2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR

30. októbra 1943 bolo pri Melitopole na Ukrajine, zajatých 2 091 vojakov, 38 poddôstojníkov, 4 rotmajstri a 42 dôstojníkov slovenskej 1. pechotnej divízie vojskami sovietskej armády.[1] 13. decembra 1943, keď sa títo vojaci nachádzali v zbernom tábore v Usmani, padlo rozhodnutie vytvoriť z dobrovoľníkov ucelenú vojenskú jednotku.

V prvých januárových dňoch roku 1944 boli vojaci presunutí do Jefremova, kde boli doplnení z česko-slovenského náhradného práporu v Buzuluku najmä zakarpatskými Ukrajincami a Volyňskými Čechmi, či slovenskými partizánmi zo sovietskych partizánskych jednotiek. Od 20. januára 1944 sa jednotka oficiálne volala 2. česko-slovenská samostatná paradesantná brigáda v ZSSR. Veliteľom bol menovaný podplukovník Vladimír Přikryl, náčelníkom štábu bol štábny kapitán Vilém Sacher. Následne začala jednotka realizovať v Jefremove tvrdý 4 mesiace trvajúci parašutistický výcvik. Vojaci cvičili za pomerne ťažkých poveternostných podmienok ruskej zimy, Jefremovo bolo navyše ťažko zasiahnuté vojnou a z veľkej časti zničené. Absolvovali pri tom 13 559 cvičných zoskokov, počas ktorých zaznamenali len 1 smrteľný úraz a 176 menších nehôd.

30. apríla 1944 sa presunula jednotka do ukrajinského mesta Proskurovo. Tu jednotku po prvýkrát zasiahli problémy, s ktorými sa neskôr stretla aj na fronte. Bolo to nemecké bombardovanie a epidémia úplavice. Jednotka pokračovala v náročnom výcviku až do začiatku septembra 1944. Vtedy sa vojaci dozvedeli o začiatku Slovenského národného povstania a žiadali svoje okamžité nasadenie na jeho pomoc.

Na rozkaz 1. Ukrajinského frontu sa 4. septembra začala 2. paradesantná brigáda presúvať k Przemyślu, kde vojaci k svojmu veľkému sklamaniu zložili svoje padáky do skladov a ďalej pokračovali na front ako pešia jednotka. Tu bola 10 dní zasadená do bojov Karpatsko-duklianskej operácie. V priebehu tejto doby stratila jednotka v krvavých bojoch 625 vojakov, dosiahla však významné bojové úspechy a získala potrebné bojové skúsenosti. Vzhľadom na to, že sa Karpatsko-duklianska operácia nerozvíjala dostatočne dynamickým tempom sovietske velenie vyslyšalo prosby povstalcov a stiahlo jednotku do zázemia aby sa premiestnila na povstalecké územie.

V dôsledku nepriaznivého počasia však letecký transport jednotky na územie Slovenska viazol. Trval od 25. septembra do 15. októbra 1944. Práve v tej dobe sa však povstanie dostalo do krízy a jednotky brigády boli z chodu nasadzované na povstalecký front. Uskutočnili niekoľko dôležitých útokov v smere Hronská Dúbrava - Hronský sv. Kríž. Bojovali o Močiar, Banskú Štiavnicu, krupinský smer, ďalej tiež na smere Zvolen - Lučenec a na Horehroní. Velenie jednotku nasadzovalo v oblastiach, kde bola najhoršia situácia a hrozili najnebezpečnejšie prielomy obrany nemeckými jednotkami, ktoré po 18. októbri začali voči SNP generálnu ofenzívu. Brigáda patrila k najlepším a najdisciplinovanejším povstaleckým jednotkám. V bojoch čelila i 178. divízii Tatra. V záverečnej fáze bojov povstania chránila hlavné prístupy k Banskej Bystrici, no v posledných októbrových dňoch bola nútená ustúpiť spolu s povstaleckými a partizánskymi jednotkami k Skalke pod Prašivou v Nízkych Tatrách. Brigáda pri tom stratila celý trén aj zástavu, ktorú vojaci tajne zakopali.

V dôsledku toho, že nebola na povstaleckých frontoch nasadená ako celok musela po 29. októbri 1944 čeliť nepríjemnému faktu, že sa veľká časť jej príslušníkov po porážke povstania rozptýlila medzi iné partizánske jednotky alebo odišla domov. Do hôr jednotka odišla s celým HŠPO, pre ktorý až do prechodu frontu 19. februára 1945 zaisťovala ozbrojenú ochranu. V nasledujúcich dňoch sa premiestnila do priestoru Soliská - Sedlisko - Ľupčianska dolina.

Od 20. novembra 1944 niesla jednotka názov 2. paradesantná partizánska brigáda. V horách jednotky pokračovali v boji a niekoľkokrát sa stretli s nacistickými vojskami napr. v Kľačianskej doline, na Krpáčove, v Priehybke, na Dvoch vodách a inde. 19. februára 1945 zvyšok jednotky o sile 96 dôstojníkov, 36 poddôstojníkov a 447 príslušníkov mužstva vyšla z nemeckého tyla pri Brezne. Následne jednotku sústredili v oblasti Kežmarku. Pri presune na front v máji 1945 ju však zastihol koniec vojny. Po vojne bola jednotka reorganizovaná na 2. pešiu divíziu a zabezpečovala zaistenie južných hraníc Slovenska.

Napriek tomu, že bola jednotka nasadená na východnom fronte a počas povstania udržovala úzky kontakt s prevažne komunistickým HŠPO bolo po vojne veľa jej príslušníkov a najmä veliteľov odstránených z postov alebo priamo prenasledovaných komunistickým režimom.

História 2. československej samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR