Jiří Mahen

Jiří Mahen (vlastným menom Antonín Vančura; * 12. december 1882, Čáslav – † 22. máj 1939, Brno) bol český dramatik, básnik, prozaik, esejista, kultúrny publicista, divadelný teoretik a kritik, režisér, knihovník, organizátor brnianskeho kultúrneho života medzi dvomi vojnami a ichtyológ. Pseudonym Mahen vznikol tlačovou chybou z Maheu - podľa postavy z románu Emila Zolu Germinal.

Jiří Mahen
český dramatik, básnik, prozaik, publicista, divadelný teoretik a kritik, režisér a ichtyológ
Narodenie12. december 1882
Čáslav, Česko
Úmrtie22. máj 1939 (56 rokov)
Brno, Česko
Odkazy
Commons Jiří Mahen
 Biografický portál

Napísal celkom 56 kníh, mnohé z jeho diela je roztrúsené po novinách a časopisoch. Vychádzal zo skúseností a subjektivizmu predvojnovej anarchisticko-bohémskej generácie, ovplyvnený najmä impresionistickou metódou. Osobitný ráz jeho tvorby utváralo zvlášť lyrické založenie a stále ideové a tvárne hľadačstvo, ktoré ho v 20. rokoch zblížilo s poetizmom.

Život

Narodil sa ako tretí z trinástich detí čáslavského pekára. Základnú školu a gymnázium vyštudoval v Čáslavi a Mladej Boleslavi. Po absolvovaní pražskej filozofickej fakulty, kde študoval češtinu a nemčinu, bol krátko stredoškolským profesorom na reálke v Hodoníne (1907 - 1908) a na obchodnej akadémií v Přerove (1908 - 1910), od roku 1910 žil v Brne a pôsobil (do roku 1919) v Lidových novinách, po vojne potom ako redaktor novo založených novín republikánskej strany Svoboda. V roku 1919 sa oženil s Karlou Haselmannovou. Ich manželstvo zostalo bezdetné.

V rokoch 1918-1922 bol dramaturgom Národného divadla v Brne a uvádzal kvalitný repertoár v cykle tzv. komorných hier, v rokoch 1920-1924 učil na dramatickom oddelení brnianskeho konzervatória dramaturgiu, réžiu a rozbor svetovej drámy. V roku 1921 sa stal spoluzakladateľom a knihovníkom Mestskej knižnice v Brne. Tu pracoval ako knihovník a od roku 1937 ako riaditeľ tejto inštitúcie, až do svojej smrti (spáchal samovraždu, čo bola reakcia na okupáciu Česka Nemcami).

Citát
„ Žel, toho se už básník nedožil. Jeho dobrovolný odchod ze života dne 22. května 1939, v den premiéry Stříbrného větru, na nás zapůsobil jako rána z děla. Chápali jsme, že jeho čin byl motivován také nezměrnou bolestí z kapitulace před zlem. “
– Vlasta Fabianová [1]

Podnikol tiež niekoľko prázdninových ciest do Juhoslávie a jednu do Francúzska, často navštevoval Slovensko, ku ktorému mal mimoriadne vrelý vzťah.

Dielo

Už na gymnáziu sa začalo prejavovať jeho umelecké nadanie – písal verše, kreslil a venoval sa hudbe. Publikoval v študentských časopisoch. Pri štúdiách v Prahe sa dostal do okruhu Neumannovho Nového kultu a spolupracoval s ďalšími anarchisticky a socialisticky zameranými časopismi.

Poézia

Jeho rané básnické práce sú nesené tónom vlastným generácii prelomu 19. a 20. storočia: životným nepokojom a citovou skutočnosťou. Mnohé sú komponované villonovským štýlom. Po prvej svetovej vojne písal Mahen poéziu už iba príležitostne: očarený pobytmi v Juhoslávii alebo na Slovensku.

