Jindřich Plachta

Narodil sa ako najstaršie dieťa v rodine (mal dve sestry) a na príkaz otca, montéra a strojného zámočníka v plzenskej Škodovke, musel ísť študovať na obchodnú akadémiu. V rokoch 1910 – 1911 bol s rodičmi v ruskom Bachmute, kde otec pracoval na výstavbe liehovaru.[3] a navštevoval miestnu školu. Počas štúdií vystupoval Plachta potajomky v plzenskom divadle ako štatista a s priateľmi založil ochotnícky spolok Jaro[4]. Po maturite odišiel pracovať ako úradník do pobočky Pražské úvěrní banky v Krakove[5] a v roku 1918 sa vrátil do Prahy.

V Prahe vzniklo po prvej svetovej vojne veľké množstvo divadielok a kabaretov. Začínal v kabarete Satyr v hostinci U Znamenáčků, neskôr pracoval ako šepkár, čo mu však veľmi nešlo. Šéf kabaretu Červená sedma Jiří Červený si všimol jeho herecký talent, preto ho na Silvestra v roku 1921 angažoval opäť ako bábu Acetylénku.[6] Po tom, ako jeho vystúpenie videl Vlasta Burian, okamžite mu ponúkol hosťovanie, neskôr aj angažmán vo svojom divadle. Podobne ako Jaroslav Marvan mal robiť "nahrávača", no Plachta si začal získavať veľkú priazeň publika, čo ohrozovalo samotného Buriana. Napätú situáciu vyriešil odchodom z divadla a následne si zahral v sezóne 1925/1926 ako hosť v troch reprízach hry W.Shakespeara Blažena a Beneš aneb Mnoho povyku pro nic na scéne Národného divadla, kam ho priviedol režisér Karel Hugo Hilar, ktorý ho videl v divadle u Vlastu Buriana.[7]

Na sezónu 1929/1930 ho angažovali do Osvobozeného divadla Jiří Voskovec s Janom Werichom, kde vystúpil v dvoch hrách, napr. Fata Morgana, kde hral po boku Ferenca Futuristu. Na sezónu 1930/1931 sa vrátil opäť do Divadla Vlasty Buriana, avšak v rokoch 1933 až 1937 bol znovu v Osvobozenom divadle.[8] Hral tiež v Tylovom divadle,[9] v rokoch 1938 až 1941 v Divadle U Nováků a za vojny Nezávislom divadle a Velké operete.

Po vojne nasledovalo Divadlo 5. května (1945 – 1946), kde bola vytvorená herecká skupina zvaná Divadlo pod Plachtou[10], ktorá cestovala na vidiek so zájazdovými predstaveniami pod hlavičkou "Vesnického divadla". Skupina odohrala 70 predstavení a v októbri 1946 ukončila svoju činnosť kvôli zhoršeniu zdravotného stavu Plachty.[11]. Herec dostal niekoľkokrát ponuku stať sa členom Národného divadla, no pre svoju vrodenú skromnosť a malú vieru vo svoje nadanie, ju vždy odmietol. Až v rokoch 1948 – 1949 v Národnom divadle jednu sezónu pôsobil,[12]. no od roku 1950 až do svojej smrti bol v Ústrednom divadle československej armády (dnešnom Vinohradskom divadle). Jeho poslednou divadelnou rolou tu bola postava krajčíra Ondreja Poláka v Jiráskovej hre Jan Hus.

Ako filmový herec začal pôsobiť ešte v ére nemého filmu, no jeho herecké schopnosti sa prejavili až po nástupe zvukového filmu. Zahral si už v 20. rokoch v rakúskom filme Šťastie u žien (Sachsfilm, réžia Otto Haas),[14] prvú väčšiu úlohu dostal však až v dvadsiatich siedmich rokoch v nemej verzii filmu Dobrý vojak Švejk. Filmovou hviezdou sa stal až začiatkom tridsiatych rokov, po filmoch s Vlastom Burianom a tiež v Mužoch v ofsajde. Výraznou postavou bol aj jeho detektív Klubíčko vo filme Vražda v Ostrovní ulici (nakrútil režisér Svatopluk Innemann podľa románu Emila Vachka Muž a tieň), čo bol prvý film natočený v ateliéroch A-B Barrandov.[15] Do konca 2. svetovej vojny potom natočil skoro osemdesiat filmov a väčšina jeho rol divákov okúzľuje dodnes. Napríklad profesor Matulka z filmu Cesta do hlubin študákovy duše (1939). Vo 30. rokoch patril medzi šesť najslávnejších filmových hviezd (Smolík, Plachta, Haas, Nedošínská, Baarová, Mandlová).[16]

Pretože bol presvedčeným komunistom, nemal po 2. svetovej vojne problémy prejsť do zoštátneného filmu. Dokonca si sám napísal scenár k filmu Pan Novák, ktorý propagoval vtedajšie heslo "70 tisíc ľudí z administratívy do výroby". Zahral si úradníka, ktorý je preradený do továrne. Ešte krátko pred svojou smrťou, v lete 1951 navštívil s delegáciou čs. filmových pracovníkov Sovietsky zväz.[17]

Písal humoristické články, básne, fejtóny a črty, predovšetkým do Rudého práva, Tvorby, Haló-nedeľných novín (tu vychádzali jeho pravidelné Kútiky) a Lidových novín [18].

