Expresionizmus (architektúra)

Expresionizmu sa v architektúre presadil iba v Nemecku a to len v 20. rokoch 20. storočia, dá sa povedať, že v architektúre boli priekopníkmi v používaní kombinácií skla, kovov a betónu.

Einsteinova veža v Postupime

Expresionizmus možno považovať skôr za stav ducha, s tým, že budova môže vyjadriť konkrétnu ideu bez toho, aby sa držala zaužívaných stavebných a architektonických princípov. Expresionizmus znamená výraz, nepokoj, nestabilnosť a prejavil sa po 1. svetovej vojne ako východisko modernej architektúry.

Hans Poelzig ako prvý spojil starú vodárenskú vežu s galériou v Poznani roku 1911. Experimentovať sa začalo aj v Nemecku, často išlo o nezrealizovateľné stavby, ako napríklad sklenené mrakodrapy od Miesa van der Roheho. Veľkými projektami boli priemyselné haly, ktorým sa pridávalo na dramatickosti formy. A aj napriek nezvyčajným tvarom vo svojej najčistejšej forme, expresionizmu nehľadal žiadne zdôvodnenie idey architekta, ktorá určovala budove tvar. Poskytoval v tom čase obrovský priestor na experimentovanie z formami a tvarmi aké sa dovtedy na svetovej architektonickej scéne neobjavili.

Vyvrcholením expresionizmu bola Einsteinova veža v Postupime (1917 – 1921) od Ericha Mendelsohna, kde hľadal vzťah nových funkcií a foriem prostredníctvom plynúcich skulpturálnych foriem.

Hoci mnohí expresionisti sa neskôr prihlásili k funkcionalizmu alebo racionalizmu, expresionistické formy ich neprestali zaujímať ani neskôr. Dôkazom toho je budova opery v Sydney od dánskeho architekta Jørna Utzona, ktorá spája funkciu a kontext do mimoriadnej silnej série foriem. Pomocou výrazových možností betónových škrupín vytvoril nezabudnuteľnú formu prinášajúc do usadlého mesta život.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.