  • Plamienky (1907)
  • Dúha (1916)
  • Tiché srdce (1917)
  • Balady (1908)
  • Scirocco (1923)
  • Rozlúčenie s juhom (1934)
  • Požiar Tatier (1934)

Próza

Základným rysom Mahenovej prózy je lyrizmus. Najprv sa objavujú impresionistické poviedky o romantických rojkoch a spoločenských vydedencoch (Čudáci) neskôr čerpá z vlastných skúseností (Kamaráti slobody) s anarchistickým hnutím. Najväčší rozvoj impresionistickej metódy nájdeme v súbore Dieža, knihe čŕt, poviedok, nápadov a úvah. Mesiac je zbierka fantastických hračiek, predznamenanie poetizmu. Román Najlepšie dobrodružstvo, ktorého ústredná postava, profesor stredného veku, prežíva životnú krízu súvisiacu s hľadaním zmyslu a cieľa života. Inšpiráciu prírodou nachádzame v Rybárskej knižke a v cestopisných fejtónoch zhrnutých do zbierky Hercegovina.

  • Čudáci (1907)
  • Kamaráti slobody (1909) – román
  • Dieža (1911)
  • Mesiac (1920)
  • Rybárska knižka (1921) – poviedky
  • Hercegovina (1924) – cestopisné fejtóny
  • Najlepšie dobrodružstvo (1929) – román

Próza pre deti
  • Čo mi líška rozprávala
  • Dvanásť rozprávok

Publicistika

Jiří Mahen hojne písal prózu publicistickú, týkajúcu sa rozmanitých oblastí jeho záujmu. Patria sem eseje o divadle a jeho vtedajších problémoch (súbory Pred oponou, 1920, a Režisérov zápisník, 1923), o knižniciach a čitateľoch (Knížka o čtení praktickém, 1924), o literárnych súpútnikoch (Kapitola o předválečné generaci, 1934) alebo úvahy sociologické a filozofické (Kniha o českém charakteru, 1924). Edíciu Nápady a výpady (1921-1922) tvorili Mahenove texty týkajúce sa českej literatúry, divadla a spoločnosti vôbec (napr. politických pomerov, autorských práv alebo záľuby v špiritizme).

Dramatická tvorba
  • Jánošík (1910) – bola hra, ktorá znamenala jeho prvý veľký úspech, inšpirovaná autorovou cestou na Slovensko a stretnutím so Slovenskou ľudovou tradíciou.
  • Ulička odvahy (1917) – lyrická komédia
  • Mŕtve more (1918) – kde autor čerpá z histórie vlastnej rodiny.
  • Nebo, peklo, raj (1919) – kde ho inšpirovala vojna a povojnová situácia.
  • Generácia (1921)
  • Dezertér (1923)
  • Nasreddin, alebo nedokonalá pomsta (1928)- rozprávková fantázia na orientálne motívy
  • Praha-Brno-Bratislava (1927) – komédia o podvodnom predaji lósov
  • Rodina (1933) – komediálna dilógia

Môžeme sa zmieniť ešte o študentskej hre Chrúst (1920) a súbore poetických filmových libriet „Husa na provázku“

Odborná literatúra
  • Knižka o praktickom čítaní (1924)
  • Nutnosti a možnosti verejných knižníc (1925)
  • Knižnica, ako inštitúcia národná (1928)

Vo svojej publikačnej činnosti používal rôzne pseudonymy: Antonín Dubský, Bolehlav, Červená maska, Dr. Jaroslav Vrána, František Lipan, H. Lang, Ivan Had, Jan Chadraba, Jaromír Výborný, J. Dubský, Jiří Sequens, Joe Smetana, Josef Musil, Josef Zamazal, J. Sequens, J. Skála, J. Zamazal, Kamil Urbánek, Karel Mužík, Ladislav Andělíček, Maheu, Pavel Stodola, Prof. Mahatma Batler, Prosper, Richardson, Zelená maska;

Význam diela Jiřího Mahena tkvie v usilovnej a cieľavedomej práci na prekonaní dovtedajšieho provincionalizmu brnianskeho kultúrneho a spoločenského života. Jeho mnohovrstevná tvorivá osobnosť hlboko zapôsobila na vtedajšiu mladú generáciu a bola základňou pre rozvoj medzivojnového kultúrneho života na Morave.

Pozri aj

Referencie
  1. Vlasta Fabianová: Jsem to já?, Odeon, Praha, 1993, str. 107, ISBN 80-207-0419-1

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.