Mal dve sestry, Helenu a Vilmu (vydatú za architekta Hurta). Za 2. svetovej vojny bola celá rodina zapojená do ilegálnej odbojovej činnosti, pomáhala napríklad ukrývať odbojára, člena ilegálneho ÚV KSČ Jana Ziku.[19][20]
Z prvého manželstva mal dve deti, dcéru Alenu a syna Zdeňka (* 1924, neskorší historik Dr. Zdeněk Söll). Po 2. svetovej vojne, aj keď nebol zdravý, ako komunista[21] chodil na brigády do kladnianskych baní a pomáhal budovať socializmus. Možno aj to urýchlilo jeho predčasnú smrť v päťdesiatich dvoch rokoch. 25. februára 1948 podpísal výzvu prokomunistickej inteligencie Kupředu, zpátky ni krok podporujúcu komunistický přrevrat.[22]

Miestom jeho posledného odpočinku sú Olšanské hřbitovy v Prahe.

• Svoje umelecké meno Plachta si Jindřich Šolle dal podľa svojej prezývky zo školských rokov, keď mu jeho matka ušila veľkú pelerínu, ktorá na jeho chudom tele doslova viala. Jeden z učiteľov na neho zavolal: "Kam s tou plachtou?"[23] a prezývka mu od tej doby zostala.

• 1941 Národná cena za filmové umenie[24]

• 1921 Jindřich Plachta: Vůněslava Acetylenová, V. Acetylenová, Červená sedma
• 1926 William Shakespeare: Blažena a Beneš aneb Mnoho povyku pro nic, Stráž, Národní divadlo, réžia K.H.Hilar
• 1929 V+W: Fata Morgana, Kat, Osvobozené divadlo, réžia V+W
• 1933 V+W: Osel a stín, Hippodromos, Osvobozené divadlo, réžia Jindřich Honzl
• 1934 V+W: Kat a blázen, hostinský Almara, Osvobozené divadlo, réžia Jindřich Honzl
• 1934 V+W: Slaměný klobouk, svokor Nonancourt, Osvobozené divadlo, réžia Jindřich Honzl
• 1935 V+W: Vždy s úsměvem, Antonín v scénke Ponorka 35, Osvobozené divadlo, réžia Jindřich Honzl
• 1936 V+W: Balada z hadrů, Purkmistr, Osvobozené divadlo, réžia Jindřich Honzl
• 1936 V+W: Nebe na zemi, notár Bartolus, Osvobozené divadlo, réžia Jindřich Honzl
• 1936 V+W: Rub a líc, Riaditeľ Hart, Osvobozené divadlo, réžia Jindřich Honzl
• 1946 G. Gradov: Směšná práce, titul. rola, Venkovské divadlo, réžia Zdeněk Míka
• 1947 Jiří Mahen: Ulička odvahy, vojak, Divadlo 5. května, réžia František Salzer
• 1947 N. V. Gogol: Ženitba, Podkolesin, Divadlo 5. května, réžia Vítězslav Vejražka
• 1947 J. K. Tyl: Čert na zemi, čert, Divadlo 5. května, réžia Stanislav Vyskočil
• 1948 A. N. Ostrovskij: Les, Karp, Národní divadlo, réžia Aleš Podhorský
• 1948 L. M. Leonov: Jabloňové sady, Kasper Kasperovič Žabro, Tylovo divadlo, réžia Miloš Nedbal
• 1949 N. F. Pogodin: Kremelský orloj, robotník, Národní divadlo, réžia Aleš Podhorský
• 1949 Vladislav Vančura: Josefina, Maleček, Tylovo divadlo, réžia Jindřich Honzl a Antonín Dvořák
• 1949 Alois Jirásek: Lucerna, Pan Franc, Národní divadlo, réžia Josef Pehr
• 1951 Alois Jirásek: Jan Hus, krajčír Ondřej Polák, Ústřední divadlo československé armády, réžia Otto Haas

