Július Nosko

Narodil sa v rodine Samuela Noska a Juliany rodenej Dianiškovej. V rokoch 1922 - 1926 navštevoval Vyššiu hospodársku školu s maturitou v Košiciach, kde zmaturoval s vyznamenaním, čo mu dávalo predpoklad pokračovať v štúdiu na vysokej poľnohospodárskej škole. Keďže od rodičov nemohol žiadať ďalšie finančné prostriedky, rozhodol sa pokračoval v štúdiu na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po skončení štúdia dňa 29. júla 1928 bol slávnostne vyradený.

Dňa 1. októbra 1928 nastúpil do aplikačnej školy jazdectva v Pardubiciach. V júli 1929 nastúpil na 4 roky do Jazdeckého pluku č. 4 v Klatovoch. Dňa 30. septembra 1930 bol v rámci pluku premiestnený do Dobřan, kde sa zoznámil so svojou manželkou Annou, s ktorou sa v roku 1936 oženil. Manželka ho i v budúcnosti ochotne nasledovala po všetkých jeho vojenských pôsobiskách. V roku 1932 bol povýšený na nadporučíka a prevelený na Zakrapatskú Ukrajinu. Toho roku tiež nastúpil ako frekventant do jazdeckej školy pri Vojenskom jazdeckom učilišti, ktorú ukončil ako najlepší poslucháč v ročníku. Po návrate k jednotke do Podkarpatskej Rusi sa nakazil maláriou a musel byť hospitalizovaný. V nasledujúcich rokoch ešte niekoľkokrát zmenil pôsobisko, no od mája 1938 pôsobil v Banskej Bytrici. Po vzniku Prvej Slovenskej republiky nevidel svoje postavenie ako evanjelik, ktorý má za manželku Češku, priaznivo. Aj napriek tomu sa 23. marca 1939 sa hlásil na novovytvorenom Ministerstve Národnej Obrany v Bratislave do slovenskej armády. Po reorganizácii jednotiek v slovenskej armáde sa stal kapitán Nosko prednostom spravodajského oddelenia 2. pešej divízie v Banskej Bystrici. Tam sa opäť stretol s Jánom Golianom a bol zapojený do odboja.

Po napadnutí ZSSR Nemeckom odišiel na východný front, ako príslušník Rýchlej skupiny. Účastnil sa bitky pri Lipovci. Bol vyslaný na stáž k nemeckej 6. armáde do Charkova. V roku 1943 bol vyslaný na Ukrajinu ako náčelník štábu Zaisťovacej divízie. Cestou dostal od Goliana inštrukcie aby sa nepridával k tamojším partizánom, ale vrátil sa späť, kde bol viac potrebný. Neskôr bol stiahnutý, pre údajnú chorobu na Slovensko. Tu sa začal zapájať do povstaleckých príprav na ozbrojené vystúpenie proti Nemecku. Stal sa členom Golianovho štábu, od 1. mája 1944 ako náčelník štábu vojenského ústredia ilegálnej SNR, pre prípravu povstania.

V prvých dňoch povstania, bol 4. septembra 1944 Nosko vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a do príchodu generála Viesta 7. októbra 1944 i zástupcom veliteľa.

Po ústupe povstalcov do hôr a prechode 1. česko-slovenskej armády na Slovensku na partizánsky spôsob boja ustupoval cez Nízke Tatry, Slovenské rudohorie, kde sa pripojil k zvyšku skupiny Prvosienka, ktorá sa vytvorila z príslušníkov 2. taktickej skupiny. V januári 1945 prešiel s touto jednotkou front. Generál Svoboda ho na požiadanie SNR poveril vedením komisie na preverovanie dôstojníkov, ktorí prichádzali k zboru z oslobodených území. Po sústredení 2. československej paradesantnej brigády v Kežmarku v marci 1945 sa stal zástupcom veliteľa brigády plukovníka Vladimíra Přikryla. V Kežmarku bol vedený intenzívny výcvik brigády, aby sa mohla zúčastniť bojov na Morave. Tento zámer sa pre nedostatok výzbroje a materiálu nakoniec neuskutočnil.

Po oslobodení bola z 2. paradesantnej brigády utvorená 2. pešia divízia s operačnou oblasťou na strednom Slovensku. Július Nosko sa stal jej prvým veliteľom. S platnosťou od 28. októbra 1946 bol Nosko povýšený na brigádneho generála. 24. júla 1947 bol menovaný do funkcie veliteľa jednotky Teplice. Pod jeho vedením boli na Slovensku vedené boje proti banderovcom. Dňa 1. decembra 1947 bol preložený do Prahy na Vysokú školu válečnú ako náčelník oddelenia generálneho štábu. Od 1. augusta 1947 do 25. januára 1953 bol náčelníkom vševojskovej fakulty na Vysokom vojenskom učilišti a potom Vojenskej akadémii v Prahe. 31. januára 1953 bol však bez akýchkoľvek dôvodov prepustený z armády do zálohy.

Vtedy sa opäť vrátil k svojmu pôvodnému povolaniu poľnohospodára-zootechnika a ostal bývať v Dobřanoch. V roku 1966 bol rehabilitovaný. Od 1. júna 1968 do 30. apríla 1970 bol v činnej službe ako člen rehabilitačnej komisie pri Ministerstva Národnej Obrany v Prahe. Dňa 1. mája 1970 bol preložený do zálohy. Zomrel v Prahe 5. septembra 1986.[1]