Elvaci: Joan. Georg Ritter, 1815.
• Kurze Einleitung in das Studium der Theologie mit Rücksicht auf den wissenschaftlichen Standpunct und das katholische System. Tübingen: Heinrich Laupp, 1819. (Dostupné online)
• Neue Untersuchungen über die Constitutionen und Kanones der Apostel. Ein historisch-kritischer Beitrag zur Literatur der Kirchengeschichte und des Kirchenrechts. Tübingen: Heinrich Laupp 1832.
• Was ist in unserer Zeit von Synoden zu erwarten? Tübingen: Heinrich Laupp, 1834. (Dostupné online)
• Die Apologetik als wissenschaftliche Nachweisung der Göttlichkeit des Christenthums in seiner Erscheinung. 1838 – 1847. Rôzne vydania. 3 zväzky:
  • zväzok: Philosophie der Offenbarung. Mainz, 1838.
  • zväzok: Die Religion in ihrer geschichtlichen Entwickelung bis zu ihrer Vollendung durch die Offenbarung in Christus. Mainz, 1843.
  • zväzok: Die christliche Offenbarung in der katholischen Kirche. Mainz, 1847.

Okrem týchto diel J. S. von Drey publikoval:

• cca 40 článkov v odborných časopisoch a
• cca 80 recenzií a iné menšie a príležitostné spisy.

Tiež sa podieľal na tvorbe 11 zväzkového Kirchen-Lexikon oder Encyklopädie der katholischen Theologie (WETZER, Heinrich Joseph – WELTE, Benedikt (ed.). Freiburg i.Br.: 1847 – 1856).

• BAUTZ, Friedrich Wilhelm. Johann Sebastian von Drey. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 1. Hamm: Bautz, 1975. 2., unveränderte Auflage: Hamm: 1990. S. 1383 – 1384. ISBN 3-88309-013-1.
• KESSLER, Michael – FUCHS, Ottmar (ed.). Theologie als Instanz der Moderne. Beiträge und Studien zu Johann Sebastian Drey und zur Katholischen Tübinger Schule. Tübinger Studien zur Theologie und Philosophie 22. Tübingen: Narr, 2005. ISBN 3-7720-8075-8.
• KUSTERMANN, Abraham Peter. Die Apologetik Johann Sebastian Dreys (1777 – 1853): Kritische, historische und systematische Untersuchungen zu Forschungsgeschichte, Programmentwicklung, Status und Gehalt, Contubernium. Beiträge zur Geschichte der Universität Tübingen Bd. 36. (Theol. Diss., Univ. Tübingen, Kath.-Theol. Fakultät, 1987). Tübingen, 1988.
• RIEF, Josef. Die Idee eines guten Rituale. Johann Sebastian Dreys dogmatische Theologie als Grundlage der Liturgie. In: Rottenburger Jahrbuch für Kirchengeschichte 12 (1993). S. 69 – 93.
• SCHMAUS, Michael. Drey, Johann Sebastian von. In: Neue Deutsche Biographie. Band 4. Berlin: Duncker & Humblot, 1959. S. 120. ISBN 3-428-00185-0.

1. WERNER. Drey, Johann Sebastian von. In: Allgemeine Deutsche Biographie 5 (1877). S. 403 – 404. Dostupné online.
2. Hof- und Staatshandbuch des Königreichs Württemberg. 1824. S. 32.
3. Hof- und Staatshandbuch des Königreichs Württemberg. 1847. S. 37.
4. SCHMAUS, Michael. Drey, Johann Sebastian von. In: Neue Deutsche Biographie. Band 4. Berlin: Duncker & Humblot, 1959. ISBN 3-428-00185-0. S. 120. (Dostupné online)
5. WOLF, H. J. S. Drey – Karriereknick durch Gerüchte. München, 2006. S. 87 ff. (Dostupné online)

• https://portal.dnb.de

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Johann Sebastian von Drey na nemeckej Wikipédii.