Internacionálny štýl

Internacionálny štýl bol architektonický štýl definovaný ako komerčne pojatá moderna, ktorá si vyslúžila svoj názov práve preto, lebo bola všade podobná a vďaka malej optickej premenlivosti jednotvárna a odosobnená. Bol prevažujúcim architektonickým štýlom v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia.

Auditórium Univerzity v Helsinkách, postavené z červenej pohľadovej tehly, autor Alvar Aalto

Sklený palác, dominatný priesvitný obvodový plášť Heerlen, Holadnsko (1935)

Vila Tugendhat

Internacionálny štýl bol v čase svojho definovania naplnením prevratných možností (používanie železobetónového a oceľového skeletu) a smelých ideí doby, sledujúcich základné postuláty modernej architektúry, vyrieknuté o generáciu skôr - Wagnerovo: účel – konštrukcia – poézia a radikálne Loosovo: ornament je zločin. Reakciou na celosvetovo expandujúci, chladný a pragmatický internacionálny štýl bolo aj sformovanie hnutia postmoderny, ktorého postoj ilustruje Venturiho parafráza: Menej je nuda.

Počiatky dizajnu siahajú až k priemyselnej revolúcii a k začiatkom strojovej výroby. Do doby priemyselnej revolúcie sa predmety vyrábali ručnou prácou, samostatne, čiže výsledné diela vznikali prácou osoby, ktorá ich vymyslela. Nové výrobné procesy priniesli aj rozdelenie práce, a takto sa dizajn rozdelil od výroby. Vznikli nové umelecké skupiny, ktoré definovali úlohu moderného dizajnu. Takou bola aj škola Staatliches Bauhaus založená Walterom Gropiusom, ktorej cieľom bola výroba takých predmetov, ktoré zjednotili intelektuálne, praktické a estetické požiadavky. Ich heslom bolo: Forma sleduje funkciu.

Keď bol v roku 1933 Bauhaus zrušený, Gropius, Ludwig Mies van der Rohe a niekoľko ďalších profesorov Bauhausu emigrovali do Spojených štátov, často cez Spojené kráľovstvo, kde pokračovali v šírení myšlienok Bauhausu prostredníctvom výstav, architektonických komisií, a v prípade Gropiusa a van Roheho tým, že po vojne prijali vysoké učiteľské miesta. Pojem medzinárodný štýl bol priradený menej úžitkovým formám modernizmu, ktoré sa potom v Spojených štátoch objavili. Štýl pomenoval Alfred H. Barr ml., vtedajší riaditeľ Múzea moderného umenia v New Yorku, podľa katalógu - Medzinárodný štýl: Architektúra od roku 1922 - vydaného ako prievodcu výstavu diel; Russela Hitchcocka a Philipa Johnsona, ktorá sa v múzeu konala v roku 1932.

Napriek tomu, že sa medzinárodný štýl sa používal v súvislosti so špecifickým typom modernizmu, zastavanými takými tvorcami ako Gropius a van der Rohe, bol tento pojem prisudzovaný takej estetike modernizmu, ktorá sa objavila ako výsledok funkcionalistického prístupu k designu výhradne na štylistickej úrovni.

Medzinárodný štýl vyznačujúci sa využitím priemyslových materiálov, akými sú oceľ a sklo, a úžitkovým nedekoratívnym prístupom k designu architektúry a interiéru, dosiahol v šesťdesiatych rokoch svoj vrchol.

Pojem medzinárodný štýl sa stal takmer synonymom pre dobrý dizajn, koncepciu, ktorá sa objavila v severnej Európe a Amerike bezprostredne po druhej svetovej vojne.