• 1926 Dobrý vojak Švejk, réžia Karel Lamač
• 1926 Falešná kočička aneb Když si žena umíní, réžia Svatopluk Innemann
• 1930 C. a k. Poľné maršálek, réžia Karel Lamač
• 1931 Muži v offsidu, réžia Svatopluk Innemann
• 1931 On a jeho sestra, réžia Karel Lamač a Martin Frič
• 1931 To neznáte Hadimršku, réžia Karel Lamač a Martin Frič
• 1931 Obrátenie Ferdyše Pištora, réžia Josef Kodíček
• 1932 Anton Špelec, ostrostrelec, réžia Martin Frič
• 1933 Vražda v Ostrovní ulici, detektív Klubíčko, réžia Svatopluk Innemann
• 1933 Dům na předměstí, réžia Miroslav Cikán
• 1935 Bezdětná]'
• 1935 Jedenácté přikázání, réžia Martin Frič
• 1936 Vojnarka
• 1937 Kříž u potoka, réžia Miloslav Jareš
• 1938 Pán a sluha, réžia Walter Schorsch
• 1938 Děti na zakázku, réžia Čeněk Šlégl
• 1939 Svátek věřitelů
• 1939 Dobře situovaný pán, réžia Miroslav Cigán
• 1939 Cesta do hlubin študákovy duše, réžia Martin Frič]
• 1941 Nebe a dudy, robotník Fábera, réžia Vladimír Slavínský
• 1941 Advokát chudých]', hokynář Marvan, réžia Vladimír Slavínský
• 1942 Městečko na dlani, obecný blázon Janek Pudeš,, réžia Václav Binovec
• 1942 Karel a já, drožkár Šourek, réžia Miroslav Cikán
• 1944 Prstýnek, réžia Martin Frič
• 1945 Řeka čaruje, réžia Václav Krška
• 1946 Pancho se žení, réžia Rudolf Hrušínský a František Salzer
• 1946 Práve začíname, trhovec Divíšek, réžia Vladimír Slavínský
• 1947 Neviete o byte?, Dedko, réžia Bořivoj Zeman
• 1949 Pán Novák, úradník Novák, réžia Bořivoj Zeman
• 1950 Karhanova parta, réžia Zdeněk Hofbauer

1. Matričný záznam o narodení a krste
2. Rudé právo, 7.11.1951, s.8, Divadelní a filmový umělec Jindřich Plachta zemřel
3. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 9
4. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 6, 8
5. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 12
6. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 13
7. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 21, 22
8. Jaromír Pelc: Osvobozené divadlo, Mladá fronta, Praha, 1990, 488 s., ISBN 80-204-0165-2. Oddíl "Osvobozené divadlo neznámé" obsahuje záznamy improvizačně rozvinutých scén např. z her Osel a stín, Kat a blázen, Vždy s úsměvem nebo Panorama 1927-1937, v nichž vystupuje Jindřich Plachta jako jevištní partner J. Voskovce a J. Wericha.
9. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 22–6
10. Ladislav Tunys: Dobrák od kosti Jindřich Plachta, vyd. Ametyst, Praha, 2003, str. 164, 169, ISBN 80-85837-43-9
11. Jaroslav Pucherna a kol.: Prišlo divadlo, vyd. Orbis pre Státní zájezdové divadlo, Praha, 1961, str. 14, 20
12. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 44
13. Jiří Tvrzník: Šest dýmek Františka Filipovského, vyd. Novinář, 1982, str. 128
14. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 34
15. Stanislav Motl: Mraky nad Barrandovem, Rybka Publishers, 2006, str. 25, ISBN 80-86182-51-7
16. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 28
17. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 56
18. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 39, 50-52
19. Stanislav Motl: Mraky nad Barrandovem, vyd. Rybka Publishers, 2006, str. 154–6, ISBN 80-86182-51-7
20. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 32–3
21. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 32
22. VEBER, Václav. Osudové únorové dny. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008. 426 s. ISBN 978-80-7106-941-6. S. 327.
23. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 5
24. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 34

• Svatopluk Beneš: Být hercem, Melantrich, Praha, 1992
• B. Bezouška, V. Pivcovo, J. Švehla: Thespidova kára Jana Pivca, Odeon, Praha, 1985
• Ladislav Boháč: Tisíc a jeden život, Odeon, Praha, 1981
• Jaroslav Brož, Myrtil Frída: Historie československého filmu v obrazech 1930 - 1945, Orbis, Praha, 1966
• František Černý: Měnivá tvář divadla aneb Dvě století s pražskými herci, Mladá fronta, 1978
• Jindřich Černý: Osudy českého divadla po druhé světové válce – Divadlo a společnost 1945 - 1955, Academia, Praha, 2007, ISBN 978-80-200-1502-0

• Jindřich Plachta v Internet Movie Database (po anglicky)
• Jindřich Plachta v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• Jindřich Plachta na ČFN
• Jindřich Plachta na FDb.cz
• Zoznam diel v databáze Národnej knižnice
• Jindřich Plachta na stránkach Národného divadla
• Jindřich Plachta v Kdo byl kdo v našich dějinách ve 20. století
• Osobnosti českého filmu - Jindřich Plachta
• Galéria prvorepublikových hercov - Jindřich Plachta

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jindřich Plachta na českej Wikipédii.